Kliatba nezamestnanosti varuje
Business Central Europe je mesačník o ekonomike a podnikaní, ktorý vydáva vplyvná skupina The Economist. Od pochvalných ód na transformáciu prešiel tento časopis postupom rokov na realistické uvádzanie faktov o hospodárskom dianí v krajinách strednej Európy.
Kto by si bol pomyslel, že zásadný komentár Kliatba nezamestnanosti (č. 7-8/2001) prinesie takú úprimnú informáciu o chybách ekonomickej transformácie v strednej Európe. Článok je, prirodzene, pohľadom zvonka na situáciu v postkomunistických štátoch, ale i varovaním: chyby vlád usilujúcich sa za každú cenu o transformáciu ekonomiky padajú len a len na hlavu tam žijúceho obyvateľstva. Akokoľvek sa každá vláda alibisticky odvoláva na to, že sa transformácia robí pre vstup do EÚ alebo pre akceptáciu globálnych mocností, jedinými skutočnými zákazníkmi týchto opatrení sú občania. Tí ako voliči pravdepodobne dajú veľmi jasne pocítiť vládnym garnitúram, ako sú spokojní s ich činmi. Príklad Poľska je dostatočne zrozumiteľný.
Ekonomické teórie v koncoch
"V mnohých krajinách strednej Európy je nezamestnanosť dvadsaťpercentná a rastie. Hospodársky rast nevyriešil tento problém, tak čo na Zemi ho vyrieši?" Také zúfalé je konštatovanie renomovaných novín, spojené s vysvetlením, že sa postkomunistické krajiny snažili držať osvedčených receptov na riešenie nezamestnanosti, no čísla svedčiace o tejto problematike sa skôr zhoršujú. Štatistika totiž zabúda na masu ľudí, ktorí sa vzdali hľadania na trhu práce. Názorný príklad sa uvádza z Maďarska, kde sa mnohí vrátili po prepúšťaní z priemyslu alebo ušli na rodinné gazdovstvá, až kým ich začiatkom 90. rokov nezmietla vlna bankrotov. Dnes Maďarsko oficiálne zamestnáva približne o 40 percent menej osôb ako v roku 1990.
"Vo všetkých krajinách regiónu je zamestnaných omnoho menej ľudí ako za čias komunizmu." Ďalej sa píše, že okamžité následky tohto problému sú osudové. Komunistické krajiny boli prepchaté priemyslom, priemyselné spoločnosti preľudnené, nekomerčné a vyrábali nepredajnú produkciu. Takže len málo spoločností a povolaní mohlo prežiť posun do trhovej ekonomiky. A aj keď najpokrokovejšie krajiny vytvorili pracovné príležitosti v sektore služieb, tie nemohli vyplniť priepasť po priemyselných pracovných príležitostiach a nevytvorili nič, čo by stačilo obnoviť zamestnanosť na úrovni 80. rokov.
Ako to bolo v ČSSR
Autorovi článku mohol ťažko ktosi z redakčnej rady vysvetliť, že v rokoch 1980 až 1989 už Československo nebolo známe len ťažkým priemyslom, ale aj vyspelým spracovateľským sektorom produkujúcim a exportujúcim výrobky ľahkého priemyslu, agropriemyselné komodity, teda i potraviny a technológie k nim. Konkurencieschopnosti voči firmám z "vyspelých kapitalistických krajín" predovšetkým bránili limitované devízové zdroje previazané na štátny rozpočet a embargo na vyspelé technológie voči krajinám COCOM (komunistického spoločenstva), medzi ktoré Československo počas studenej vojny zaradili na podnet vlád USA.
V praxi to znamenalo, že najmä v agropriemyselných technológiách a v high-tech oblastiach bola naša výrobná základňa odkázaná na "sebestačnosť" a na vedecko-výskumnú základňu RVHP. Zaostávanie vo viacerých oblastiach špičkového priemyslu bolo takmer neodstrániteľné, inde sa nákladne zdokonaľovalo bez možnosti kúpiť si výsledok výskumu na medzinárodnom trhu. To bol prípad elektroniky, robotiky, no často i triviálnych vývojových inovácií v oblasti potravinárstva či kozmetiky. Aj tu sa dá hľadať odpoveď, prečo boli naše podniky preľudnené - špičkovú technológiu niekedy nahrádzala tvorivosť a masovosť nasadených pracovníkov. Z dnešného uhla pohľadu nemali podniky viac administratívy ako mnohé dnešné útvary finančných služieb, správnych rád a kontrolných poradných orgánov vo výrobných spoločnostiach. Ku zmene však došlo v počte manuálne pracujúcich. Fakticky zanikol vyspelý agropriemyselný sektor, ktorého predstaviteľom boli agrokombináty vznikajúce z družstiev. Fenomenálny Agrokombinát Slušovice zamestnával koncom 80. rokov vo vysokej produktivite práce skoro sedemtisíc zamestnancov.
