Prvá veľvyslankyňa
V diplomatickej štvrti hlavného mesta Austrálskeho zväzu Canberry veje naša štátna vlajka. Tu, v areáli budovy, kde pred rozdelením federácie bola československá ambasáda, má Slovenská republika svoju výsostnú pôdu. Ani to nám však nespadlo samočinne do lona.
Anna Tureničová, ktorá v auguste 1998 nastúpila na čelo diplomatickej misie v hodnosti chargé d´affairs, považuje povýšenie na post veľvyslankyne za najvýznamnejšiu udalosť svojho doterajšieho austrálskeho pôsobenia.
Rodáčka zo Slovenského Grobu
Pre seba aj svojich nástupcov tým získala kredit zúčastňovať sa ako plnoprávny člen na rokovaniach najvyšších predstaviteľov tamojšieho diplomatického zboru a Slovensko postúpilo do vyššieho rangu v hierarchii medzinárodných vzťahov.
Ani nápis Welcome pred dverami ambasády nie je formálny. Veľvyslankyňa ma privítala s úprimnou srdečnosťou. Všetci Slováci, s ktorými som sa v Austrálii rozprávala, ju poznajú a oceňujú, ako rozhýbala stojaté vody. Táto rodáčka zo Slovenského Grobu je absolventka germanistiky na univerzite v bývalej NDR, ktorá po novembri 1989 pracovala na Úrade vlády SR a ako riaditeľka tlačového odboru prezidentskej kancelárie. Bola aj na študijnom pobyte v USA, počas ktorého pôsobila i v Bielom dome, kde, ako vraví, získala ďalšiu univerzitu.
Poslanie diplomatov
"Poslaním diplomata je pozitívne a pritom objektívne prezentovať svoju vlasť," hovorí mi so zanietením, "najmä mladý štát, malé Slovensko musí využiť každú príležitosť, aby ukázalo: Sme tu, stojíme za povšimnutie." Znamená to prísť s niečím svojským, na čo sa nezabúda, organizovať zaujímavé podujatia. Osadenstvo ambasády sa však z úsporných dôvodov zredukovalo, a tak všetci musia nielen pohnúť rozumom, ale aj doslova priložiť ruky k dielu. Listujeme v kronike, ktorá fotografiami, ďakovnými listami a výstrižkami z austrálskej tlače dokumentuje udalosti z bohatej trojročnej činnosti a pani veľvyslankyňa spomína na začiatky:
"Keď sme sem 20. augusta 1998 prišli a privítala nás zimná, rozpršaná Canberra, pýtali sme sa, či vôbec sme v správnej krajine. Chladne na nás pôsobil aj náš nový domov. Kým sme sa zaklimatizovali, aj som si poplakala. No naša desaťročná Hanka ma povzbudzovala: Musíš, mama, vydržať, veď si tú prácu chcela. Aj my ti pomôžeme." A pomohli. Najmä manžel, ktorý sa osvedčil ako úspešný majordómus, výborný kuchár, majster devätoro remesiel. Už prvého septembra, na štátny sviatok SR - Deň ústavy pozvali na recepciu 90 našich rodákov. Všetci si pochvaľovali, že po dlhých rokoch, keď boli vydedencami - ako hovorí jeden zo zápisov v kronike - si ich konečne niekto zo Slovenska všimol a privítal ich ako svojich.
Tradičná kapustnica
Na ďalších fotografiách našu ambasádorku vidno s krajanmi v Sydney, Melbourne, Brisbane, na kongrese Slovákov v Adelaide, či pri otváraní slovenského konzulátu na Novom Zélande. Každoročnou tradíciou sa stali predvianočné stretnutia austrálskych Slovákov. Postretajú sa tam známi, čo sa i roky nevideli, a všetci si pochvaľujú vianočnú kapustnicu, ktorú vlani pripravili pre 350 osôb. A na Vianoce v Katedrále sv. Krištofa počuť aj slovenské koledy. Rovnako úspešne si naše zastupiteľstvo počína v kruhu diplomatov. Na prehliadke národných krojov Slováci aj zatancovali a získali prvenstvo… Pri ochutnávke špecialít medzinárodnej kuchyne zabodovali naše halušky. Pre deti všetkých veľvyslanectiev každý rok usporadúvajú mikulášske večierky. Na detské zážitky sa nezabúda. Možno si perspektívni budúci prominenti spomenú, že v detstve na našom zastupiteľstve kreslili slovenskú vlajku.
Pred verejnosťou sa národ zviditeľní najmä svojou kultúrou. Keď na námestiach austrálskych miest vystupovali lúčničiari, ľudia kričali: "Bravo, Lúčnica! Bravo, Slovak Republik!" Na tohtoročnom Národnom multikultúrnom festivale Slovensko reprezentoval súbor Musa Ludens chorálmi zachovanými z čias Veľkej Moravy, skladbami z obdobia gotiky a renesancie. Prítomnosť súboru využili na zorganizovanie Dní slovenskej kultúry v Gosforde, družobnom meste našej Nitry. Okrem vystúpení našich umelcov tu mala stánok aj predajňa slovenského skla zo Sydney a otvorili výstavu výtvarných prác detí zo slovenských umeleckých škôl.
