Politický profil L. D. Trockého

Lev Davidovič Trockij sa považoval počas Októbrovej revolúcie a občianskej vojny za druhého muža v Rusku, druhého vodcu po Vladimírovi Iľjičovi Leninovi. V roku 1917 bol vedúcim činiteľom petrohradského sovietu a v revolúcii zohral rozhodujúcu úlohu.
Počet zobrazení: 1829

Lev Davidovič Trockij sa považoval počas Októbrovej revolúcie a občianskej vojny za druhého muža v Rusku, druhého vodcu po Vladimírovi Iľjičovi Leninovi. V roku 1917 bol vedúcim činiteľom petrohradského sovietu a v revolúcii zohral rozhodujúcu úlohu. Keď vypukla občianska vojna a došlo k intervencii popredných mocností, stal sa zakladateľom Červenej armády a mal hlavnú zásluhu na jej bojaschopnosti.

Predovšetkým vedel získať vojenských odborníkov bývalej cárskej armády a dokázal ich zapojiť do tej novej, ním budovanej. Trockého politický vývoj bol zložitý a nejednoznačný. Inklinoval k menševikom a len v roku 1917 vstúpil do radov boľševickej strany. V známom liste pre 12. zjazd strany z roku 1923 o personálnych otázkach V. I. Lenin napísal, že dlhodobý neboľševizmus zanechal stopy na Trockého politickej práci. Obzvlášť vďaka prejavom ľavičiarskeho extrémizmu sa Trockij dostal do konfliktu s viacerými členmi ústredného výboru. Napriek tomu si ho Lenin pre jeho vynikajúce schopnosti vysoko cenil a dokonca ho považoval za najschopnejšieho človeka v ústrednom výbore. Pripomenul však, že je priveľmi sebavedomý a necháva sa unášať administratívnou stránkou veci.

Spätný pohľad

Trockého životopisci udávajú, že bol známy teoretik, mal veľké organizačné a literárne schopnosti, bystré myslenie a vynikajúci rečnícky talent. Ukazovateľom produktivity jeho literárnej činnosti je fakt, že jeho dielo malo ešte pred nútenou emigráciou 31 zväzkov.

Historici síce píšu, že nahradiť suverénneho Lenina nebol schopný žiaden zo vtedajších boľševických vodcov, no napriek tomu sa vyskytovali názory vydávajúce Trockého za jeho nasledovníka. Niektorí autori hypoteticky tvrdia, že ak by bol vystriedal Lenina na vedúcom poste sovietskeho štátu, prejavil by sa síce ako vyhranený autoritatívny typ, ale vzhľadom na svoju vysokú kultúrnu a intelektuálnu úroveň by nebol schopný dopustiť sa takých zločinov ako Stalin.

Po Leninovej smrti obsadil vedúce posty boľševickej strany a sovietskeho štátu J. V. Stalin, hoci V. I. Lenin v spomínanom liste 12. zjazdu upozorňoval na jeho negatívne charakterové vlastnosti, a preto ho považoval za nevhodného zastávať vedúcu stranícku funkciu.

Obaja vedúci činitelia sovietskeho štátu, Trockij a Stalin, sa postupne dostali do dlhodobého sporu. Trockij podcenil Stalinove schopnosti podriadiť si stranícky aparát takým spôsobom, aby mu napomáhal pri upevňovaní diktátorskej moci.

Od roku 1923 bol Trockij na čele ľavej opozície, ktorú Stalin rozdrvil. V roku 1929 ho zo Sovietskeho zväzu vyhostili, jeho prívržencov v druhej polovici tridsiatych rokov fyzicky zlikvidovali. Nakoniec samotného Trockého v exile v roku 1940 na Stalinov príkaz zavraždili.

Predpovede o vývoji

Trockij sa vo svojej bohatej teoretickej činnosti zameriaval na analýzu ďalšieho možného vývoja sovietskej spoločnosti. Odhaľoval formy a metódy Stalinovej činnosti, hoci sa niekedy zdalo, že Trockého kritika Stalina bola zameraná priveľmi osobne.

