Prenasledované etnikum

Popri mnohých iných problémoch vystupuje ako veľmi pálčivá aj otázka začlenenia Rómov do spoločnosti. Málokto si však uvedomuje, že ide o problém starý vyše sedemsto rokov.
Počet zobrazení: 1264

Popri mnohých iných problémoch vystupuje ako veľmi pálčivá aj otázka začlenenia Rómov do spoločnosti. Málokto si však uvedomuje, že ide o problém starý vyše sedemsto rokov.

Pôvod Rómov bol dlho zahalený tajomstvom. Sami o sebe tvrdili, že pochádzajú z Egypta, kde boli prenasledovaní. Odtiaľ pochádza ich anglický názov Gipsies alebo španielsky Gitanos. V Ázii ich volali Dómi, čo vo voľnom preklade znamená tuláci, túlavý ľud. V Európe sami seba zväčša nazývali Rómovia.

Názov Cigáni sa pre Rómov chápe ako hanlivý. Zväčša sa však neberie do úvahy jeho pôvod. Rómovia ako príslušníci jednej z najnižších kást odišli zo svojej pravlasti Indie. Na svoj pôvod zabudli okrem iného aj preto, že India bola v čase ich odchodu rozdelená na viacero štátnych útvarov.

V 8. storočí prišli do Byzancie z Frýgie príslušníci manichejskej sekty Atsiganos. Živili sa tiež veštením a rôznymi čarodejníckymi trikmi. Gréci nedokázali týchto sektárov rozlíšiť od Rómov a na ich označenie používali ten istý názov. Tak sa v Európe objavilo pomenovanie Cigáni, ktorého rozmanité podoby sa používajú v niektorých jazykoch (napr. nemecké Zigeuner).

Postavenie v stredovekom Uhorsku

Prví Rómovia prišli do Uhorska s kráľom Ondrejom II., keď sa vracal z križiackej výpravy z Byzancie v roku 1219. V roku 1417 prešla cez južné Slovensko početná skupina Rómov, ktorí dostali v roku 1423 ochrannú listinu od cisára a uhorského kráľa Žigmunda. Živili sa kováčstvom, veštením, čarovaním, príležitostnými prácami, ale aj drobnými krádežami a ženy prostitúciou. Časť Rómov od 15. storočia zastávala úlohy tzv. behárov. Ich povinnosťou bolo vykonávať pre šľachticov pri poľovačkách rôzne služby, ako nadháňať zver, pripravovať a nosiť potravu, opatrovať a vodiť psov. Pre hrad museli nosiť drevo, dodávať lesné plody, sušiť huby a kŕmiť prasce.

Priaznivý postoj voči Rómom dávali ešte najavo králi Matej Korvín a Vladislav II. Jagelovský, ktorí im dávali všelijaké ochranné listiny. Neskôr sa ich spoločenské postavenie zhoršilo. Župné vrchnosti ich prenasledovali a zakazovali im prístup do žúp. V roku 1760 nariadila Miestodržiteľská kráľovská rada pokresťančiť Rómov. Nanucovanie kresťanských obradov sa u nich nestretávalo s veľkým porozumením. Ich náboženské predstavy - zmes animizmu a viery v démonov - niektorými prvkami pripomínali ich indickú pravlasť.

Opatrenia habsburskej monarchie

Nariadenia, ktoré mali za cieľ asimiláciu, vydala v roku 1761 cisárovná Mária Terézia. Rómovia napríklad museli nosiť podobný odev, ako iní poddaní. Nevedeli však dopestovať ľan, vyrobiť súkno, ani si ušiť odev. Nosili šatstvo, ktoré dostali ako dar alebo si lacno kúpili. Zakazovalo sa im bývať v šiatroch alebo kolibách, potulovať sa po kraji, obchodovať s koňmi, jesť zdochliny, voliť si vlastných vajdov. Nemali sa nazývať Cigánmi, ale "novými sedliakmi", v maďarčine tento názov mal znieť Új-Majgyar, po nemecky Neubauer.

