V krajine budúcnosti
Už v detstve ma vzrušovala existencia našich protinožcov. Neúnavne som sa na nich vypytovala a predstavovala si, že si k nim prekopeme podzemný tunel. Neskôr by mi však už ani vo sne neprišlo na um, že sa raz ocitnem medzi nimi. Ale kto môže vedieť, aké prekvapenia mu pripravia jeho deti?
Keď sa pred desiatimi rokmi najstaršia dcéra rozhodla odísť do Austrálie, prelievala som ako kvočka chrániaca si svoje kurence horké slzy. Dodnes na svadbách manželových príbuzných z Oravy, odkiaľ ľudia od nepamäti odchádzali za chlebom do sveta, plačem, keď počúvam: "Vydala mamička, vydala dcérenku, vydala ju za more..."
Naša lastovička odletela do teplejších krajov z romantických pohnútok - za svojou veľkou láskou, keď nám už za to nehrozili kádrové postihy. Zať bol posledným Čechoslovákom (tak ho pri odovzdávaní štátneho občianstva predstavila austrálska televízia) s kreditom politického emigranta. Tam si vybudovali trvalý domov a mojej vnučke, rodenej Austrálčanke, sa už aj na slovenské otázky rodičov ľahšie odpovedá po anglicky. Odvtedy k nám dcéra prišla tri razy a teraz sme sa konečne s najmladšou dcérou odhodlali navštíviť ich my. Za dva mesiace sme videli také kusisko krajiny, aké niektorí Austrálčania možno neprecestujú za celý život.
Pevná zem pod nohami
Nie na Nový rok 2001, ale až 17. januára som si pri medzipristátí v malajzijskom Kuale Lumpure uvedomila, že sme už v 21. storočí. Osvetlené stíchnuté letisko, na ktorom sme z rakúskeho Boeingu boli nad ránom pred svitaním jedinými pasažiermi, pôsobilo tak monumentálne, ako keby tam mali v krátkom čase pristávať medziplanetárne spoje. Podobný pocit, že sme neprekonali iba časový rozdiel desiatich hodín, o ktoré sa v Austrálii skôr než u nás začína deň s novým dátumom, ale cestovanie časom do vzdialenejšej budúcnosti, som počas nášho pobytu mala viackrát.
Pri pohľade z lietadla sa Austrália javila ako pustá, neobývaná krajina, popretínaná priamkami komunikácií. No v Sydney, kde sme po 22-hodinovom lete konečne mali pevnú pôdu pod nohami, sme s upokojením zisťovali, že ten vzdialený svet nie je taký cudzí, ako by sa zdalo, a že človek sa môže všade na Zemi, najmä, ak tam má svojich blízkych, cítiť ako doma. Hoci práve vrcholilo austrálske leto, v Sydney nás privítalo príjemných 23 stupňov a jej okrajové štvrte s palmami, oleandrami a eukalyptami pripomínali juhoeurópske prímorské letoviská. Ešte našskejšie pri diaľnici pôsobili lesy striedajúce sa s trávnatými plochami, na ktorých sa pásli kravy a ovce.
V motoreste McDonalda nám ponúkli rovnaký jedálny lístok ako na Slovensku. A keď sa pred nami po vyše 300-kilometrovej ceste autom vynorili vŕšky Canberry, o niečo vyššie ako Malé Karpaty, s televíznou vežou, zdalo sa, že prichádzame do Bratislavy. Ibaže nad hlavami sme mali celkom iné hviezdne nebo. Dorastajúci kosáčik Mesiaca bol v tvare C (celú svoju tvár tu ukáže v tých istých dátumoch ako v Európe a zmenšuje sa v tvare D). Najjasnejšiu hviezdu volajú Južanka, ale magický Južný kríž, ktorý je súčasťou austrálskej štátnej vlajky, je medzi ostatnými súhvezdiami menej výrazný, ako som predpokladala.
Ráno nás namiesto známeho čvirikania zobudilo spevavé "aá-ááá" veľkých čierno-bielych vtákov, pripomínajúce smiech bábätka a škrekot pestrofarebných papagájov dokopy. Drobnejšie vtáctvo Austrália nemá, lastovičky do nej zrejme nedoletia, a preto jej najväčšou pliagou sú všadeprítomné roje bezočivých múch.
Storočnica federácie
Neohúrili nás už - veď i Slovensko sa globalizuje - supermarkety so svojím sortimentom, v ktorom má zastúpenie nielen Coca-Cola, Pepsi, Sprinte, výrobky veľkofiriem typu Nestlé, ale s nemeckým názvom i Zlatý bažant. No práve Austrália, dávno už nie izolovaná od sveta, môže byť v globalizačnom procese - vrátane stierania národných, náboženských a rasových rozdielov - modelovým príkladom pre ostatné krajiny. Má na to, podobne ako USA, optimálne podmienky mnohonárodnostného spoločenstva, ktoré sa štátom s celkom iným historickým vývinom zrejme nedajú bezbolestne implantovať. Zdá sa, že ani sami Austrálčania ešte nevedia, čo všetko budú môcť svetu ponúknuť.
