Mikloško stratil sebaúctu
V SLOVE č. 13/2001 som čítal od historika Stanislava Mičeva článok János Esterházy bez emócií, ako aj ďalšie materiály venované tejto historickej osobnosti. Rád by som na ne zareagoval spomienkami svojho starého otca, známeho murárskeho majstra, ktorý býval v Čani, vzdialenej asi pol hodiny cesty vlakom z Košíc do Miškovca.
Koncom roka 1938 richtár upozornil veriacich, aby v kostole nespievali po slovensky, pretože obec už znovu patrí pod svätoštefánsku korunu, a teda aj jej občania sa stali Maďarmi. Viacerí dedinčania - dedo medzi nimi - na sebe akosi nezbadali túto premenu a nasledujúcu nedeľu spievali Celá krásna si, Mária... zase po slovensky. Žandári ich na richtárovo zavolanie odviedli na strážnicu a tam im manuálne "vysvetlili", že patrónku Maďarska treba vzývať po maďarsky. Lingvistická lekcia v žandárskom podaní sa tým pre deda neskončila. Po slovensky si zanôtil nasledujúcu nedeľu v krčme, hoci tam sedeli i strážcovia poriadku. Tí nelenili a použili výchovnú metódu uplatňovanú v ľudových školách: starého otca dostali na kolená a on, vtedy otec piatich detí, musel uprostred krčmy kľačať. Ale ani to mu nestačilo. Dal sa dohromady s tými, čo sa usilovali rozbehnúť prácu Matice slovenskej v obci a neskôr v roku 1941, keď v Čani zakladali miestnu organizáciu Strany slovenskej národnej jednoty, sa stal jej predsedom. Úrady zistili, že bežné prostriedky na jeho prevýchovu nestačia, a preto ho zverili inštitúcii s bohatou pedagogickou praxou - povolali ho do armády napriek tomu, že už mal riadne nad štyridsať rokov. Potom sa až do konca vojny, odetý v honvédskej uniforme a vyzbrojený nie puškou, ale lopatou, učil láske k nechcenej vlasti.
O začlenenie Košíc, Čane a ďalších miest a obcí v roku 1938 do štátu, v ktorom sa so Slovákmi zaobchádzalo tak ako s mojím dedom, ba často oveľa horšie, sa pričinil gróf Esterházy, vtedy ešte občan ČSR v službách Budapešti. Dnes túto osobu označujú za kontroverznú, čo je zavádzajúce. Konanie občana v prospech iného štátu s cieľom poškodiť vlastný štát sa všade v trestných kódexoch označuje inak ako kontroverzné.
K storočnici grófovho narodenia nedávno pripravili slávnostné zhromaždenie v budove maďarského parlamentu, na ktoré pozvali aj poslanca NR SR za KDH Františka Mikloška. Menej známe je, že pozvanie dostal i predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR František Alexander. Napriek tomu, že gróf Esterházy v sneme slovenského vojnového štátu nehlasoval za zákon o deportácii Židov, pán Alexander do Budapešti odmietol cestovať. Zrejme vie svoje o grófovom vzťahu k Židom a disponuje patričnou mierou sebaúcty. Poslanec Mikloško pozvanie prijal, dokonca prevzal pamätnú medailu J. Esterházyho a so svojou účasťou v Budapešti je naďalej spokojný. Pre mňa tým vyjadril súhlas so zauchami, uštedrenými môjmu dedovi, s jeho ponižovaním v pracovnom oddieli maďarskej armády. Mnohí však pochodili oveľa horšie - Slováci zasiahnutí žandárskymi guľkami v Šuranoch a inde, väzni z košického žalára a ďalší, ktorí sa na zabranom území dopustili "ťažkého zločinu", keď sa v horthyovskom Maďarsku opovážili dajakým spôsobom prejaviť ako Slováci.
Stotožňujem sa s tými, čo si želajú, aby sa zo vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi odstránila nedôvera. Určite tomu môže prispieť vyzdvihovanie osobností, ktoré naše národy spájali a spájajú. Ale vydávať práve J. Esterházyho za takúto osobnosť je skresľovanie histórie a počin, mierne povedané, necitlivý a deštruktívny.
Vladimír Draxler, Bratislava
