Ryba nesmrdí od chvosta
Od roku 1993 sme svedkami zmätených bojov množstva politických strán a koalícií, ktorých výsledkom sú neúspechy na domácej politickej scéne. Aktéri týchto zápasov totiž myslia iba na vlastný prospech, nerozumejú morálke, ani potrebám budovania nového štátu. Riadia sa pritom pre štátnikov čudnou filozofiou - berú veci tak, ako prichádzajú, bez akéhokoľvek zaťaženia vlasteneckým cítením.
Toto cítenie v národe jestvuje i bez dlhodobej štátnej koncepcie, ktorá by v rozličných časových horizontoch určovala pre všetkých, ktorí budú povolaní vládnuť, kde sú priority a čo sú životné a existenčné záujmy tohto štátu. Lenže v situácii, keď sa nespokojnosť približuje k vrcholu, keď existujú korupčné aféry a keď hrozí premárnenie dôvery a hospodársky krach, vyvoláva súčasný stav v širokých vrstvách obyvateľstva túžbu po ďalšej zmene.
Vlastné dieťa nepredáš
Podobne je to aj u tých, ktorí dodnes ochraňujú a udržujú slovenskosť a slovenské povedomie v zahraničí. Práve oni veľmi citlivo vnímajú všetky tie činnosti na Slovensku, ktoré sa zameriavajú len na úspech osobnej politickej akcie a v konečnom dôsledku môžu viesť k obetovaniu tisícov príslušníkov slovenských menšín v zahraničí a vydať ich napospas nemilosrdným asimilačným procesom. Staré slovenské porekadlá vravia, že vlastné dieťa nepredáš a kto si vlastných neváži, toho si ani cudzí nebudú vážiť.
Dynamika a kvalita systému zabezpečovania vzťahov štátu k svojim zahraničným menšinám sa v SR ešte donedávna zvyšovala, črtala sa perspektíva vytvorenia jasne čitateľného a kompetentného partnera i garanta týchto vzťahov na úrovni najvyššej štátnej správy. Doma aj v zahraničí sa všeobecne očakávalo kreovanie Úradu pre zahraničných Slovákov. A prečo by nie, vari sme horší a neschopnejší ako naši susedia? Zrazu bublina spľasla. Nad všeobecným záujmom prevládol rezortný, Ministerstvo kultúry nezvládlo transformačný proces, ktorým ho poverila vláda, pritvrdilo a začalo hľadať vinníka. Jeden krok dopredu a dva naspäť, Dom zahraničných Slovákov (DZS) je vraj nerentabilný, treba ho zlikvidovať. Za Ďuricu, zahraniční Slováci na žobrácku palicu. Za práva národnostných menšín (ale len tých doma) udeľujme štátne vyznamenania tým, ktorí nás poučujú, že sme multietnickým, a nie národným štátom, a najmä nedovoľme tým zo zahraničia, aby nám svojou existenciou stále pripomínali náš dedičný hriech, že sme Slováci. To všetko v deviatom roku suverénnej slovenskej štátnosti. Neuveriteľné, ale skutočné.
Štát na etnickom princípe
Slovenský národ patrí medzi tie európske národy, ktoré v dôsledku masového vysťahovalectva majú po celom svete roztrúsené vlastné menšiny a komunity. Dnes ich počet odhadujeme na 2,7 milióna osôb, čo predstavuje 37,4 percenta z celkového počtu všetkých príslušníkov národa, pričom počet príslušníkov národnostných menšín z celkového počtu občanov SR predstavuje 14,4 percenta. Súčasný systém starostlivosti a financovania štátu vo vzťahu k domácim a zahraničným národnostným menšinám je nerovnomerný, v neprospech vlastných menšín v zahraničí.