Hoci podľa antropológov je Austrália jednou z najstarších kolísok ľudstva, má počnúc prvými osídlencami spomedzi väzňov a ľudí posielaných sem z Veľkej Británie a USA do vyhnanstva, iba dvestoročnú históriu. Tým viac si však na nej obyvatelia zakladajú a pietne zachovávajú všetko s akou-takou patinou starobylosti. Svedčí o tom i nová, impozantná, audiovizuálnymi prostriedkami vybavená budova Národného múzea v Canberre, ktorú slávnostne otvorili začiatkom marca v rámci osláv storočnice vzniku austrálskej federácie. Tam návštevník nájde zdokumentované výsledky geografického, geologického a prírodopisného prieskumu najmenšieho svetadielu, dejiny vedy, techniky, ekonomiky, štatistické a sociologické údaje o skladbe, rozvrstvení i životnej úrovni obyvateľstva. Dôraz však kladú na atribúty demokracie a slobody, ktorú tu hľadali a vytvárali emigranti z celého sveta.
Aj okázalosť spomínaných osláv, rozvrhnutých do viacerých štátnych sviatkov, poprekladaných tak, aby vznikol predĺžený víkend, prezrádza hrdosť austrálskych občanov, či už pochádzajú z Európy, Indie, Číny, alebo iného kúta sveta na spoločný prosperujúci štát. S vytvorením Commonwealthu of Australia - Austrálskeho zväzu, domínia Britského spoločenstva národov (1. január 1901), ktorý sa skladá zo šiestich spolkových štátov a dvoch teritórií, súvisí história hlavného mesta Canberry (týmto názvom označovali pôvodní austrálski obyvatelia Abogerigeni príchod belochov), prezentovaná v osobitne na to určenom paláci.
Unikátne hlavné mesto
O štatút hlavného mesta súperili dve najväčšie, dnes už miliónové veľkomestá - metropoly Nového Južného Walesu - Sydney a štátu Viktória - Melbourne, kde dočasne sídlil prvý federálny parlament. Aby však ani jeden zo spolkových štátov nebol zvýhodnený, federálna vláda v roku 1911 odkúpila pôdu pre budúce hlavné mesto a vypísala medzinárodnú súťaž na projekt jeho výstavby. Spomedzi 127 zúčastnených architektov zvíťazil projekt Waltera Burleya Griffina z Chicaga a v rekordnom čase vystavali mesto "na zelenej lúke" podľa presného urbanistického plánu. Na vykolíkovanom teritóriu bolo - ako v celej Austrálii - miesta dosť, a tak projekt Canberry, pôvodne určený pre 250 tisíc obyvateľov (dnes 310 tisíc) mohol byť veľkorysý. Tie jedno- a dvojposchodové budovy sa doslova strácajú v zeleni parkov a športovísk, väčšina mesta pôsobí ako obrovská záhradkárska kolónia.
Hoci štvrť, v ktorej sme bývali, nebola okrajová, do najbližšieho obchodného strediska sme mali hodinu pešej chôdze. Canberrčania sú však motorizovaní, a tak v pracovný deň doobeda neraz ani na miestach, kde by ste predpokladali mestský ruch, nestretnete človiečika. V posledných rokoch už síce v centre dovolili vystavať zopár výškových budov, aj tam sme sa však cítili ako kdesi v pokojnom kúpeľnom meste. Neodmysliteľná od Canberry je, ako i v iných tunajších veľkomestách, rozsiahla vodná plocha s charakteristickým canberrským gejzírom uprostred, plachetnicami, výletnými loďami a s doďaleka sa rozliehajúcou zvonkohrou. V jednej štvrti sú sústredené všetky ministerstvá a štátne úrady, v ďalšej diplomatické zastupiteľstvá a relatívne pokope sa nachádzajú aj múzeá a galérie, školy či fakulty canberrskej univerzity.
Nový rozložitý Parliament House, ktorý sa vyníma na návrší, otvorili v roku 1988, keď staršie sídlo bolo poslancom pritesné. Na jeho stavbe pracoval i nejeden austrálsky Slovák. Tiež ide iba o dvoj- až trojposchodovú budovu a z druhej strany strechy sa schádza dolu po trávnatom svahu. Často ho navštevujú turisti a obdivujú reprezentatívne interiéry i výtvarnú výzdobu. A keďže každý návštevník má prístup na rokovania poslancov a senátorov, aj my sme si chvíľu posedeli na balkóne. Zo vzletnej angličtiny sme vyrozumeli, že interpelácie z poslaneckého pléna, rozsadeného v kruhu okolo rečníka, zrejme nie sú voči ministrom ohľaduplnejšie ako u nás. Ibaže s tým podstatným rozdielom, že v štátnom rozpočte majú miliardové prebytky. A tak ľudia dôverujú politikom, ktorých si povinne (neúčasť sa trestá pokutou) zvolili v demokratických voľbách, a o politiku sa nezaujímajú.
