Dovidenia, stará mama
Keď vlani vláda prijala novelu zákona o konkurze a vyrovnaní, považovala to za svoj veľký úspech. Podpredseda vlády pre ekonomiku Ivan Mikloš pred novinármi tvrdil, že prijatím tohto zákona sa podnikom, ktoré sa dostanú do konkurzu, umožní, aby neboli celkom zlikvidované. Naopak, ak majú zdravé jadro a perspektívu ozdravenia, budú môcť čerpať nové úvery po vysporiadaní dlžôb.
Napriek tomu všetkému vláda počítala s tým, že zákon o konkurze a vyrovnaní zasiahne vyše desaťtisíc podnikov a zvýši sa počet nezamestnaných. To sa aj deje. Čo bude s osudmi hromadne prepustených zamestnancov a čo bude so živiteľmi rodín a ich deťmi, to akoby zostalo druhoradé.
Bolo len otázkou času, kedy sa aj podnik - ako je Nový Calex, ktorý napriek mnohým opatreniam má naďalej problémy - ocitne v konkurze. Otázkou času bolo aj vyhlásenie ostrého okupačného štrajku. Ten však mal prísť oveľa skôr. Najmä keď vieme, že z 1160 zamestnancov väčšina poberá od januára 60-percentnú mzdu. Pritom sa situácia nezlepšila ani po tristomiliónovej finančnej injekcii.
Nejako bolo, nejako bude
Občania SR sú však trpezliví, väčšina z nich nastaví chrbát, na ktorom možno aj drevo píliť dokedy sa komu zachce. Veď nejako bolo a nejako aj bude. Ale čo sa stane s nezamestnanými deťmi nezamestnaných rodičov? Na túto otázku vo väčšine prípadov neexistuje odpoveď. A práve to je tragické. Nikde neexistuje záruka, že zákon o konkurze a vyrovnaní naštartuje procesy ozdravovania podnikov. Nikde nie je napísané, že na troskách starých podnikov vzniknú lepšie a už vôbec nie je isté, či uživia obyvateľov regiónov. Musíme jednoducho rátať aj s tým, že skôr nie ako áno a pripraviť sa na hľadanie rezerv a východísk. Okupačný štrajk, ktorý prišiel oneskorene, je už len chytanie sa slamky pred utopením.
Prípadov ako je Nový Calex Zlaté Moravce ale bude pribúdať. A to napriek tomu, že vláda vlani prijala, hoci s vyše ročným oneskorením, aj Národný program zamestnanosti, ktorý je stále viac - menej na papieri. Pripomeňme tiež, že odborári vlani ešte pred svojím zjazdom navrhli vláde pakt zamestnanosti, od ktorého si veľa sľubovali, ale zbytočne. Hoci pakt zamestnanosti bol prijatý priaznivo, stal sa len prázdnou frázou. Situácia sa vyvinula tak, že odborári vyhlásili vládu za nedôveryhodného partnera, s ktorým už tento rok ani nie je možné uzavrieť generálnu dohodu na rok 2001, najmä pre nesplnenie hlavného bodu tej minuloročnej o znížení miery nezamestnanosti. Sociálny zmier v tomto roku teda naozaj nemá kto garantovať. Zamestnancom krachujúcich podnikov neostáva nič iné ako okupačné a výstražné štrajky. No nie každý v strachu zamestnania nájde v sebe dosť osobnej odvahy a vytrvalosti pridať sa a v štrajku zotrvať. Radšej ľudia berú almužny a vyradení z pracovného procesu čakajú, že sa stane zázrak. Ale zázraky sa nedejú.
Pracovníci krachujúcich podnikov dokážu celé mesiace čakať na mzdu a dúfať, aj keď vedia, že niekedy je to už i tak zbytočné. Nad neštátnymi podnikmi si totiž štát môže "umyť ruky" .
Zákon o konkurze sa míňa účinkom
Za všetky krachy podnikov by však mal byť zodpovedný riadiaci tím, bez ohľadu na vonkajšie príčiny. Poväčšine sú v každom krachujúcom podniku aj odborárski funkcionári, ktorí vedia "koľko bije" a napriek tomu vždy nebijú na poplach včas. V prípade Nového Calexu tak mali urobiť prinajmenej už vtedy, keď videli, že Novému Calexu nepomohol vlani ani 300 miliónový úver so štátnou zárukou. Najmä, keď niektorí zainteresovaní upozorňovali, že tieto peniaze neboli použité v súlade s ich určením. A najmä keď vedeli, že ministerstvo financií nedokázalo zabezpečiť dodržanie podmienok, za akých bola záruka poskytnutá a časť prostriedkov z úveru mala skončiť v dodávateľských firmách prepojených na bývalé vedenie podniku. V takom prípade sa míňa účinkom finančná injekcia ako aj zákon o konkurze.
To, čo sa stalo v Novom Calexe, sa môže v "bledomodrom" opakovať aj inde. A vláde už len treba povedať v predvečer novej volebnej kampane: "Dovidenia, stará mama!". Nestihla chudera, urobiť, čo chcela. Podniky ale za jej prizerania krachujú, ľudia žijú v biede a nevedia, ako prežiť bez koruny. Hlavná vec, že ideme do Európskej únie s najvyššou mierou nezamestnanosti v Európe a mladým ľuďom v "prechodnom" období ani nebude umožnený voľný pohyb za prácou. Ale oni musia žiť bez ohľadu na to, aká je vláda. Každý nezamestnaný sa však musí zachrániť sám, ako vie. A nemožno sa spoliehať na demokraciu a národné programy , či "pakty zamestnanosti".
Autorka (1949) je publicistka