Rómovia tiež nesmeli hovoriť svojím jazykom, museli sa usadzovať v mestách a na dedinách a stavať si pevné príbytky. Žiaden Róm nesmel dostať povolenie k sobášu, ak nepreukázal, že dokáže uživiť ženu a deti. Najdrastickejším opatrením však bolo, že sa im odoberali deti na prevýchovu v "lepších" rodinách.

Syn Márie Terézie Jozef II. vydal nové nariadenie uľahčujúce asimiláciu Rómov. Predovšetkým mali posielať deti do škôl. Rómske deti nesmeli behať na verejnosti nahé, aby nebudili pohoršenie, chlapci a dievčatá museli spať osobitne. Rómovia museli chodiť do kostola, najmä cez nedele a cirkevné sviatky. V strave, obliekaní i jazyku sa mali riadiť zvyklosťami svojho okolia. Zemepáni mali Rómom prideliť pozemky na obrábanie a stavbu domu. Rómovia sú známi tým, že milujú slobodu, takže tieto opatrenia nemali väčší účinok. Nepodporili ich ani uhorskí zemepáni. V celom Uhorsku dostali Rómovia do užívania iba 77,5 usadlostí.

Výnos uhorského ministerstva vnútra z roku 1887 bol realistickejší. Jeho cieľom už nebola asimilácia, ale evidencia Rómov. Malo sa predovšetkým zabrániť ich príchodu z iných krajín a nariadili sa niektoré sanitárne opatrenia.

Zavedenie rómskych legitimácií

Posledný pokus zmeniť život kočovných Rómov v monarchii spadá do čias Prvej svetovej vojny. V roku 1916 o nich vydáva výnos uhorské ministerstvo vnútra. Konštatuje sa v ňom, že v zlej ekonomickej situácii vyvolanej vojnou Rómovia, ktorí neplatia dane a ani nepodliehajú brannej povinnosti, vo zvýšenej miere ohrozujú osobnú a majetkovú bezpečnosť. Treba sa postarať, aby vykonávali spoločensky prospešnú prácu. Ak nemajú trvalé bydlisko a prácu, vzťahujú sa na nich predpisy o postrku. Obec ich buď mala nechať predviesť na okres, alebo im mala vyznačiť bydlisko, čo by znamenalo, že sa tiež mala starať o ich stravovanie a stráženie. Obecné predstavenstvo malo vziať do úschovy všetky doklady, cennosti, zbrane, záprahy a vozy patriace Rómom. Kone sa mali podrobiť zverolekárskej prehliadke a tie zdravé odovzdať vojenskej správe.

Predstavenstvo obce bolo povinné evidovať každého potulného Róma. Malo sa usilovať, aby ich osobné údaje zodpovedali pravde. Rómov malo upozorniť, že ich súpis slúži predovšetkým na to, aby sa im poskytla podpora, a preto je v ich záujme nič nezatajovať. O každej rodine sa mal vyhotoviť evidenčný list, ktorý sa uložil u predstavenstva obce. Rómov, ktorí nemali rodinu, zapísali do osobitného evidenčného listu.

Policajná vrchnosť sa mala postarať o to, aby deti mladšie ako sedem rokov, ktoré nemali opateru, umiestnili v najbližšom sirotinci. Po skončení evidencie a zdravotnej prehliadke, prvostupňová policajná vrchnosť mala všetkých mužov od 18 do 50 rokov predviesť na odvodové pokračovanie, tu odovzdať výpis z evidenčného listu a odviesť k armáde. Neschopných vojenskej služby mali poslať späť do obcí, kde ich evidovali. Evidenčné listy sa posielali Ústrednému štatistickému úradu. V obci musel byť každý evidovaný Róm pod zdravotným dozorom, aby nebol šíriteľom nákazlivých chorôb.