Na medzinárodných trhoch
Nedá sa súhlasiť ani s konštatovaním, že išlo všeobecne o nepredajnú produkciu, ktorá bola na trhoch RVHP často vopred vypredaná. Nemohla však konkurovať produkcii z vyspelých štátov práve pre zaostávanie v technológiách a často i pre umelé ochranárske opatrenia. Naopak, v súčasnosti je oveľa evidentnejšie, že po jedenástich rokoch existencie trhovej ekonomiky sú mnohé produkcie z postkomunistických krajín nepredajné práve pre globálnu cenovú konkurenciu, monopolné správanie sa gigantov a skryté ochranárske opatrenia EÚ i OECD.
Úsilie o presadenie sa na trhoch západnej Európy, Kanady, USA a ďalších krajín možno dokumentovať na rozvoji štátnych akciových spoločností pre zahraničný obchod, ktoré sa po "otepľovaní" vzťahov USA - ZSSR usilovali o expanziu na medzinárodné trhy. V 80. rokoch už bolo možné zakladať spoločné podniky s firmami z priemyselne vyspelých krajín a rozvíjali sa výrobné a výskumné kooperácie. Prvé, o čo prišli podniky v poprevratovom Česko-Slovensku, boli kapacity vývojárov, konštruktérov a výskumníkov. Všetko sa zrazu dalo nakúpiť, nič nebolo treba prácne vyvíjať. A tak sa stala čs. ekonomika závislá od zahraničných výsledkoch vývoja a nástupnícke štáty možno navždy stratili schopnosť vyvíjať vlastnú produkciu.
Zahraničný obchod a medzinárodná ekonomická spolupráca boli v ČSSR základnými nástrojmi na zabezpečenie plnej zamestnanosti a na presadenie sa prácou na svetovom trhu. Asi treba pripomínať mládeži, že podniky zahraničného obchodu majú aj USA a Japonsko, zatiaľ čo my sme ich počas účinkovania ministra Jozefa Bakšaya z VPN vo federálnej vláde začiatkom 90. rokov zlikvidovali. Aký to rozdiel oproti dnešnému úsiliu pasívne očakávať po privatizácii priemyslu príchod zahraničného investora, ponúknuť mu daňové prázdniny a ešte mu aj zaplatiť zo štátneho rozpočtu za vytváranie prirodzených pracovných miest. Každý z nových majiteľov totiž najprv "očistí podnik" od podľa neho premnožených ľudských zdrojov, prinesie si manažérov a až potom hľadá štátnou doktrínou propagovanú lacnú pracovnú silu. Vytvárame tým zahraničným investorom eldorádo, ktoré nenájdu v žiadnej vyspelej krajine. Posledný prípad s varovaním EÚ o nevyhnutnosti zrušiť daňové prázdniny gigantom ako Volkswagen a US Steel svedčia o úplnom prevrate vo filozofii riešenia zamestnanosti či nezamestnanosti na Slovensku.
Tri nezodpovedané otázky
"Tri základné veľké otázky zostávajú nezodpovedané," píše autor komentára Michael Kapoor. "Prvou je, či sa priemyselné čistenie skončilo a či je vôbec nádej redukovať nezamestnanosť." Smelo môžeme odpovedať, že "priemyselné čistenie" sa už prenieslo do sféry verejných služieb, po hrozbách a reálnom prepúšťaní učiteľov a zdravotníckeho personálu príde po prenose kompetencií na obce aj na prepúšťanie zamestnancov kultúrnych a obecných ustanovizní.
"Druhou otázkou je, odkiaľ prídu nové pracovné miesta, keďže nové výkonné postkomunistické spoločnosti potrebujú oveľa menej zamestnancov ako ich dinosaurí predchodcovia." Keby aj nebola nezamestnanosť mládeže taká vysoká (i o tom sa zmieňuje článok ako o nebezpečnej spoločnej črte), dalo by sa zjednodušene povedať, že starí odídu a mladí nastúpia. Skutočnosťou však je, že politicky sa v SR pripravuje ekonomická atmosféra na to, aby "starí" zostali čo najdlhšie a aby "mladí" vyrazili do sveta. Čím ďalej, tým lepšie. Nové pracovné miesta sa v skutočnosti môžu vytvoriť len potrebou po práci, ktorá je nevyhnutná pre zákazníka a ktorú zákazník zaplatí. Aj vláda USA však kalkuluje so štátnou intervenciou, s povzbudením vnútorného spotrebiteľského dopytu, ktorý jediný vie naštartovať prirodzenú tvorbu pracovných miest.
"Tretia otázka: Je možné podporovať nové druhy kvalifikácie na to, aby bolo možné zamestnať viac zamestnancov a dá sa to urobiť tak rýchlo, aby tieto spoločnosti nezaostali veľmi za Západom?" Pokiaľ budú nové firmy a zahraniční investori kalkulovať iba s tzv. kľúčovými zamestnancami a ostatné pracovné kapacity budú od iných dodávateľov alebo z vlastných metropolných centrál, môžeme sa dlhodobo rozlúčiť s predstavou, že trh sám zabezpečí kvalifikáciu pracovných síl. Vyspelé krajiny kvalifikáciu mladých pracovných zdrojov uskutočňujú z verejných finančných zdrojov, ale práve v SR víťazí ultraliberálna filozofia vedomostí ako trhovej komodity, za ktorú si každý bude platiť sám.