Slávni krajania
Na otázku, koľko Slovákov v Austrálii žije, mi veľvyslankyňa odpovedala, že podľa našich údajov by ich malo byť od osem do desaťtisíc, no domáce zdroje ich uvádzajú podstatne menej. Tento rozdiel vzniká pri sčítaní ľudu, keď mnohí neuvedú, že hovoria po slovensky. V takmer dvadsaťmiliónovej komunite, kde len v štáte Južná Austrália žije 151 národností, sa zdá naša menšina zanedbateľná. Ale naopak, slovenského pôvodu je napríklad aj Jana Miškovičová, ktorá sa preslávila choreografiou slávnostného úvodného ceremoniálu olympijských hier v Sydney a v oblasti kultúry získala titul Mladý Austrálčan roku 2000. Slovenský folklór tu prezentujú najmä austrálski dolnozemskí Slováci, ktorí si po stáročia zachovali národnú identitu v Maďarsku, Rumunsku, či Juhoslávii a nestrácajú ju ani v zámorí.
Zaujímavé je, že keď si v roku 1999 Austrálčania pripomínali 50. výročie udeľovania prvých štátnych občianstiev, vysvitlo, že certifikát s číslom jeden pripadol Jánovi Janďurovi, Slovákovi z Habovky na Orave, ktorý sem prišiel v roku 1939. Pri tej príležitosti mu v buši pri Canberre, kde pracoval, odhalil Spolok austrálskych pionierov pamätnú tabuľu. Z iniciatívy nášho veľvyslanectva po ňom v Canberre slávnostne pomenovali park - za prítomnosti ministra Eduarda Kukana, ktorý v tom čase navštívil Austráliu.
Podpora aktivít zahraničných Slovákov je záslužná, ale ide iba o jednu súčasť činnosti nášho diplomatického zastúpenia. To podstatné - v presadzovaní zahraničnej politiky a v rozvíjaní ekonomických vzťahov - sa prevažne odohráva v zákulisí a výsledky sa objavia až po čase. Pre veľvyslankyňu to znamená nielen sprevádzať našich štátnikov počas návštevy Austrálie a Nového Zélandu a podporiť záujmy slovenských a austrálskych podnikateľov, no aj angažovať sa v rámci krajín V 4 a CEFTA, udržiavať kontakty s austrálskym veľvyslancom pre SR so sídlom vo Viedni, a samozrejme, s predstaviteľmi krajín EÚ a ostatných štátov.
Ženská diplomacia
Za úspech Anna Tureničová sama považuje víťazný projekt, ktorý sponzorovala Európska komisia - prednášku Jána Figeľa na tému Cesta Slovenska do EÚ, na ktorú prišlo 80 diplomatov a s veľkým záujmom sa stretla na canberrskej i sydneyskej univerzite. Pre našu ambasádu bolo potešiteľné, že SR prijali do OECD práve v čase austrálskeho predsedníctva a pozvanie na slávnostnú recepciu na našom veľvyslanectve prijal vtedy aj austrálsky minister zahraničných vecí A. Downer. Keď v marci 2000 A. Tureničová odovzdávala poverovacie listiny a veľvyslanectvo sa zmenila na kvetinárstvo, alebo keď v austrálskom federálnom parlamente stovky ľudí vzdávali v rannej modlitbe vďaku Bohu za to, že tam má Slovensko svojho prvého veľvyslanca, neubránila sa slzám dojatia. No nehanbí sa za ne. Je predsa žena.
Jestvuje však aj tzv. ženská diplomacia, ktorá odjakživa hýbe nielen hlavami rodín, ale aj štátov. Vzdelaných, schopných žien je dnes vo svete veľa, a napriek tomu spomedzi 76 veľvyslancov, čo pôsobia v Canberre, sú iba tri ženy. No pani Hanka - tak ju oslovujú všetci austrálski Slováci - s úsmevom namieta: "Stavať na nejakej odvekej ženskej diplomacii by bolo nesprávne. Kompliment z mužskej strany každú ženu poteší, ale pre mňa je oveľa dôležitejšie, ak kolegovia ocenia moju profesionalitu a vnímajú ma ako rovnocenného partnera." Žiť v Austrálii by nezostala. "Som zvyknutá baliť kufre," zdôveruje sa, "už od čias, keď som študovala na Gymnáziu v Banskej Štiavnici, ktoré pripravovalo záujemcov o štúdium v zahraničí. No domov je iba jeden."
Na poslednú otázku, v čom by sme si mali brať príklad od Austrálčanov, mi odvetila: "V hrdosti na svoju krajinu, jej prírodné krásy a na svoj štát, ktorú najmä teraz pri stom výročí vzniku Austrálskej federácie prejavujú všetci, od najvyšších predstaviteľov po obyčajných ľudí. A nielen slovami. Mnohí dobrovoľníci napríklad bezplatne pracovali na príprave olympiády. Je tu ochota aj niečo dať, nielen žiadať."
Autorka je spisovateľka a publicistka
