Chudoba, kriminalita a sociálna patológia

V širšom slova zmysle sa štáty verejného blaha, ktorých obyvateľstvo predstavuje vyspelú spoločnosť, usilujú o vytvorenie politicko-administratívneho, socio-ekonomického a socio-kultúrneho systému, ktorý by dokázal sústavne rozmnožovať verejné blaho obyvateľstva, kvalitu života, poriadok, bezpečnosť a všeobecnú spokojnosť. Uvedené snahy možno hodnotiť ako paradigmu úsilia o verejné blaho, ktorá je v plnom rozsahu aktuálna aj na území Slovenska.

Zväčšujúca sa priepasť

I keď sa vo vyspelejších štátoch (štátoch sociálneho blaha) podarilo niektoré sociálnopatologické javy - ako napríklad chudobu - utlmiť alebo aspoň zmierniť, v celosvetovom meradle sa problém chudoby považuje za neriešiteľný. Vystupuje totiž ako globálny jav spočívajúci na diskrepancii medzi expanzívnymi tendenciami ľudských požiadaviek a populačného rastu na strane jednej a obmedzenosťou zdrojov na našej planéte na strane druhej. Populačná explózia môže nadobudnúť charakter kľúčového problému, lebo naráža na nepomer medzi počtom konzumentov a rezervami na obživu a udržanie životného štandardu.

No i v mnohých krajinách s vyspelou demokraciou sme svedkami zväčšujúcich sa sociálnych priepastí, neustále narastajúcej nezamestnanosti, zvyšujúcich sa konkurenčných tlakov, sociálnej marginalizácie celých skupín obyvateľstva a postupného zbavovania sa zodpovednosti za chudobu zo strany štátu. Dochádza k paradoxnému vývoju, keď sa v niektorých najbohatších štátoch sveta majetkové rozdiely medzi skupinami obyvateľstva zvyšujú a príjmy v domácnostiach s najnižšími príjmami, ako i priemerné mzdy v skupinách najslabšie platených klesajú. Názorný príklad predstavuje vývoj v USA, ako o tom svedčí nasledujúca tabuľka:

Globálny charakter nadobúdajú i ďalšie spoločensky nežiaduce javy, predovšetkým narastajúca kriminalita, osobitne kriminalita mládeže a organizovaný zločin, násilie v každodennom živote, najmä v rodine, konzumácia drog a drogové závislosti, samovražednosť, prostitúcia, xenofóbia, rasizmus a iné. K ich rastu prispievajú nielen chyby v socializácii, narastajúca anómia, negatívne stránky individualizácie, ale i nevykryštalizovaný charakter sociálnej politiky nášho štátu.

Jednotlivci a sociálne prostredie

Sociálna politika stojí nie iba v službách občanov odkázaných na pomoc (ďalej iba odkázaní), ale súčasne má svoje poslanie i voči celej spoločnosti ako celku. Prispieva k odstraňovaniu, prípadne prekonávaniu spoločenských, osobitne sociálnych konfliktov a prostredníctvom odstraňovania sociálnych nedostatkov má, v zmysle sociálnej spravodlivosti, prispievať k stabilizácii spoločnosti. Odhaľovaním nedostatkov a sociálnej nespravodlivosti má usmerňovať spoločenský vývin demokratickým smerom, k emancipácii, slobode a spravodlivosti. Mala by anticipovať zásadu, podľa ktorej demokracia sa nedá automaticky stotožňovať so slobodou, ani s dobrou vládou, ku ktorým možno dospieť práve prostredníctvom vhodnej, vedecky koncipovanej sociálnej politiky.

Jej základným kategorickým imperatívom je zohľadňovanie vzájomného vzťahu indivídua a sociálneho prostredia, ktorý by sme súčasne mohli nazvať sociálno-ekologickým princípom sociálnej politiky alebo jej "ekologickou perspektívou". Podmienkou efektívnosti sociálnej politiky je, aby nesledovala ako svoj zámer prispôsobovanie sa osôb sociálnej situácii, ale aby sa pri riešení problémov usilovala o zmenu vzájomných vzťahov jednotlivcov a sociálneho prostredia.

Funkcie sociálnej politiky

Najvýznamnejšie funkcie sociálnej politiky by sa dali rozdeliť do dvoch väčších skupín. Ide o funkcie z hľadiska spoločnosti a z hľadiska jednotlivca (postihnutých):

Uvedené otázky nie je možné riešiť bez vedeckej, osobitne spoločenskovednej reflexie problematiky. Od začiatku 70. rokov zaznamenávame vo svete zo strany spoločenských vied, sociológie, politológie, právnych i ekonomických vied znovuobjavovanie problematiky sociálnej politiky. Na druhej strane v SR, ale i v ČR dosiaľ pretrváva profesionálna dezinteresovanosť, najmä zo strany politológie.

