Slováci u protinožcov

Svoju históriu si Austrália píše dnes. A bez vojen. Jej vojaci síce pod britskou zástavou bojovali v oboch svetových vojnách a aj teraz štát vysiela mierové jednotky do rizikových oblastí sveta, no vojenský konflikt na vlastnom území nepoznajú. Majú armádu profesionálov a iba v prípade ohrozenia by mobilizácia platila pre všetkých bojaschopných občanov, mužov i ženy.
Počet zobrazení: 1248

Svoju históriu si Austrália píše dnes. A bez vojen. Jej vojaci síce pod britskou zástavou bojovali v oboch svetových vojnách a aj teraz štát vysiela mierové jednotky do rizikových oblastí sveta, no vojenský konflikt na vlastnom území nepoznajú. Majú armádu profesionálov a iba v prípade ohrozenia by mobilizácia platila pre všetkých bojaschopných občanov, mužov i ženy.

Tu sa predovšetkým buduje. A to nielen závideniahodné autostrády, kde iba na najnovších úsekoch vyberajú od vodičov poplatky dva-tri roky, kým nie sú splatené, a potom sa o ne stará štát, ale všade, kam človek pozrie. Ak si kúpite zlacnenú pohľadnicu niektorej lokality spred niekoľkých rokov, nezodpovedá už realite. Pribudne niekoľko mrakodrapov a mesto zmení svoju tvár.

Najstaršia metropola

Na prvej ceste za poznávaním Austrálie, ktorá viedla do Melbourne, sme ani nezbadali, kedy sme prešli hranicu do štátu Viktória. Až dodatočne sme si uvedomili, že máme jablká a tam je zakázané prevážať akékoľvek ovocie. Jednotlivé austrálske štáty majú odlišné zákonodarstvo, v školstve, zdravotníctve a podobne. Len nedávno na celom území zjednotili dopravné predpisy. A gazdujú si z regionálnych rozpočtov, do ktorých plynie značná časť daní, no cudzinec rozdiely medzi nimi nepostrehne.

Ak by som však mala žiť v Austrálii, vyberiem si Melbourne. Už len preto, lebo leží v zálive, dosť veľkom na to, aby pôsobil dojmom otvoreného mora, no nerozbúreného, v ktorom sa dá plávať. Aj slnko zapadá do mora a pobrežie je priam stvorené na romantické prechádzky. Z miest, ktoré sme navštívili, má Melbourne najeurópskejší charakter. Jeho výstavba svedčí o tom, ako krajina postupne bohatla. Staršie domy na periférii pripomínajú kulisy z filmových westernov, ďalšie budovy sú poznačené viktoriánskym obdobím a napodobňovaním európskych slohov. Všetko sa to stráca v tieni novodobých gigantov. Každý z mrakodrapov chrániacich ulice pred slnkom je iný, každý slúži na zviditeľnenie a reklamu inej medzinárodnej banke či svetovej firme a svojím zoskupením konkurujú bizarnosti prírodných útesov. Keď sa večer rozsvietia, človek akoby sa ocitol v neskutočnom svete. V repríze ďalších veľkomiest zistíte, že aj nová architektúra vo všetkých obmenách je v podstate všade rovnaká. Ale či práve to nie sú budúce historické pamiatky, ktoré aj v európskych mestách ďalším generáciám pripomínajú obdobia ich najväčšieho rozkvetu?

Po melbournskom centre turistov až do popoludňajšej dopravnej špičky grátis preváža osobitná električka so sprievodcom, ktorý im ochotne pomôže zorientovať sa. A kto by aspoň nenazrel do nového pompézneho Casina, ktoré je neporovnateľné so slávnym Monte Carlo! Tu sa peniazmi naozaj nešetrilo. Hra svetiel a vody stekajúcej po mramore a kaskádach vo vnútri budovy, obrovské krištáľové lustre, zrkadlá, lahodne znejúca hudba, zákutia s pohodlnými kreslami vytvárajú kulisy, v ktorých aj tzv. obyčajný občan s rastúcim sebavedomím spolupodieľnika tejto nádhery zabudne na všetko a ľahšie sa odhodlá na svoju životnú výhru alebo prehru.

Nič sa nebúra. Obdivuhodne vedia urbanisticky zakomponovať "starinu" do modernej architektúry. Kuriozitou je obchodný dom, ktorý pohltil, obrástol niekdajšiu pracháreň - vežu, kde kedysi liali a chladili olovo. Osobitú atmosféru tu majú pivárske puby. V jednom sa ocitnete medzi hollywoodskymi hviezdami, zvečnenými v nadživotnej veľkosti, iný je zasa akýmsi starinárstvom s rekvizitami slávnych osobností - od klobúka či iných častí odevu až po auto, v akom sa údajne ktorýsi z nich vozil. S chladiacou klimatizáciou to niekedy preháňajú a zrejme nielen preto, aby sa rýchlejšie vymieňal vzduch, ale aj hostia.

Austrálčania už dávnejšie pochopili, akou zlatou baňou môže byť turizmus a vedia to využiť. Ani na diaľnici Melbourne - Canberra (približne 600 kilometrov) sa cestovateľ nenudí. Obľúbenou zastávkou je mestečko, v ktorom ho víta deduško automobil vystavený na streche a ďalšie rekvizity v podobe stroskotaného lietadla a navigačnej veže, či niekdajšej žandárskej stanice s klietkou, kde väznili delikventov. Všetko to sprevádza vtipný text z populárneho komiksu.

Zlaté pobrežie

V Austrálii je rozšírená klubová činnosť. Vo "svojom" klube, a tých rôznorodých je v mestách veľa, si ľudia posedia, podebatujú, grátis vypijú kávu, za prijateľnú cenu sa najedia. Kluby podporujú záujmovú, najmä športovú činnosť. Športujú mladí aj starí a, samozrejme, predovšetkým deti. Nie náhodou má Austrália s 18 miliónmi obyvateľov toľko vynikajúcich olympionikov.

Klub, ktorého sú naši Austrálčania členmi, aj nám poskytol zlacnený týždenný pobyt v trojizbovom apartmáne so všetkým vybavením vo vyhľadávanom prímorskom letovisku Gold Coaste, 1200 kilometrov vzdialenom od hlavného mesta. Pre rekordné vlnobitie sa stalo rajom pre milovníkov surfingu. A tak sme sa ocitli v príjemných subtrópoch, kde stabilná celoročná teplota len zriedka prekročí 27 a klesne pod 15 stupňov a kde nejeden solventný Európan trávi našu zimu. Pobrežie je vo výstavbe, mrakodrapy na ňom rastú ako huby po daždi. Pre usadlíkov to znamená výhodný predaj pozemkov a pre prisťahovalcov z celého kontinentu pracovné príležitosti v cestovnom ruchu. O tom, že sa pod týmto pojmom nechápu iba piesočné pláže, exkluzívne hotely, nákupné strediská a športoviská, svedčí zábavný park, kde návštevník prežije skvostný deň s najrozličnejšími atrakciami toboganov, rýchlodráhy, kolotočov, morského akvária s predstaveniami cvičených delfínov a tuleňov.

Pôvodne si na Gold Coaste stavali rekreačné chaty milovníci mora z blízkeho quieenslandského hlavného mesta Brisbane. Samozrejme, že aj pre túto metropolu sme si vyhradili aspoň jedno krátke popoludnie. Práve v tamojšej čínskej štvrti sme si uvedomili, aké plodné a vzájomne sa obohacujúce je spolužitie rôznorodých národností, z ktorých každá, kým viac-menej nesplynula s celkom, si so sebou priniesla a dala k dispozícii ostatným niečo svoje. Veď tam, kde sa uplatňuje princíp pochopenia a zjednocovania, sa vyplatí investovať. Z bývalého svetového výstaviska si Brisbančania urobili skutočný park oddychu a kultúry, ktorý je rozkvitnutým sadom, bezplatným kúpaliskom, ihriskom i športoviskom.

