Reklama
Reklama

Kuľhavý a fenomén postmoderny

Členovia každej ľudskej spoločnosti používajú určitú definíciu pojmu "ja". Pojmu, ktorý určuje štruktúru a medze ich vnímania podobnosti a rozdielov vo vzťahu k sebe a k druhým. Pochopiteľne, tak ako sa spoločenský pojem "ja" menil a mení, odrážalo a odráža túto zmenu - v záujme nastolenia odpovedajúceho vzťahu voči umelcovi a premýšľavému divákovi - aj umenie.
Počet zobrazení: 3131

Členovia každej ľudskej spoločnosti používajú určitú definíciu pojmu "ja". Pojmu, ktorý určuje štruktúru a medze ich vnímania podobnosti a rozdielov vo vzťahu k sebe a k druhým. Pochopiteľne, tak ako sa spoločenský pojem "ja" menil a mení, odrážalo a odráža túto zmenu - v záujme nastolenia odpovedajúceho vzťahu voči umelcovi a premýšľavému divákovi - aj umenie.

O charaktere individuálneho a rozmanitého teoretizuje ľudstvo od nepamäti. No najmä v poslednom štvrťstoročí sme sa viac než usilovne pokúšali pochopiť realitu toho, čo nazývame "ja". Prejavilo sa to predovšetkým vtedy, keď na scénu vstúpilo hnutie zvané postmoderna a spolu s ním aj postmoderné maliarstvo.

"Postmoderna sa začína tam, kde sa končí celok...", zdôrazňuje klasik tohto myslenia Wolfgang Welsch. Táto jeho kultová veta obletela, dá sa povedať, celý svet, aby zanechala odozvu v tvorbe popredných umeleckých osobností nedávno sa skončiaceho storočia i súčasnosti. Boli a sú to umelci, ktorí svoje obrazy často realizovali v závislosti od zložitých perspektívnych pohľadov, zahŕňajúc do nich série fragmentovaných apostrof, odbočiek a "poznámok pod čiarou", z ktorých každá konštruuje separátne pohľadové stanovisko a namiesto jedného diváka implikuje diváka pluralitného.

Čo je však hlavné, vnútorná integrita obrazovej plochy týchto diel, ktorá kedysi závisela na maliarovej prísnej kontrole ilúzie, sa stala bežnou danosťou, dokonca prirodzeným predpokladom profesionality. Navyše, "plochosť" obrazu prestala byt ťaživým problémom, ktorý si vyžaduje neustále opakovaný dôkaz a konfrontáciu so skutočnosťou.

Podobne ako postmoderný román nie je povinný zachovávať jeden-jediný hlas, výpoveď, či názor, ani postmoderné maliarstvo nie je povinné zachovávať jediný uhol pohľadu na skutočnosť.

Bez schematických štruktúr a vzorov

Platí to aj pre Záboja Bohuslava Kuľhavého (narodeného v roku 1937 v Závažnej Porube), slovenského maliara, ktorý vstúpil do výtvarného umenia na začiatku 60. rokov v Martine v okruhu umelcov tvoriacich pod názvom Skupina Mikuláša Galandu.

Od raných prác poznačených poetikou expresionizmu a surrealizmu sa postupne prepracoval, ako sám hovorí, k typu tzv. panelovej maľby (obrazovej ploche založenej na traktovaní do niekoľkých samostatných celkov implikujúcich spoločný význam - obsah diela).

Neskôr dospel k vlastnému "kódu" výpovede založenej na princípe sústavy rozdielnych výtvarných polôh. Objavil ju sám a vznikla na základe ním projektovanej a realizovanej koexistencie viacerých výtvarných názorov na jednom obraze. Ten napriek tomu pôsobil vo vedomí vnímateľa a pozorovateľa ako jednotný celok zložený z juxtapozície symbolov a faktúry maľby pochádzajúcich z rôznych historických období vývoja (maliarstvo s prevahou citu, maliarstvo s prevahou rozumu a ich vzájomné prelínanie).

Odtiaľ bol už iba krok k novému prekrývaniu výtvarných symbolov skutočnosti v tvorbe, a to takému, čo vykročilo za hranice celku, predstavujúc súhru rozličných uhlov pohľadu v rôznorodej výtvarnej transpozícii. Tá však nebola iba "obyčajným prepisom" rozmanitých výtvarných prejavov, ale ich súhrou a živým organizmom nového obrazu postmodernej doby, demonštrujúceho v Kuľhavého rukopise kvalitu rozptýleného subjektu.

V jeho prípade ide o vlastnú a osobitú paradigmu plurality postmoderného výtvarného prejavu, zbaveného akýchkoľvek schematických štruktúr a vzorov. Tie napokon neprinášajú do umenia nič nové, hoci sa tak často tvária. Spravidla je to len opakovanie toho, čo bolo známe už predtým.

Žiaľ, v súčasnom umení stredoeurópskeho regiónu (no nielen tohto) sa s týmto javom, to znamená opakovaním namiesto obnovovaním v procese tvorby, stretávame pričasto. Navyše, neraz práve pod hlavičkou postmoderného umenia.