Myslia aj na oddych
Je z čoho vytvárať aj príjemné prostredie na regeneráciu a kultúru. Obľúbené sú nedeľné koncerty s voľným vstupným v botanickej záhrade, počas ktorých si ľudia v tieni rozložia deku alebo "stolček prestri sa" a piknikujú. Na prechádzke v populárnom lesoparku možno vidieť voľne sa pohybujúce kengury, na stromoch spiace koaly a na parkovisku pobiehajúce pštrosy.
Početné autobusové zájazdy z blízkeho i vzdialenejšieho okolia navštevujú canberrskú Národnú galériu s bohatými zbierkami, v ktorých sa stretá európske a americké moderné umenie s výtvarnými dielami z Ázie i tichomorských ostrovov. Pozoruhodné je austrálske umenie, v ktorom majú zastúpenie i čarovné výtvory Aborigenov svedčiace o tom, že umelecká tvorivosť je človeku vlastná bez ohľadu na civilizačný pokrok. Magnetom pre návštevníkov bola očividne výstava Monet a Japonsko s originálmi zapožičanými z viacerých svetových obrazární. A práve Claude Monet, inšpirovaný japonským maliarstvom, už pred vyše storočím pochopil, že umenie vie do seba vstrebať podnety rôznorodých kultúr a opeľovať sa do nových podôb. Takmer v každej výstavnej miestnosti sme videli sedieť skupinky školákov, ktorí pozorne počúvali výklad učiteľa či lektora. Vzťah k umeniu tu v deťoch pestujú i v rámci vyučovacieho procesu ako dôležitú súčasť osobnosti moderného človeka. A galéria si vychováva budúcich priaznivcov.
Pri výbere teritória pre hlavné mesto zrejme prihliadali na klímu prijateľnú pre Európanov, najmä Angličanov a Írov, ktorí tvorili prevažnú väčšinu vtedajšieho obyvateľstva. V podhorskej Canberre sa, na rozdiel od horúcejších oblastí kontinentu, kde netreba mať ani zimné oblečenie, vystriedajú všetky ročné obdobia. Aj v lete (zažili sme tam 40-stupňovú páľavu) sa po západe slnka výrazne ochladí a tamojšia zima, hoci mrzne iba v noci a cez deň býva 10-15 stupňov, sa niektorým vidí pridlhá. Priemerný Canberrčan totiž býva v typických austrálskych "chalúpkach" s tenkými stenami, ktoré studený vietor skrz-naskrz poprefukuje a div že neodveje. Na bývaní ani zariadení bytu si väčšinou nezakladajú. Pre mnohých je to iba provizórium, lebo je bežné sťahovať sa zo štátu do štátu po celom svetadieli. Tí verní Canberre si však pochvaľujú, že majú rovnako blízko - do dvesto kilometrov - v zime na lyžovačku do Snežných hôr ako v lete k moru.
Hory a more
Aj na najvyšší končiar strechy Austrálie, 2220-metrový Mont Kosciuszko (tak ho v roku 1942 nazval jeho prvý oficiálny "pokoriteľ", poľský geograf Szelecki) sme vystúpili, ba vlastne vyviezla nás tam sedačková lanovka a zvyšná šesťkilometrová trasa po drôtenom chodníku by bola - nebyť nárazového vetra - prechádzkou. V porovnaní s Vysokými Tatrami sa Snežné hory z úpätia zdajú podstatne nižšie. Keďže tam nie je kosodrevina ani horské chaty, sú holé a pusté. Lyžiarske terény pod lanovkou musia byť parádne, ale austrálske pohoria ešte len čakajú na vybudovanie väčších turistických centier.
More je lákavejšie. Hoci oceán v blízkosti Canberry má studené prúdy a na môj vkus privysoké vlnobitie, tichá zátoka alebo umelo vybudovaný prílivový kanál sa všade nájde. Ak sa však niekto opeká na pláži, určite je to cudzinec. Aj keď austrálske zajace neoslepli v dôsledku ozónovej diery, ako som to kdesi u nás čítala, no účinkom chemických prostriedkov na ich redukciu, všade upozorňujú na nebezpečné následky slnka a zvýšený výskyt kožnej rakoviny. Štát dotuje cenu slnečných okuliarov, deti sa v mori kúpu v tričkách a ženy, aby predčasne nezvráskaveli, sa i na uliciach chránia pred slnkom klobúkmi, slnečníkmi, či obyčajnými dáždnikmi.
Autorka je spisovateľka a publicistka