Neďaleko tohto moderného veľkomesta je najvýchodnejší bod Austrálie, romantický Cap Byron - útes s majákom z roku 1801, v ktorom sa možno nielen zapísať do knihy návštevníkov, ale aj zosobášiť s očarujúcim výhľadom na more. Tam sme navštívili Bratislavčanku, emigrantku z roku 1968, ktorá býva v priam filmovej haciende na pobreží, a predsa ju to ťahá späť do Canberry, kde prežila svoje najkrajšie roky. Jej syn však nechce o meste ani počuť. Vlastnoručne si zrenovoval starú školu jednotriedku a s manželkou Novozélanďankou sa teší zo skromného farmárčenia a z nezávislého života v štedrej prírode. Chová koňa, papagáje, vysadil palmy, pije kávu z vlastnej úrody...

Ľudia tu nenariekajú

Austrálčania sú skromní. Boháči sa na verejnosti pohybujú inkognito a nad nikoho sa nevyvyšujú. I priemerný obyvateľ však pôsobí bezstarostne, zo zásady sa nesťažuje, nehovorí o politike, peniazoch, rodinných problémoch, ani o ničom, z čoho by mohla vzniknúť škriepka. Jednoducho je, alebo to aspoň s obľubou vyhlasuje, "happy". Rád si pozýva hostí na záhradnú párty s obľúbeným grilovaným mäsom, tzv. barbikis a chce, aby sa uňho všetci cítili uvoľnene. V susedských a priateľských vzťahoch nik nerozlišuje, kto z ktorej krajiny pochádza.

Predovšetkým nás zaujímali austrálski Slováci, ktorí sa aj dnes v počte do tristo členov schádzajú v spoločnom česko-slovenskom klube Beseda. Majú knižnicu, ping-pongový stôl, výtvarný krúžok, stretávajú sa s hosťami (nedávno to bol Karel Gott) z pôvodnej domoviny. Senior osemdesiatnik nám porozprával, ako sa v roku 1949 plavil 29 dní z Janova do Queenslandu, kde spočiatku pracoval na stavbe cesty. Oženil sa s Austrálčankou, mali tri deti... V rodnej domovine bol dvakrát a presvedčil sa, že hoci v listoch všetci nariekame, ako nám je zle, väčšina z nás má všetko, ba i viac ako on.

Ani ďalší veterán, výtvarník, ktorý tiež žije v Austrálii už päťdesiat rokov, nemal hneď na ružiach ustlané. Uplatnil sa však v reklame a v Sydney mal výstavu obrazov. Ľahšie sa pretĺkali ľudia z druhej emigrantskej vlny z roku 1968 a obdobia tzv. normalizácie, ktorí väčšinou utekali z dovoleniek v Juhoslávii, neraz i peši cez hory alebo s pomocou prevádzačov a až v zbernom tábore vo Viedni sa rozhodli pre vízovo dostupnú Austráliu. Tunajšie úrady im vychádzali v ústrety bezplatnými kurzami angličtiny, ba aj tlmočníka im poskytli, napríklad pri šoférskej skúške.

Po roku 1989 sa však invázia do Austrálie zredukovala. Politických emigrantov berú iba z Afganistanu a spomedzi ostatných adeptov si vyberajú podľa kvóty pre jednotlivé štáty mladých a zdravých, s čistým registrom trestov a znalosťou angličtiny, z profesií, ktoré potrebujú, a prihliadajú i na majetkové pomery uchádzača. Niekoľkým špekulantom sa ešte darí dostať do Austrálie cez Nový Zéland a ženám prostredníctvom sobáša. Slovenská menšina - osem až desaťtisíc ľudí, z ktorých už mnohí nevedia po slovensky - je vcelku zanedbateľná. Prisťahovalec sa i dnes pomerne ľahko zamestná na stavbe, v obchode, reštaurácii, či v hoteli. Mnohí, najmä ženy, s ktorými som sa rozprávala, v týchto profesiách zostávajú, bez ohľadu na to, čo robili doma. Jeden náš absolvent Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre sa už po päťročnom pobyte (zo Slovenska vraj odišiel kvôli výpalníkom) zmohol na solídne vyzerajúci módny butik. Sklamal ma však priznaním, že v biznise sa mu nedarí a mieni odísť do Kanady.