Ciele na Slovensku

Sociálna politika v Európe, a osobitne v našich podmienkach, vychádza z modifikácie modelu "sociálneho kapitalizmu", ktorého korene siahajú do Bismarckovho reformátorského zákonodarstva spočívajúceho na troch princípoch, ako i z postulovania subsidiarity sociálnej politiky vo vzťahu k hospodárskej politike ("Dobrá hospodárska politika je najlepšia sociálna politika"). Tu sa sociálny pokrok očakáva v primárnej závislosti od expandujúceho hospodárstva a ekonomiky štátu.

Tematicky by sa v SR mali centrálne body sociálnej politiky vzťahovať na:

Tri európske modely

Pre názornosť a pre voľbu smerovania sociálnej politiky v SR treba porovnať sociálnu politiku troch vyspelých európskych štátov ako predstaviteľov troch najvýznamnejších koncepcií sociálnej politiky. Podľa Stephana Lessenicha a Gosta Esping-Andersena, na príklade sociálnej politiky Švédska, Nemeckej spolkovej republiky a Veľkej Británie možno ilustrovať rozličné prístupy k praxi sociálnej politiky v Európe:

Medzinárodne sa pri kvalitatívnom hodnotení sociálnej politiky založenej na výsledkoch vedeckej reflexie sociálnej skutočnosti považujú za rozhodujúce tri kritériá:

Na základe uvedených troch kritérií a komparatívnej analýzy Esping-Andersen charakterizuje predovšetkým:

Škandinávske krajiny, ktorých typickým predstaviteľom je Švédsko ako uskutočnený sociálnodmokratický model verejného blaha, ako výsledok dvojitej univerzalistickej orientácie sociálnej politiky. Tento systém vybavuje všetkých svojich občanov, nezávisle na sociálnom statuse, zásadne rovnakými právami na získanie širokej ponuky sociálnych služieb. Súčasne prostredníctvom politiky zamestnanosti umožňuje práceschopnému obyvateľstvu zostávať v pracovnom pomere čo najdlhšie, každému podľa svojich schopností, primeraných veku. Centrálna úloha v tomto aranžmá pripadá štátu. Preberá na seba poskytovanie sociálnych služieb, vytvára pracovné príležitosti a možnosti zamestnania, predovšetkým pre ženy a prijíma i opatrenia pri náznakoch začínajúcej sa krízy na trhu práce v zmysle egalitárskych predstáv plnej zamestnanosti.

Tzv. kontinentálne európske štáty, ktorých typickým predstaviteľom je Nemecká spolková republika. Tu sa etabloval konzervatívny režim a konzervatívna sociálna politika. V takomto modeli nepreberá štát žiadnu univerzálnu zodpovednosť za verejné blaho, ale pôsobí ako "sociálny štát nadobúdateľov" (Erwerbspersonen-Sozialstaat), a to prostredníctvom dvojkoľajného programu zabezpečovania sociálneho statusu. Na jednej "koľaji" nachádzame právny konštrukt normálnych pracovných vzťahov, ktoré tvoria základ vzťahového rámca celkového pracovného práva. Sem patrí aj hierarchizácia trhu práce adekvátnej vzdialenosti (miesta, pozície) zamestnaných od prevládajúcej normálnej normy. Na druhej "koľaji" nachádzame inštitút štrukturovaného povinného poistenia, individuálne získaného statusu, resp. rozdielu medzi získaným statusom v segmentovanom systéme sociálnej starostlivosti. Kto si sociálne istoty svojou prácou "nezaslúži", bude subsidiárne odkázaný na súkromné spôsoby získavania živobytia. Politika zamestnanosti spočíva na prechodnom, alebo i definitívnom vyčlenení prebytočných pracovných síl do inštitúcií, ktoré nepatria do trhu práce a pôsobia z jeho hľadiska ako externé, ako napríklad sociálne poistenie, starostlivosť rodiny a pod. Klasickým príkladom je predčasné penzionovanie, vzdelávacia dovolenka, alebo opatrenia na rozvoj ďalšieho vzdelávania.

Anglosaské krajiny, v ktorých prevláda liberálny systém ako prevládajúci typ sociálnej politiky, nazývanej politika verejného blaha. Tu je úlohou štátu postarať sa o to, aby trh zohrával dominantnú úlohu a prinútiť sociálnych aktérov k preberaniu individuálnej alebo kolektívnej "samozodpovednosti". To znamená, že potrebu sociálneho zabezpečenia možno kryť prostredníctvom zamestnávateľských dohôd (v podnikoch), alebo súkromným poisťovaním. V tejto situácii štát preberá iba tzv. zbytkovú zodpovednosť, ktorá má kompenzačno-politický charakter. Na trhu práce prevláda priorita zmluvnej slobody, štátna intervencia je tu obmedzená na to, aby voluntarizmu v pracovných vzťahoch nasadila poriadkovo-politický rámec. Štát sa mení na inštitúciu, ktorá spolupôsobí pri prispôsobovaní prebiehajúcich sociálnych procesov trhu. Typickým spôsobom sa vyčerpáva aj jeho reakcia na krízové stavy v zamestnanosti tým, že zosilňuje príťažlivosť drobného podnikania a jestvujúce drobné podnikanie všestranne podporuje. Štátna aktivita zredukovaná na aktivizáciu trhu má za následok, že istá úzka individuálna alebo kolektívna štátna kompetencia a vybavenosť, disponujúca mocou a prostriedkami trhu, vyčlenená bezprostredne v individuálnej alebo sociálnej sfére, sa tlmí a potláča.

Princíp finality

Veľké diskusie prebiehajú na stránkach odbornej sociálnopolitickej publicistiky o princípe kauzality v sociálnej politike, ktorú by mal nahradiť princíp finality. Ten predpokladá, aby sa tak obsah, ako i organizačné formy pomoci sociálne odkázaným orientovali výlučne na výsledok a cieľ, ktorý chceme príslušnými sociálno-politickými opatreniami dosiahnuť. Realizácia tohto princípu v sociálnej politike podmieňuje jej väčšiu flexibilitu, je predpokladom na odstránenie súčasne jestvujúcich nespravodlivostí a zvyšuje možnosť participácie postihnutých. Princíp finality ba sme mohli charakterizovať v štyroch nasledujúcich bodoch:

Vytváranie prerozdeľovacích mechanizmov

Významným princípom praktickej sociálnej politiky v SR je nevyhnutnosť, aby sa sociálna politika neredukovakla iba na intervencie štátu do kompenzácií problémov spôsobených trhom. Regulácia trhu z hľadiska politiky sociálnej starostlivosti o verejné blaho je jedna a systém sociálnej starostlivosti o ľudí, ktorí sú na túto starostlivosť odkázaní, je druhá tvár sociálnej politiky. Vytvorenie inštitucionálneho rámca pre individuálnu účasť na trhu práce by malo vytvárať priestorové pole pre následnú kompenzáciu deficitu v sociálnom zaopatrení, ktorý je obyčajne dôsledkom špecifických foriem účasti na trhu práce, alebo vyplýva z nemožnosti sa na ňom podieľať. Štátna sociálna politika musí nadobudnúť v tomto smere selektívnu silu, ktorá bude v súlade s dianím na trhu koncipovať prerozdeľovacie mechanizmy, aby sa jej výsledkom stali sociálnopracovné a spoločenské istoty, prípadne neistoty, závislé a výberové od výkonu ako spôsobu správania jednotlivcov.

Konštitutívna sociálna politika

Tieto dva aspekty sociálnej politiky by sa mali premietať i do časových horizontov sociálnych projektov ako nevyhnutných vyústení sociálnej politiky. Tzv. kompenzatorická sociálna politika vychádza z minulosti, čiže z negatívnych javov - núdze, sociálnych problémov, prípadne zdravotných postihnutí, ktoré vznikli v minulosti a ktoré treba teraz, v súčasnosti naprávať, alebo ktoré vznikli nanajvýš z problémov zapríčinených v prítomnosti ľudí. Naproti tomu konštitutívna sociálna politika sprostredkováva budúcnosť, prípadne je potenciálne na to pripravená. Sociálna politika štátu rozhoduje o štruktúre sociálnej intergrácie a exkluzivite (výberovosti sociálnych istôt, ktoré neplatia pre všetkých), a tým aj o produkcii alebo deštrukcii budúcnosti životných dráh či už jednotlivcov, alebo niektorých celých skupín obyvateľstva.

Keď dnes všeobecne konštatujeme deštandardizáciu priebehu života vo všetkých európskych štátoch s rozpracovanou sociálnou politikou a s rozvinutou sociálnou starostlivosťou - či už v režime sociálnej demokracie, konzervativizmu, alebo liberalizmu - oproti ostatným vekovým kategóriám obyvateľstva badať stúpajúcu ohrozenosť rodiny a mládeže. Erózia zamestnaneckých istôt, teda zlom, ktorý nastal v spoločenských integračných a kontrolných mechanizmoch autoritárskych režimov spred roku 1989, postihuje u nás v prvom rade rodinu a mládež, ktoré osobitne pociťujú spoločenskú dezintegráciu a životné zneistenie na vlastnej koži. Bolo by preto správne pri koncipovaní systému sociálnej politiky osobitne poznávať, zohľadňovať a projektovať starostlivosť o deti a mládež, aby v nastupovaných životných dráhach mladých ľudí nedochádzalo už vopred k znehodnocovaniu ich budúcnosti, a tým aj budúcnosti spoločnosti. Keď už nedokážeme vyriešiť prevládajúce kvantum sociálnych problémov dnes, treba sa postarať aspoň o to, aby sme si už teraz aspoň nezablokovali cestu k ich riešeniu v budúcnosti, pretože ide o problémy, ktorých nositeľmi bude dnešná mládež.

Napokon uvádzame tri najvýznamnejšie medzinárodné kritériá hodnotenia kvality sociálnej politiky štátu:

Autor (1940) je vedúci Katedry sociológie výchovya mládeže a prodekan PdF UK Bratislava