Obecné predstavenstvo vystavovalo rómske legitimácie tým, čo dovŕšili dvanásť rokov. Každý ju musel mať pri sebe, potulní bez dokladov nesmeli dostať žiadnu prácu. Evidovaný Róm ju mohol získať iba v obci, kde mu vykázali pobyt a pre ktorú mal vystavenú legitimáciu. Rómovia nesmeli opustiť vnútorný obvod obce, kde ich evidovali, a ak sa to stalo, policajti ich museli doviesť späť.

Peniaze do rúk iba spoľahlivým

Zlovestne znie ustanovenie, že ak boli Rómovia neposlušní, agresívni, ak mali sklony k trestným činom, okresná vrchnosť mohla podať návrh na ich umiestnenie v štátnom pracovnom tábore. Koncentračné tábory existovali už počas Prvej svetovej vojny a životné podmienky tam boli veľmi ťažké, hoci to neboli tábory smrti, ako o niekoľko desaťročí neskôr.

Evidovanému Rómovi prináležala za prácu a iné vykonané služby primeraná mzda alebo náhrada. Peniaze však zväčša nemohol dostať on, ale osoba, ktorú tým poverilo obecné zastupiteľstvo. Táto mala zabezpečovať, aby Rómovia boli zo zarobených peňazí zaopatrení potravinami a šatstvom. Do rúk mohol peniaze dostávať iba ten, ktorý svoju poctivosťou, triezvym životom a sklonom k usadlej existencii dokázal svoju spoľahlivosť. Každý Róm mohol dostať zo zvyšku svojho zárobku menšie sumy na soľ, korenie, tabak a zápalky. Výdavky na umiestnenie evidovaných Rómov sa obci hradili z ich mzdy alebo z vojnovej podpory.

Z dnešného hľadiska je tu pozoruhodných niekoľko okolností. Napríklad už prvé výsledky sčítania obyvateľstva, ktoré sa nedávno konalo, ukazujú, že na jeho základe sa nedá spoľahlivo počet Rómov určiť. Tí sa hlásia k iným národnostiam. Inak je to však na úrovni obce, kde sa evidencia sociálne neprispôsobivých obyvateľov dá uskutočniť skôr, bez ohľadu na to, či ide o Rómov alebo o niekoho iného. Podľa spomínaného nariadenia z roku 1916 ležala všetka starostlivosť o toto etnikum na pleciach obcí, no tie mali vtedy dostatočnú právomoc. Možno v budúcnosti, keď sa rozšíri právomoc obcí a miest, bude možné túto problematiku riešiť účinnejšie.

V časoch prvej ČSRK

Hoci predmníchovská ČSR sa dnes považuje za vzor demokracie, aj v nej platil zákon o potulných Rómoch (vo vtedajšej úradnej terminológii Cigánoch), ktorý 14. júla 1927 prijalo Národné zhromaždenie. Hovorilo sa v ňom, že za potulných Rómov sa pokladajú tí, čo sa túlajú z miesta na miesto, štítia sa práce a žijú cigánskym spôsobom života aj vtedy, ak majú trvalé bydlisko, napríklad v zime. Pod tento zákon nespadali Rómovia, ktorí trvalo bývali v obciach, živili sa buď nádenníckou prácou, alebo ako hudobníci, kováči, murári, či košikári. Vzťahoval sa však aj na tulákov, ktorí síce neboli rómskeho pôvodu, ale žili v záhaľčivej potulke ako Rómovia.

Zákon nariaďoval, aby každý Róm starší než 14 rokov musel mať osobitnú (cigánsku) legitimáciu. Kočovať a táboriť smela iba jedna rodina, viac rodín spoločne táboriť nesmelo. Jedna rodina smela na jednom mieste táboriť nanajvýš tri dni. Hlava rodiny musela mať tzv. kočovnícky list, ktorý sa vystavoval raz za rok, úrady ho mohli kedykoľvek odňať a po roku sa vystavoval nový. V kočovníckom liste bola vymedzená trasa, po ktorej sa smela rómska rodina pohybovať, a platil pre celé územie republiky. Výnimku tvorili obce, cez ktoré bolo Rómom zakázané prechádzať. Podobne ako za čias Rakúsko-Uhorska, bolo možné kočovným Rómom odobrať deti do 18 rokov a dať ich na prevýchovu do rodín alebo ústavov.

V období vojnového slovenského štátu

V rokoch 1939-1945 sa rómsky problém hodnotil pod zorným uhlom rasizmu. Hoci ich už vtedy žil na Slovensku pomerne značný počet, pre vtedajších mocipánov bola urgentnejším problémom "židovská otázka". Rómovia boli nemajetní, a preto pre tzv. arizátorov neboli zaujímaví. Pravda, postihli ich tie isté diskriminačné opatrenia ako Židov. Napríklad v roku 1940 bolo prijaté nariadenie o pracovnej povinnosti Židov a Rómov. V ňom sa o. i. píše: "...Židia a Cigáni sú povinní namiesto brannej služby vykonávať práce v prospech štátu, ktoré určí Ministerstvo národnej obrany. ...Pracovná povinnosť trvá dva mesiace v roku, môžu sa vyplatiť a povinnosť sa skráti na jeden mesiac".

Podobne ako Židia, mali aj Rómovia zákaz vstupu do parkov, verejných miestností, vlakov, električiek a pod. V mnohých prípadoch sa museli premiestniť ďalej od obce a smeli do nej vstúpiť iba v určených dňoch a v presne vymedzenom čase. Porušenie týchto nariadení sa prísne trestalo, okrem väzenia gardisti Rómov bili, strihali dohola a pod. Keď nacisti okupovali po potlačení povstania územie Slovenska, začalo sa aj s vyvražďovaním Rómov a ich deportáciou do vyhladzovacích koncentračných táborov. Až v poslednom čase sa začína hovoriť o tom, že obeťou nacistického holokaustu boli nielen Židia, ale i Rómovia a ďalšie skupiny ako homosexuáli, jehovisti atď.

Neveľmi úspešná politika

Po roku 1948 sa vo vzťahu k Rómom vytvorila situácia, ktorá fakticky pretrváva dodnes. Boli zrovnoprávnení, prestali sa na nich vzťahovať diskriminačné zákony. Počas minulého režimu sa odstránila nielen negramotnosť, ale vzniká pomerne početná rómska inteligencia. Rómsky problém sa mal riešiť rozsídlením medzi ostatné obyvateľstvo a zamestnávaním, ktoré však bolo často fiktívne. O Rómoch sa v uzneseniach vtedajších riadiacich orgánov hovorilo iba ako o "etnickej skupine", ktorá mal byť asimilovaná. Zabudlo sa akosi na to, že deťom na najnižších stupňoch škôl sa má poskytovať vzdelávanie v ich materinskom jazyku, inak budú všetky pokusy o ich pozdvihnutie márne.

V 50. rokoch sa robila hlučná propaganda o "úspechoch" pri riešení "cigánskej otázky". V roku 1968 sa ozvala rómska inteligencia s istými požiadavkami (napríklad uznať Rómov za národnosť), o tých sa počas tzv. normalizácie mlčalo. Čoraz viac sa však ukazovalo, že vtedajšie metódy, napriek nepochybnému zlepšeniu situácie Rómov, problém nemohli vyriešiť. Dnes sa ukazuje, že jeden z predpokladov riešenia problému je dialóg. Nerómske obyvateľstvo by však v čo najväčšej miere malo poznať dejiny Rómov a ich kultúru. Musíme sa naučiť spolu žiť a predpoklad toho je vzájomné poznanie a pochopenie.

Autor (1964) je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984