Ultraliberálne myslenie ministra za SDĽ
V článku sa konštatuje, že odpovede na tieto otázky vôbec nie sú povzbudzujúce a nezamestnanosť sa počas celého nasledujúceho desaťročia očakáva nie menšia ako desaťpercentná. A to, podľa poznámky v článku, bude skôr prípad Česka a Maďarska, kde je dnes nezamestnanosť relatívne najnižšia. Ďalej sa píše, že priemyselný rast sa musí zabezpečovať vysokou efektivitou, no tá sa dosahuje v postkomunistických štátoch prepúšťaním čoraz väčšieho počtu pracovníkov.
Zaujímavé na tom je, že minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR Peter Magvaši nominovaný ľavicovou stranou prevzal argumentáciu a agendu krajne pravicového zamerania: namiesto odhaľovania masívnej skrytej nezamestnanosti hľadá v duchu amerických južanských farmárskych bossov 19. storočia na čierno pracujúcich "bezzemkov". Akosi nám prestalo prekážať, že tisícky ľudí nepoberajú príspevky v nezamestnanosti, alebo ich vyradili z evidencie a pretĺkajú sa bez akejkoľvek podpory štátu. No vyvádza nás z miery, ak sa niekde z prípadu na prípad zamestnajú, lebo neodvádzajú príslušné percento do štátnej pokladnice. To je tiež forma ultraliberálneho zmýšľania.
Málokto sa však zamyslí nad tým, že medzi skrytú nezamestnanosť sa dajú zaradiť aj stovky živoriacich živnostníkov, ktorí nezamestnávajú nikoho okrem seba a v našich podmienkach sa im vôbec nedarí podnikať každodenne za účelom tvorby zisku. To sú dobrovoľne nezamestnaní so živnostenským oprávnením, no bez reálne dostatočného príjmu či ziskotvornej činnosti. Ide aj o vidieckych "farmárov", v našich pomeroch kovoroľníkov v hladových dolinách, ktorí stratili prácu, boli vyradení z evidencie a živia sa vlastným dorábaním na rodinnej pôde, tak ako tisícky skrytých nezamestnaných v Maďarsku.
Na zelenej lúke
"Jedným zo zdrojov nových pracovných miest sú zahraničné investície na zelenej lúke, ktoré rýchlo vytvárajú nové pracovné miesta," vyplýva z článku. "To sa darí Maďarsku. Ale v Poľsku a na Slovensku ešte stále prichádzajú investori kupujúci existujúce spoločnosti, to znamená že títo tiež ešte zvyšujú počet nezamestnaných reštrukturalizáciou kúpených podnikov." Nie je to u nás prípad Slovenských telekomunikácií, celej bankovej sféry, budúcich prepúšťaní v plynárenskom a energetickom priemysle? Tu by sa dalo konečne pochopiť úsilie celej slovenskej politickej scény vytvárať priemyselné parky a ponúkať v nich investície "na zelenej lúke". Praktická bariéra je však neprekonateľná. V priemyselnom parku bude málokto investovať do masovej kvalifikácie zamestnancov, ak stačí priviezť automatizovanú výrobu a preškoliť personál na údržbu, balenie a logistiku. V priemyselnom parku sa asi ťažko budú môcť zamestnať tí, čo nebývajú v jeho bezprostrednom okolí, pretože zamestnávateľ nemá sociálne cítenie, ani neplánuje investovať do výstavby podnikových bytov, zdravotníckych zariadení, jasiel a jedální ako kedysi aspoň prvorepublikový kapitalista Tomáš Baťa.
Extenzívny rozvoj priemyslu nakoniec odsúdili práve protirežimoví disidenti v roku 1989, no dnes im neprekáža exploatácia životného prostredia pomocou investícií v priemyselných parkoch v krajine, ktorá zastavila prevádzku fabrických komínov aj preto, aby vraj očistila krajinu od environmentálnej devastácie spôsobenej komunizmom.
Ťažko sa dá v poslednom predvolebnom roku dosiahnuť národná diskusia o tom, kam sme vlastne za jedenásť rokov došli a kam chceme ísť. Až zahraničný odborný časopis musel prísť s opatrným konštatovaním, že sme si ťažko poškodili ekonomiku a že sa dodnes nenašli riešenia, ktoré by mohli v praxi fungovať. Aj rétorika článku domácemu odborníkovi napovie, že skutočné fakty o minulosti získal autor často z druhej ruky a nezodpovedajú histórii. Horšie je, že krátku pamäť majú i politici, ktorí sa hlásia doľava a boja sa slova socializmus. Len hlúpy gazda zbúra svoj dom a býva v provizórnom stane vyše desaťročia s vidinou, že raz ho ktosi ubytuje v paláci.