Informácie o ďalšom vývoji ZSSR získal Trockij zo sovietskej tlače, ale i ďalších zdrojov. V roku 1936 písal o situácii v Sovietskom zväze knihu Zradená revolúcia (nové vydanie jej českého prekladu vyšlo v roku 1995). V nej kriticky poukazuje na rozpory v sovietskej spoločnosti a možné smery ďalšieho vývoja.

V tom čase ZSSR dosiahol pozoruhodné ekonomické úspechy. Lenže ak sa porovnávali ekonomické výsledky na jedného obyvateľa, sovietsky štát ešte zaostával. Bol to jeden z Trockého argumentov, prečo sa ešte nedalo v ZSSR hovoriť o existencii socializmu. Odvolával sa na Marxov názor, že nižšia fáza komunizmu (socializmus) môže existovať iba v takej spoločnosti, ktorej hospodársky vývoj je rýchlejší, než v najvyspelejšej kapitalistickej krajine. Svojimi výsledkami ZSSR iba dostihoval kapitalistické krajiny. Z tohto hľadiska Trockij vyslovil tézu, že sovietske zriadenie ešte nie je socialistické, že krajina sa nachádza v prechodnom období medzi kapitalizmom a socializmom.

Kritika systému a varovania

Lev Trockij v spomínanej knihe podrobuje zdrvujúcej kritike politické zriadenie v ZSSR. Uvádza, že po roku 1917 sovietsky štát vytvoril taký donucovací systém, aký nemá v dejinách obdoby. Byrokracia sa stala nekontrovateľnou silou, ktorá ovládla masy. O Stalinovi hovorí, že sa z neho stal vodca byrokracie, prvý medzi rovnými, a strana sa zmenila na poslušný nástroj aparátu. Ten získal nezávislosť a demokratický centralizmus nahradil byrokratický centralizmus.

Spolu so zánikom demokracie v strane zanikla tiež demokracia v sovietoch, odboroch, v športových a kultúrnych organizáciách. S postupnou degeneráciou strany začala narastať korupčnosť byrokracie, ktorá sa usilovala o ešte väčšie rozširovanie svojich privilégií. Trockij bol za obnovenie slobody prejavu, pretože Stalin považoval čo len náznak iného názoru než oficiálneho za teroristické sprisahanie.

Svoje varovné slová Trockij zdôraznil, keď hovoril o možnosti úplnej likvidácie vymožeností revolúcie. Napríklad, ak by byrokracia, ktorá si prisvojila všetku politickú moc, v situácii, keď výrobné prostriedky patrili štátu a štát byrokracii, túto situáciu nejakou formou legalizovala, došlo by k úplnému odstráneniu výdobytkov revolúcie. V tejto súvislosti Trockij sformuloval dva scenáre o zvrate politickej moci.

Ujal sa druhý scenár

Z jeho hľadiska by bolo optimálnym obnovenie starého boľševizmu, demokracie v odborových organizáciách a v sovietoch, zrušenie nerovnosti v odmeňovaní a v rozvoji plánovaného hospodárstva. Tieto opatrenia by sa uskutočnili po zvrhnutí byrokracie revolučnou stranou. Proletariát by ešte nemusel uskutočniť zvrat vo výrobných vzťahoch, iba by korigoval hospodársku politiku, teda nemusel by uskutočniť sociálnu revolúciu. Zvrhnutie nadvlády byrokracie by bolo politickou revolúciou. Išlo vlastne o Trockého sen o záchrane socializmu v podmienkach vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ale vzhľadom na realitu stalinského režimu bol nerealizovateľný.