Európska únia je zoskupením množstva národov a národnostných menšín, ktoré síce tvoria súčasť demokratického celku, ale vnútropoliticky v mnohých členských štátoch rastie napätie a nespokojnosť s postavením jednotlivých národov a národnostných menšín. Malé štáty, založené na etnickom princípe (teda i SR) boli a pravdepodobne budú spadať do záujmových oblastí silných (etnicky zmiešaných) štátov a v tomto kontexte bude zrejme v budúcnosti uvažovať aj reprezentácia európskych menšín. Osobitnú pozornosť by sme mali venovať stredoeurópskemu priestoru a okolitým krajinám, ktoré v dôsledku historického vývoja podmienili vznik národných štátov. Sú v pozícii, keď existencia cudzích vnútorných a vlastných zahraničných národnostných menšín by mala slúžiť na vyvažovanie stability, a nie naopak. Z tohto hľadiska je SR ako najmladší národný štát v tomto priestore v nevýhode pri formovaní štátnej politiky a jej zabezpečovania v inštitucionálnej, legislatívnej a finančnej praxi.
Po sľubných začiatkoch kríza
Od roku 1993 do roku 1998 sa programové vyhlásenia všetkých vlád SR zaväzovali starať sa, podporovať zahraničných Slovákov a vytvárať pre nich vhodné podmienky. V roku 1993 ministerstvo zahraničných vecí vypracovalo prvý náčrt koncepcie vzťahov nášho štátu k zahraničným Slovákom, ktorý obsahoval požiadavku na rozhodujúcu úlohu štátu a postupnú centralizáciu štátnych výkonov. Ďalší rok Národná rada vyhlásila 5. júl za Pamätný deň zahraničných Slovákov. V roku 1995 sa vytvorila štátna špecializovaná inštitúcia Dom zahraničných Slovákov a vláda prijala projekt celosvetovej prezentácie kultúry zahraničných Slovákov pod názvom Dni zahraničných Slovákov v Slovenskej republike. V roku 1997 parlament schválil zákon o zahraničných Slovákoch. V roku 1999 sa ustanovila Stála konferencia Slovenská republika a zahraniční Slováci ako platforma pre trvalý dialóg medzi štátom a delegovanými zástupcami krajanských spolkov z celého sveta, NR SR prijala Deklaráciu k Slovákom v zahraničí, v ktorej ich vyhlásila za integrálnu národnú súčasť a vyjadrila trvalý záväzok neustále rozvíjať systém vzťahov so Slovákmi žijúcimi v zahraničí.
Vláda odobrila materiál, ktorý navrhuje transformáciu súčasného systému týchto vzťahov s návrhom na prípravu vytvorenia centrálnej inštitúcie, sfunkčnila inštitút splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov. V roku 2000 bol vypracovaný materiál na rokovanie vlády, ktorý navrhoval konkrétne opatrenia na dovŕšenie transformácie a zohľadňoval aj odporúčanie auditu štátnej správy, teda sústrediť v DZS činnosti ostatných rezortov, ktoré majú agendu zahraničných Slovákov. Tohto roku poslanci novelizovali ústavu, v ktorej sa SR zaväzuje podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu zahraničných Slovákov, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou. V súčasnosti sa proces transformácie dostal do krízovej situácie.
Uvedená rekapitulácia je svedectvom doterajšieho premysleného a odborného prístupu štátnych a ústavných orgánov, ktorý vznikom kompetentného nadrezortného koordinačného orgánu mal logicky vyústiť do vytvorenia základných podmienok na úspešný výkon štátnej politiky a záujmov štátu v tejto oblasti. Ak minister kultúry Milan Kňažko neplní, alebo nezvládol plnenie úloh príslušného uznesenia vlády k procesu transformácie systému vzťahov SR k zahraničným Slovákom, musíme si položiť otázku, do akej miery sú tieto uznesenia záväzné. Presnejšie, pre koho áno a pre koho nie.
Demagogické tvrdenia ministerstva
Zásady transformácie systému zabezpečenia vzťahov SR k zahraničným Slovákom, ktoré sú na ministerstve kultúry pripravené od septembra 2000 na rokovanie vlády, vypracovala skupina expertov z kľúčových rezortov na základe uznesenia vlády SR č. 1146/1999. Prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním a ani jeden rezort sa nevyjadril zásadne proti návrhu uznesenia, v ktorom bolo poverenie pre premiéra zriadiť Úrad pre zahraničných Slovákov transformáciou DZS. Prečo uvedený materiál ministerstvo nepredložilo vláde do konca roka 2000 tak, ako to predseda vlády uložil ministrovi kultúry? Mimochodom, jedna z pripomienok ministerstva zahraničných vecí obsahovala aj toto konštatovanie: "Do roku 1998 sa Slovenskej republike nepodarilo naplniť jednu z hlavných dlhodobých požiadaviek krajanov - zriadenie centrálnej, štátnej a kompetenčne dostatočne vybavenej inštitúcie v SR na riešenie ich záležitostí. Preto nová vláda po roku 1998 rozhodla o priorite riešenia tejto úlohy". Nový protirečivý návrh ministerstva kultúry na dovŕšenie transformácie vyvolal vlnu oprávnených nesúhlasov zo slovenského zahraničia, ktoré majú postupnú gradáciu.
Tvrdenie, že po zrušení DZS pôjde 18,9 milióna Sk na projekty zahraničných Slovákov, je prinajmenšom demagogické, pretože nik doteraz nezrátal, koľko financií si vyžiada presunutie činnosti DZS a sekretariátu splnomocnenca medzi jednotlivé ministerstvá. Tieto rezorty by museli vykonávať množstvo nových aktivít, s ktorými dosiaľ nik nerátal. Napríklad značný počet kultúrno-prezentačných akcií, výstav a expozícií, odborných a vedeckých seminárov, medzinárodných táborov mládeže, čitateľských táborov mladých krajanov atď. Otáznou by bola i organizácia v medzinárodnom meradle ojedinelej akcie, akou sú Dni zahraničných Slovákov v SR, celosvetové snemovanie delegovaných zástupcov krajanských spolkov v rámci Stálej konferencie Slovenská republika a zahraniční Slováci. To sú etablované podujatia, ktoré poznajú všetci, majú vysokú politickú, kultúrnu a spoločenskú úroveň a sú najdôležitejšou každoročnou prezentáciou zahraničných Slovákov na pôde starej vlasti.
Prestaňme s amatérskou politikou
Ministerstvo kultúry malo už v minulosti odbor pre krajanov, ktorý terajší minister zrušil. Navrhuje odbor obnoviť a vytvoriť nové aj na ďalších ministerstvách. To všetko si vyžiada nové finančné výdavky. Podstatné je však to, že o celé toto "navýšenie" treba uvedených 18,9 milióna Sk znížiť. Na projekty krajanov zostane iba zvyšok a ani to nik nevie, aký. Paradoxom pritom zostáva, že ministerstvo kultúry nevedelo vlani využiť ani 12,6 milióna Sk, ktoré boli z účelového transferu určené práve na krytie kultúrnych aktivít zahraničných Slovákov v roku 2000.
Ďalej sa uvádza, že vraj rezortné rozdrobenie je vo svete štandardom. Nie je. Väčšinou ide o centralizované inštitúcie, ktoré sa usilujú o čo najväčšie sústredenie hlavných činností pre svojich krajanov pod vlastnou strechou. Je to logické a zároveň aj ekonomicky najefektívnejšie. Je jedno, či úrad s takouto pôsobnosťou je v štruktúre ministerstva zahraničných vecí, pri vláde, parlamente, alebo prezidentovi, ale ide o centralizované a koordinované fungovanie. Ak si prečítame doterajšie výroky predsedu NR SR, premiéra, ministra zahraničných vecí, ministra kultúry - všetci sa doteraz vyjadrovali v prospech vytvorenia ústrednej štátnej inštitúcie. S týmto cieľom sa stotožňujú experti na danú problematiku, pracovníci DZS a plne ho podporuje aj drvivá väčšina Slovákov žijúcich za hranicami našej vlasti.
Je načase prestať s amatérskou politikou z ulíc a námestí, treba ju prenechať profesionálom. Je načase zdvihnúť Slovensko z príslovečnej malosti, malomestského príštipkárstva, odmietnuť velikášstvo malých a vtlačiť Slovensku pečať hodnotovosti určenej prioritou slovenskosti, lebo akú inú by Slovenská republika už mala mať, ak nie slovenskú.
Autor (1942) je bývalý riaditeľ DZS a splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov
