Tiene Lavrentija Beriju
Tieň zlovestného náčelníka sovietskej tajnej polície Lavrentija Beriju padá na dve kauzy, ktoré v týchto dňoch vyvolali záujem českej verejnosti: bolo to sedemročné väzenie pre prokurátora v inscenovanom procese s generálom Heliodorom Píkom a odha- lenie záhadných milostí udelených prezi- dentom Zápotockým nacistickým vojnovým zločincom.
Heliodor Píka bol vysokým československým dôstojníkom, ktorému sa počas nacistickej okupácie podarilo emigrovať do Londýna. Prezident Beneš ho poveroval rozličnými úlohami, napríklad od jesene 1940 do začiatku roku 1941 viedol v Moskve rokovania o spolupráci medzi československou a sovietskou tajnou službou. Od mája 1941 stál na čele československej vojenskej misie v ZSSR. Po vojne sa síce stal zástupcom náčelníka generálneho štábu československej armády, ale po februári 1948 musel odísť zo všetkých funkcií. Neskôr ho zatkli a už v januári 1949 ho v zinscenovanom procese odsúdili na trest smrti, vykonaný v júni 1949.
Vykonštruovaný proces
15. júna 2001 odsúdil pražský súd bývalého osedemdesiatpäťročného prokurátora, ktorý sa zúčastnil na Píkovom procese, na sedem rokov väzenia. Karel Vaš vstúpil do KSČ ešte ako šestnásťročný. V roku 1940 ušiel do ZSSR. Čakal ho však osud mnohých antifašistov - gulag. Počas uväznenia podpísal záväzok, že bude spolupracovať so sovietskou tajnou službou. V januári 1943 sa v Buzuluku zúčastnil na formovaní československej vojenskej jednotky. Po návrate do vlasti založil, spolu so zlopovestným Bedřichom Reicinom, Obranné vojenské spravodajstvo a stal sa jeho zástupcom. Čoskoro sa s ním dostal do ostrých sporov a prešiel do vojenskej justičnej služby. S Reicinom sa však údajne dostal do kontaktu pri príprave prvého z vykonštruovaných politických procesov u nás - s Heliodorom Píkom.
Reicin nepochybne patril medzi najvýznamnejších sovietskych agentov u nás. Môžeme sa iba dohadovať, čo sa Sovietom na Píkovi znepáčilo. Odmietol nejaké ponuky, alebo sa dozvedel niečo, čo si Sovieti neželali? Hlavný československý vinník Píkovej smrti - Bedřich Reicin bol jedným z obvinených v Slánskeho procese. Podľa viacerých indícií tu išlo o obete súperenia medzi Stalinom a Berijom. Stalinovi ľudia odstraňovali Berijových ľudí. Hoci Vaš spolupracoval so sovietskou tajnou službou, Berijov človek to nebol.
V kauze generála Píku sa za bývalého režimu konali ešte dva procesy. V roku 1953 bol Vaš vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie. Nejaký čas po Stalinovej smrti si Berija upevňoval svoje postavenie a pokúšal sa sústrediť vo svojich rukách všetku moc, až kým ho napokon zlikvidovali Chruščov so Žukovom. Bol proces s Vašom dôsledkom Berijovho tieňa? Vaša prepustili na slobodu v roku 1956, po 20. zjazde KSSZ.
Záujem Ludvíka Svobodu
V decembri 1968 sa konal proces, ktorého výsledkom bola Píkova rehabilitácia. Sú tu však iné zaujímavé okolnosti. Vtedajší prezident Ludvík Svoboda v roku 1968 hlasno zdôrazňoval, že má mimoriadny záujem o Píkovu rehabilitáciu. Treba však pripomenúť, že počas vojny musel byť s ním ako veliteľ československej jednotky v ZSSR v styku. V rokoch 1945 - 1950 bol Svoboda ministrom národnej obrany. Zástupca náčelníka generálneho štábu býva s rezortným ministrom zvyčajne v kontakte. Ak sa Svoboda nezúčastnil priamo na prípravách manipulácie procesu s Píkom, musel o Píkovej činnosti v ZSSR a po vojne svedčiť.
Rehabilitačný proces v roku 1968 sa musel konať takým spôsobom, aby do Píkovej záležitosti Svoboda nielenže nebol namočený, ale aby sa stratili aj všetky stopy po sovietskych zásahoch. Ukazuje sa, že v rehabilitačnom procese sa použili zmanipulované výpovede proti Vašovi. Dochádza tu k zaujímavému paradoxu: činiteľa režimu, ktorý zákon vyhlásil za protiprávny, na začiatku 21. storočia odsúdia na základe dôkazov použitých na zjavne zmanipulovaných procesoch zákonom zatrateného režimu. Vaš, samozrejme, nie je nevinný, no hlavní vinníci sú už dávno mŕtvi.
Milosť pre nacistických zločincov
21. augusta 1953 Ministerstvo spravodlivosti ČSR poslalo Generálnej prokuratúre tajný dokument, že sa žiadosť o milosť pre nacistických zločincov Maxa Rostocka, Ernsta Hitzegrada, Richarda Schmidta a Waltera Richtera zamieta a má sa voči nim postupovať podľa zákona. V ďalšom dokumente sa hovorí, že výkon trestu smrti sa mal uskutočniť 28. augusta 1953. Všetko už bolo pripravené... Existuje však rukou písaný záznam, že podľa rozhodnutia politického sekretariátu sa majú nevykonané rozsudky smrti predložiť prezidentovi republiky Zápotockému. Na schôdzi politbyra, 9. septembra 1953, vtedajší minister štátnej bezpečnosti Karol Bacílek oznámil, že "štátna bezpečnosť nemá záujem o odklad trestu". Lenže už 8. septembra bolo rozhodnuté, že štyria nacistickí generáli dostanú milosť. Max Rostock mal priamu účasť na vyhladení a vyvraždení Lidíc, Ernst Hitzgerad mal zodpovednosť za kruté represálie proti českému obyvateľstvu pod zámienkou odvety za partizánsku činnosť, Richard Schmidt zodpovedal za zničenie jednej slovenskej dediny vo februári 1945 a Walter Richter bol veliteľom gestapa v Jičíne, kde sa stal povestný svojou krutosťou voči väzňom.
Na príkaz ZSSR?
Rostocka vydali francúzske okupačné úrady v Nemecku, ostatných odovzdali československým úradom zasa Sovieti zo svojej okupačnej zóny. Treba pripomenúť, že prezident Antonín Zápotocký i generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný boli počas okupácie väzňami v nacistických koncentračných táboroch.
Žiaden dokument nevysvetľuje, prečo politbyro náhle zmenilo názor. Možno iba vysloviť dohad, že sa to stalo na príkaz zo Sovietskeho zväzu. Bolo to v období, keď vrcholila Berijova moc a ten nielenže chcel vylepšiť vzťahy s Nemeckom, ale dokonca uvoľniť NDR z východného bloku. Max Rostock sa stal československým agentom až v roku 1959.
