Boj o Kaspické more pokračuje
Kaspické more je najväčším jazerom sveta a na 10 kg vody v ňom pripadá l kg ryby. Sústredených je v ňom asi 90 percent svetových zásob jeseterov. Bohatstvo, o ktoré sa bojuje, je však predovšetkým pod dnom tohto mora. Zatiaľ potvrdené zásoby sa zastavili na cifre 13 milónov ton ropy a 7 triliónov m3 plynu.
Keď bol Kaspik vecou dvoch krajín - Sovietského zväzu a Iránu, neboli s ním problémy. Keď sa však stal vecou Iránu, Kazachstanu, Azerbajdžanu, Turkménska a Ruska, vtedy už problémy nastali. Hlavná otázka, kto bude profitovať z jeho bohatstva, sa spočiatku sústredila len do sporu o právny štatút. Nedávne rozhodnutie Ašchabadu odvolať svojho veľvyslanca z Baku (ako reakcia na jednostranné rozhodnutie Gejdara Alijeva začať práce na sporných náleziskách "Chazar" a "Osman" tesne po krachu turkménsko-azerbajdžanských rozhovorov v Ašchabade) len potvrdili, že spor začína mať novú dimenziu.
Turkménsko sa postupne v otázke Kaspiku dostávalo vďaka premyslenej politike Moskvy do izolácie. Moskva sa ešte v júli 1998 dohodla s Kazachstanom a proti rozdeleniu Kaspiku podľa modifikovanej strednej línie nenamieta nič Irán ani Azerbajdžan. To však neznamená, že situácia sa upokojila. Minister zahraničných vecí Kazachstanu Erlan Idrisov sa nedávno vyjadril, že "na dosiahnutie konsenzu v právnom štatúte Kaspiku treba ešte veľa času a veľa práce..." Na druhej strane ruský exminister energetiky Jurij Šafranikov ako správny lobista vyhlasuje, že ekonomické projekty "nemajú čakať na politické riešenie problému Kaspiku...." Dôvod? Jednoducho cíti, že politická dohoda je v nedohľadne a dnešné váhanie sa môže prejaviť jedine v nedostatočnom investičnom rozvoji teritória, alebo v príchode "investora" s leteckou podporou.
Neústupčivosť Ašchabadu spočiatku donútila organizátorov tzv. Kaspického summitu, ktorý sa mal uskutočniť v apríli, presunúť toto osudové rokovanie na neskôr. Lenže Turkmenistan zatiaľ nemá iné reálne možnosti, aby (okrem diplomatického gesta) vplýval na Azerbajdžan. Navyše, ak všetky krajiny regiónu (vrátane Strednej Ázie) chcú obísť svojimi surovinovými trasami Rusko, potrebujú na to Azerbajdžan. A ten si je svojej geopoliticko-transportnej výhody vedomý. Naopak, Turkmenistan môže vytvoriť len doplnkové ťažkosti pri pohybe tovaru do Strednej Ázie a ďalej na Sibír, či do Číny.
Môže teda Turkménsko svojím správaním urazeného dieťaťa destabilizovať situáciu okolo Kaspického mora a ropného pokladu pod jeho hladinou? Môže! Bol by to však najhorší variant nielen pre Moskvu, pretože by sa do sporu mohli zapojiť USA (ktoré na to len čakajú), ale predovšetkým pre svet. Kde sa totiž v ostatných rokoch objavil Washington, tam nastali vždy problémy a prehovorili zbrane... Ukazuje sa, že tam, kde páchne ropa, môže o chvíľu páchnuť pušný prach. Navyše, ak prezident "dotiekol" do Bieleho domu ropným potrubím.
Pripomeňme si, že počas nedávnej schôdzky G. Busha s V. Putinom v Slovinsku načrtol americký prezident ako "príklad spolupráce" využitie nerastného bohatstva Kaspického mora, "z ktorého budú profitovať všetky zainteresované krajiny". Putin v tej súvislosti vyjadril presvedčenie, že spoločný rusko-americký projekt, ktorý sa v oblasti Kaspiku rozbieha, nebude posledný. Čo dodať? Ak ropa a zemný plyn mali v 20. storočí veľký vplyv na politické dianie, v 21. storočí budú mať ešte väčší. Možno až fatálny.
Autor (1959) je publicista
