Shalom, Arnold!
Rozsah hudobných kultúr a v nich pôsobiacich skladateľov v minulom storočí dosiahol na jeho konci nepredstaviteľné rozmery. Z množstva epigónov, kvázigéniov, remeselníkov i naozajstných majstrov však vyčnieva niekoľko veľkých osobností, ktoré smerovanie a vývoj hudby rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili. K tým najväčším patrí Arnold Schönberg.
Tento rodák z centra bývalej habsburskej ríše totiž v roku 1874 (málokto vie, že jeho rodičia sa do Viedne presťahovali z Bratislavy) založil tzv. Druhú viedenskú školu, a tým v dejinách hudby spôsobil hotovú revolúciu. Kým Prvá viedenská škola - predstavoval ju neopakovateľný fenomén v dejinách Haydn, Mozart, Beethoven - fungovala koncom 18. a začiatkom 19. storočia a znamenala vyvrcholenie hudobného klasicizmu, tá Schönbergova (okrem neho do nej patria ešte Alban Berg a Anton Webern) akoby reagovala na predchádzajúci úpadok a dezorientáciu na začiatku 20. storočia. Analogicky sa sociálno-politická väzba dvoch viedenských "škôl" nedá opísať inak, ako že prvú si nemožno predstaviť bez rozmachu vtedy ešte pokrokovej buržoázie, kým druhá sa niesla v znamení smrteľnej krízy kapitalizmu a dvoch svetových vojen.
Chudobný zberateľ škandálov
Podstata spomenutej revolúciu spočívala v azda najradikálnejšej zmene hudobného jazyka - paradigmy, ktorá sa za posledných 300 rokov udiala, v rezignácii na tonalitu a jej nahradením dodekafóniou. Schönberg však k tomuto zvratu musel dospieť cez tridsaťročný vývoj. A nemal to ani trochu ľahké. Žiadne poctivé hudobné vzdelanie neabsolvoval. Jeho otec, majiteľ malého obchodu s obuvou, zomrel v Arnoldových pätnástich rokoch a syn v záujme vlastného prežitia, dvoch sestier a matky musel zarábať v banke, prípadne pôsobiť v kabarete, prepisovať operety a šlágre, či vyučovať. Nie je nezaujímavé, že budúci svetoznámy autor na začiatku svojej dráhy dirigoval i mužské robotnícke zbory na predmestí Viedne a prispel tak ku kultúrnej osvete rakúskeho proletariátu.
Chýbajúce vedomosti z filozofie, literatúry i hudby Schönberg nasával po večeroch, v praxi a s pomocou kamarátov. Pravda, možno práve nedostatočná "nakazenosť" tradíciou mu umožňovala stať sa neskorším novátorom. Toto novátorstvo musel presadiť v prevažne tiesnivej materiálnej situácii, sužovaný astmou a tvárou v tvár mimoriadne konzervatívnemu viedenskému obecenstvu. Od roku 1899, podľa vlastných slov, Schönberga škandály pri premiérach jeho skladieb neopustili!
Tejto dlhodobej nepriazni sa pokúsil čeliť novozaložený Spolok pre privátne hudobné predvedenia, ktorý fungoval v rokoch 1919-1922 v nadväznosti na nedávno rozbehnutý Schönbergov Seminár pre kompozíciu. Tento, v dejinách hudby ojedinelý "podnik" napomohol vzniku 154 nových skladieb, najmä Schönbergových žiakov. Jeho koniec si vynútili, akože ináč, ekonomické ťažkosti.
Expresionizmus ako nevyhnutnosť
Schönbergovo meno a Druhá viedenská škola sa veľmi často spája s expresionizmom. Je pravda, že i v tvorbe iných veľkých skladateľov vtedajšej doby sa objavovali tendencie a diela, ktoré sa dajú označiť za expresionistické. Schönberg však tento umelecký smer, vyplývajúci zo zúfalej kritiky pred a medzivojnovej sociálnej reality a z túžby po čo najhlbšom odkrytí ľudskej duše, obohatil aj svojimi maľbami. Svojimi obrazmi bol dokonca prítomný na prvej povestnej výstave skupiny výtvarníkov Der blaue Reiter (Modrý jazdec) v roku 1911 a nadviazal priateľstvo s jej zakladateľom Vladimírom Kandinským.
Neskôr však už Schönberg nevystavoval. Jeho zvýšený záujem o maliarstvo spadá do obdobia prvej tvorivej krízy (1908-1911), hľadania nových výrazových prostriedkov v hudbe. Tie Schönberg posunoval takmer každou novou skladbou ďalej.
I keď diela do roku 1908 sú do značnej miery ovplyvnené typicky neskororomantickým svetobôľom, obrovskými symfonickými rozmermi či nekonečnými melódiami Richarda Wagnera, ich emocionálne nabitý výraz je už trochu expresionistický a prechod do ďalšieho, naozaj expresionistického obdobia je plynulý. V ňom nachádzame napríklad psychoanalytickú operu s jedinou postavou Očakávanie (monológ ženy, ktorá tri dni márne čaká na svojho milenca, nakoniec objaví jeho mŕtvolu v lese a všetko nasvedčuje tomu, že vrahyňou je ona sama) alebo Päť orchestrálnych skladieb, v ktorých Schönberg prichádza s experimentom melódie farieb. V nej tradičnú úlohu melódie preberajú neustále zvukové a farebné zmeny toho istého akordu. Schönbergov expresionizmus je vôbec príznačný zobrazovaním extrémnych duševných stavov a použitím extrémnych výrazových prostriedkov, ku ktorým patria krajné dynamické a výškové kontrasty či rezignácia na jasné hudobné témy a tvary, čoho výsledkom býva určitá hudobná "anarchia".
Nová hudobná rovnosť
Následkom maximálnej slobody obsahu a formy bola ďalšia tvorivá kríza, odmlčanie, a následný zrod nového hudobného poriadku - dodekafónie alebo dvanásťtónovej kompozičnej techniky.
Takmer celý vývoj hudby 19. storočia je príbehom postupného uvoľňovania a rozširovanie možností funkčnej harmónie v záujme zvyšovania intenzity hudobného výrazu. No smelý krok ku kvalitatívne inej organizácii tónov (premena kvantity na kvalitu) spravil Schönberg. Tento objav, ako sa vraj v roku 1922 autor vyjadril, mal na ďalších 50 rokov zaistiť prvenstvo nemeckej hudbe.
Nemiestny optimizmus týchto slov neskôr zrejme uznal aj sám Schönberg. Po euforickom nadšení z novej techniky a dôraze na hudobnú konštrukciu ju začína používať menej ortodoxne. Po roku 1936 sa však Schönberg paradoxne vracia k tonalite, hoci už len čiastočne alebo skôr príležitostne a zväčša v novej syntéze s dodekafóniou. Dobrovoľné obmedzenia nového poriadku sa musia opäť raz prelomiť.
Viera a poslanie
Schönbergova židovská identita je nielen suchým biografickým údajom. Táto viera mu bola v ťažkých časoch jedinou oporou a po 35-ročnej luteránskej epizóde sa v roku 1933 oficiálne vrátil k Mojžišovému učeniu. Zdá sa, že upevňovanie jeho viery nechtiac podporil aj zúrivý medzivojnový antisemitizmus. Schönberg sa po ríšskom dekréte o odstránení "židovských elementov" z akadémií rozhodol nepočkať na oficiálnu výpoveď a v marci 1933 opustil Berlín, aby sa koncom októbra toho istého roka usadil v USA.
Niekoľko jeho najsugestívnejších diel je spojených práve so židovskou vierou. K nim patrí aj slávna antifašistická skladba pre recitátora, mužský zbor a orchester Ten, kto prežil Varšavu, v ktorej bývalý väzeň koncentračného tábora opisuje okrem nacistickej hrôzy neuveriteľnú udalosť - Židia na ceste do plynových komôr náhle začnú spievať pieseň Shema Yisroel. Príkladom Schönbergovej politickej angažovanosti je zas Óda na Napoleona z roku 1942, nepriame odsúdenie Hitlerovej krutovlády.
Schönberg si svoje pokrokové poslanie veľmi dobre uvedomoval a úlohu umelca chápal tak trochu v polohe proroka či kňaza. Bol rovnako umelecky nekompromisný ako ľudsky nezištný (chudobných žiakov vyučoval zadarmo), vyhýbal sa rôznym bohémskym výstrednostiam, zaujímal sa iba o pravdivé, sugestívne vyjadrenie najhlbšej podstaty ľudského vnútra a človeka obklopujúcej reality. Jeho nová metóda dlho slúžila množstvu nasledovníkov ako vzor, aby ju neskôr mnohí odsúdili ako epizódu, ba dokonca ako omyl v dejinách hudby. Avšak nik, kto má dnes ambície k vývoju hudobného umenia prehovoriť, sa nemôže so Schönbergovým mohutným tvorivým odkazom nevysporiadať.
Autor (1972) je hudobný publicista a muzikológ