Ako druhý scenár zmeny sovietskeho systému uvádza zvrhnutie režimu buržoáznou stranou. Táto strana by našla medzi byrokraciou veľa ochotných prívržencov, takže by nemusela uskutočňovať rozsiahlejšiu očistu štátneho aparátu. K zásadnej zmene by došlo vo vlastníctve výrobných prostriedkov. Z bohatých kolchozov by sa utvorili družstvá buržoázneho typu, privatizácia by sa začala najprv v ľahkom a textilnom priemysle a plán by sa zredukoval na kompromis medzi štátnou mocou a korporáciami vlastníkov. O svoje práva by sa hlásili bývalí vlastníci z emigrácie a zahraniční kapitalisti. Trockij dodáva, že reštaurácia kapitalizmu by sa musela udiať cestou revolúcie, a nie reformou.

Ak hodnotíme tieto scenáre o záchrane alebo zničení socializmu z hľadiska dneška, dá sa konštatovať, že sa v súčasnosti medzi politológmi jednoznačne ujala téza o nemožnosti reformovať socializmus. O tom, napokon, svedčia osudy pokusov o reformu, ako bolo úsilie o "socializmus s ľudskou tvárou" v Československu v roku 1968 a gorbačovovská perestrojka v ZSSR v 80. rokoch. S určitými obmenami sa realizoval Trockého druhý scenár o reštaurácii kapitalizmu, či už v ostatných socialistických krajinách alebo v ZSSR.

Tragický vplyv na pomery v Sovietskom zväze

Trockého (a Leninov i Stalinov) životopisec Dmitrij Volkogonov uvádza, že Trockij svojimi aktivitami v emigrácii provokoval Stalina. V emigrácii vydával Bulletin opozície a menší počet výtlačkov tiež posielal do Sovietskeho zväzu. Mal síce záujem nadviazať styky s bývalými spolubojovníkmi, ale utrpel neúspech. Podobne očakával, že bude mať podporu u kritikov III. Internacionály, ale takisto nenašiel ohlas. Trockij neustále písal o byrokratickom režime v ZSSR, no jeho texty sovietska verejnosť nemohla a nesmela čítať a trockizmus nemal v krajine prívržencov. Stalin napriek tomu uveril fámam o nebezpečenstve trockizmu pre Sovietsky zväz.

Knihu Zradená revolúcia dostal Stalin začiatkom roku 1937. Po jej prečítaní sa rozhodol, že Trockého treba odstrániť za každú cenu a že v krajine je nevyhnutné zlikvidovať všetkých potenciálnych nepriateľov socializmu. Na mnohých zhromaždeniach sovietsku verejnosť presviedčal, že trockizmus je hlavná nepriateľská platforma. Jeho pôvodca bol pre neho zosobnením univerzálneho zla.

Na základe Stalinovej iniciatívy sa v rokoch 1937 a 1938 uskutočnili politické procesy, v ktorých odsúdili tisícky nevinných ľudí, medzi nimi mnoho starých boľševikov verných ideálom revolúcie. Verejné procesy sa konali v duchu boja proti trockistickým sprisahancom. Začala sa čistka od nepriateľov ľudu, záškodníkov v národnom hospodárstve, v centrálnych riadiacich orgánoch, v priemysle, školstve, v doprave atď. Aj proces s maršalom Tuchačevským a ďalšími poprednými veliteľmi Červenej armády sa viedol podobne ako s účastníkmi protisovietskeho trockistického sprisahania. Masová čistka potom zasiahla aj armádu a zahynulo v nej až 45 percent veliteľov najvyšších jednotiek, čo predstavovalo vyše 40 000 osôb. Prirodzene, že v dôsledku takýchto zásahov armáda ostala umŕtvená, čo sa negatívne prejavilo na začiatku vojny s Nemeckom.

Sovietska verejnosť vnímala čistky a procesy v takom duchu, v akom im ich predkladala oficiálna tlač, kde sa písalo, že "dejiny nepoznali zločiny, ktoré by sa vyrovnali zločinom bandy antisovietskeho, trockistického bloku".

Autor (1929) je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984