Limitovaný štandard

Tomu, kto dal za jeden austrálsky dolár (AUD) 25 Sk, sa tamojšie ceny zdajú závratné. Výpredajové letné šaty či sandále síce dostať za 15 či 20 AUD, no rovnakú sumu zaplatíte za vstupné do galérie a päťnásobne viac za lístok do divadla. Najlacnejšie varené jedlo stojí päť a škatuľka lacných cigariet osem dolárov. Bežné ošetrenie zubov stálo jedného Austrálčana 800 AUD a rovnako sa bojí návštevy u očného lekára. Rodiť však možno zo zákonného poistenia (úplatky sú nemysliteľné) v komfortnej pôrodnici. Rodička dostane jednorazový príplatok, čosi ako naše "kočíkové", a nárok má iba na šesťtýždňovú neplatenú dovolenku.

Priemerný ročný príjem zamestnanca je údajne 35 tisíc AUD. Keď som pozerala jedálny lístok v bežnej reštaurácii, uvedomila som si, že približne rovnaké ceny boli aj u nás pred 15 rokmi, keď som tiež nemala nadpriemerný ročný príjem 35 tisíc Kčs. Domček s dvoma spálňami tunajšie realitné kancelárie ponúkajú za 90 až 100 tisíc AUD, teda v podobnej cene, ako sa pred 15-20 rokmi v korunách predávali naše rodinné domy.

Z hľadiska prisťahovalca, ktorý prišiel do Austrálie, ako tu otvorene hovoria "s holým zadkom", to však znamená zamestnať sa a zadlžiť sa. Najprv za auto, potom za dom, zariadenie, až kým mu splátky nepohltia značnú časť rodinného rozpočtu. Tým sa - i keby ho bolelo odlúčenie od blízkych - zaviaže zotrvať v novom domove a tešiť sa môže na starobu, že keď mu jednorázovo vyplatia dôchodkové pripoistenie - konečne splatí dlhy a bude majetný. U takých ľudí sa nečudujme, že obracajú v ruke každý dolár a dlhšie im trvá nakupovanie ako varenie.

Žičlivá perspektíva

Samozrejme, zbohatnúť sa rozličnými spôsobmi dá všade, no nikde vo svete to nejde tak rýchlo, bezprácne a takmer bezrizikovo, ako sa to mnohým podarilo v posledných desiatich rokoch v postkomunistickom bloku. Nezabúdajme, že Austrália je už v globalizácii oveľa ďalej a veľké balíky má dávno rozdelené. Banky bohatnú a štátu odovzdávajú dane zo ziskov. Bohatý štát má vyspelé zdravotníctvo, školstvo, môže investovať do vedeckého výskumu a byť humánny. Nedovolí, aby občan prepadol v sociálnej sieti. Rodinám nezamestnaných štát, mesto, či región poskytne "chalúpku" za nájomné primerané ich sociálnej podpore, dôchodcovia majú grátis celú zdravotnícku starostlivosť a ďalšie výhody, ktoré už nepoznáme.

Mnohí z prvej prisťahovaleckej generácie sa musia obracať, aby dosiahli bežný životný štandard. Žijú však v istote, že sa zo dňa na deň nemenia pravidlá hry, a myslia na svoje deti, ktoré sa už narodili ako občania prosperujúcej krajiny. V našu perspektívu po žalospevoch, aké šírime do sveta, neveria. V Sydney sme pred odletom domov bývali u potomkov Jána Janďuru, jedného z prvých slovenských osídlencov Austrálie, po ktorom v Canberre pomenovali ulicu aj park. Nielenže si v parádnom dome s impozantnými palmami zachovali čosi z oravskej starosvetskej atmosféry a rýdzu slovenčinu, ale aj príslovečnú pohostinnosť.

Najväčšie austrálske mesto sa mi po precestovanej noci zdalo prirušné a pridrahé. Veď len za hodinu parkovania v centre pýtali 50 austrálskych dolárov! Na každom kroku bola nejaká pozoruhodnosť, slávny most, alweg - vlak na jednej koľajnici, múzeum loďstva, vyhliadková plavba, podmorské akvárium, čínska štvrť... Ale kto by to všetko za jediný deň postíhal? V mori sme sa však okúpali a neobišli sme ani známu operu, ktorá na výbežku do oceána pôsobí ako kuriózna plachetnica. Lúčili sme sa nie bez sĺz, no s dobrým pocitom, že aj zakladatelia austrálskej vetvy nášho rodu sú v ďalekom svete "happy".

Autorka je spisovateľka a publicistka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984