Koncept s pevnou chrbtovou kosťou

Záboj Bohuslav Kuľhavý si je priveľmi dobre vedomý zložitosti fenoménu postmoderny, osobitne maliarstva, ktoré je v jeho podaní a chápaní založené predovšetkým na logike vynachádzania, a nie opakovania (čiže mechanického sčítania niekoľkých odpozorovaných poznatkov a konkrétnych maliarskych citácií v jednom obraze). Kuľhavého obraz je, naopak, skutočný a nový. Je to maliarsky koncept s pevnou chrbtovou kosťou, pravidelným krvným obehom a vlastným rodokmeňom.

Za zmienku stojí, že Kuľhavý dospel k tomuto prejavu postupne a systematicky už v polovici 70. rokov, a potom programovo po roku 1980, teda paralelne s vývinom postmoderného maliarstva vo svete. Svoje úsilie rozvíjal v domácom kultúrnom prostredí sám, individuálne a nezávisle od cudzích vzorov.

O to osobitnejšie sa javí jeho prínos dnes, v období, keď sa k odkazu a príkladu postmoderny, jej dosahu na náš život hlásia mnohí, predovšetkým mladší umelci. Dá sa povedať, že tvorba Záboja Bohuslava Kuľhavého sa rozvíjala a rozvíja logicky, v niekoľkých na seba nadväzujúcich etapách, s dôrazom na súhru viacerých pocitových výsekov zo skutočnosti.

On sám ich považuje za "most" potrebný na vznik každého diela. Jeho obrazy sú tak priestorom na súhru niekoľkých pocitov rozličnej výtvarnej kvality, ktoré navzájom spoločne pôsobia v rámci slobodnej voľby autora a vnímateľa obrazu. A to podľa presvedčenia, že "sloboda pocitu je výsledkom poznávania svojho duchovného vnútra - prichádza zvnútra a nie zvonku". (cit. Z. B. Kulhavý)

Alfa a omega autorovho umenia

Možno povedať, že Záboj Bohuslav Kuľhavý bol prvý, kto tento poznatok nadobudnutý vlastným smerovaním a prácou zaviedol do výtvarnej praxe. Stal sa tak osnovateľom a priekopníkom postmoderného umenia, osobitne maliarstva v slovenskej výtvarnej kultúre. Svoje poznatky a výtvarný prejav si overil a konfrontoval so súčasným umením postmoderny v USA v rokoch 1987-1989, počas svojho pôsobenia v New Yorku, kde získal odborný certifikát z Metropollitan Museum of Art.

Aj vzhľadom na to má súčasná výstava umelca v Budapešti za cieľ priblížiť východiská Kuľhavého tvorby. A takisto jej vlastnú filozofickú koncepciu, kde krajne negatívny pól predstavuje úmyselne zle urobená maľba (pastyš), gýč, ktorý sám uznal za objektívnu súčasť našej každodennej reality. Na ne nadväzuje tzv. stredná zóna, maliarmi vari najviac využívaná oblasť v trhovom mechanizme spoločenských vzťahov, a nakoniec tvorivá sféra anticipujúca maliarovo vrcholné úsilie. Tu sa odohrávajú jeho ďalšie výboje aktualizujúce jednak staromajstrovské, jednak modernistické a súčasné postupy maliarstva vo svete.

Presvedčivé realizovanie rozdielnych výtvarných kvalít na obrazovej ploche, podmienené umelcovým vystupovaním a vstupovaním do seba, na pozadí autorových filozoficky, racionálne a logicky zdôvodnených výpovedí, stratégií objemového myslenia, a tiež prostredníctvom jeho pregnantne formulovaných myšlienok o podstate a programe svojej maliarskej tvorby tvorí teda alfu a omegu Kuľhavého maliarskeho umenia. Pochopiteľne, v konfrontácii s myšlienkami známych teoretikov postmoderny - W. Welscha, J. Lyotarda, H. Klotza, A. Gehlena a iných.

Slovenský maliar v Budapešti

Nemenej zaujímavé je, že Záboj Bohuslav Kuľhavý patrí i k priekopníkom nového ponímania umenia v štruktúre ekonomického, sociálneho a riadiaceho faktora ľudskej spoločnosti. Pozerá sa naň z hľadiska jeho účasti na riešení globálnych procesov civilizácie súčasnej etapy transformácie sveta (koindustriálne umenie). V tejto súvislosti sa do centra jeho pozornosti dostáva aj náznak riešenia takých aktuálnych problémov, ako je vzťah štátu a umelca, umenia a spoločnosti, spoločnosti a tvorby...

Prezentácia maliarskej tvorby Záboja Bohuslava Kuľhavého na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti je prvá po rokoch. Preto sa pokúsila s určitou mierou rekapitulácie bilancovať ním dosiahnuté výsledky a zároveň z umelecko-historického hľadiska vyznačiť ťažisko umelcovej tvorby. To zaručuje jej dnes už nespochybniteľné miesto v štruktúre výtvarného umenia súčasnosti.

Autor (1953) je kunsthistorik

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama