Reklama
Reklama

Aká si, ľavica?

Hádam pred vyše 30 rokmi napísala začínajúca literárna kritička v recenzii knihy dnes už renomovaného, politicky a diplomaticky úspešného slovenského spisovateľa, že obdivuje vzdelaných ľudí, no nemá rada, keď ktosi kričí do sveta: "Pozrite sa, aký som vzdelaný!"
Počet zobrazení: 1144

Hádam pred vyše 30 rokmi napísala začínajúca literárna kritička v recenzii knihy dnes už renomovaného, politicky a diplomaticky úspešného slovenského spisovateľa, že obdivuje vzdelaných ľudí, no nemá rada, keď ktosi kričí do sveta: "Pozrite sa, aký som vzdelaný!"

To mi prišlo na um po prečítaní článku Eduarda Chmelára Myslieť proti duchu doby (SLOVO č. 39/2001). Naopak, príspevok Andreja Školkaya Variácie Tretej cesty (č. 38/2001) považujem za kľúč, ktorý mi pomohol zorientovať sa v sérii článkov Brigity Schmögnerovej (čísla 35 až 38/2001). Prvé nedorozumenie mi spôsobil nesystematický výklad, v ktorom autorka ľubovolne narába s pojmami. Raz je to "stará", inokedy "klasická" či "tradičná ľavica", podobne na opačnom póle "nová", "moderná" a sem-tam len "ľavica". Dalo by sa to pochopiť a odpustiť, keby bola definovala aspoň obsah pojmov. Pravda, to ani nemohla, lebo cieľom série článkov bolo upozorniť čitateľov SLOVA na knihu Anthony Giddensa Tretia cesta: Obnova sociálnej demokracie a tam sa pojem "moderná ľavica" často nevyskytuje.

Problém Tretej cesty a SDĽ

Upozornenie ešte nie je prekážkou tvorivého myslenia. Tvorivé rozvinutie má však hranice, za ktorými sa nachádza skresľovanie. Rozdiel medzi obsahom článkov ministerky financií a predstaviteľmi Tretej cesty, vrátane Giddensa, spočíva v tom, že B. Schmögnerová ťažisko problému presúva dovnútra ľavice či SDĽ, ako protiklad medzi ideológiou a politikou "modernej" a "starej ľavice". Pritom ideológia Tretej cesty je reakciou na neúspešné zvládnutie riešenia spoločenských problémov počas pôsobenia vlád neoliberálov vo vyspelých západných demokraciách. "Tretia cesta by nemohla byť nič viac ako prehodnotená sociálna demokracia, ktorá ponúka jasnú alternatívu neoliberálnym projektom z 80. rokov prostredníctvom aktuálneho uplatnenia princípov SD na súčasné podmienky," cituje v spomínanom článku A. Školkay.

"Zdá sa mi, že sa premrhávajú možnosti, ktoré ľavici dáva týždenník SLOVO," píše B. Schmögnerová. A mne sa zdá, že práve ona premrhala nielen možnosť, ale i čas a priestor, v ktorom mohla reagovať na ideológiu a politiku našej pravice ako na čosi, čo sa vo vyspelých demokraciách neosvedčilo a muselo sa nahradiť ideológiou Tretej cesty, ktorej nositeľom je sociálna demokracia. Bola by prispela k tomu, aby sa aspoň časť verejnosti zorientovala v čase, keď sebavedomie neoliberálov vo vláde i v parlamente narastá, neomylnosť riešení a arogancia presadzovania prekračuje hranice demokracie. Obyvatelia SR nielenže nemajú skúsenosť s vládou "čistej" pravice, ale sú aj pod pravicovým mediálnym tlakom, lebo, ako sama ministerka uvádza: "Interpretácia slovenskej skutočnosti po roku 1989 sa robí takmer výlučne z pravicových pozícií."

Bolo by prospešnejšie, ak sme sa už o problémoch vnútri ľavice rozhodli verejne diskutovať, opustiť zákopovú vojnu, prestať sa hrať na skrývačku a zreteľne formulovať program tej časti ľavice, ktorá sa cíti byť "modernou". Diskusia by to mohla byť zaujímavá, lebo ideológia Tretej cesty je síce pre nás podnetná, ale jej praktická politika reaguje na úplne iné ekonomické a sociálne podmienky.

Pravá chvíľa na diskusiu?

Ide iba o to, či nastala tá pravá chvíľa nielen na diskusiu, ale aj na reformné kroky, pretože sa dá súhlasiť s tvrdením B. Schmögnerovej, že "efekty politiky založené na takomto chápaní skutočnosti sa dostávajú s určitým časovým oneskorením, a preto riskujú čiastkové okamžité straty". Zamyslieť sa treba, či si ešte môžeme dovoliť niečo stratiť, aby sme "na dlhé roky nestratili všetko".

V súčasnosti je veľmi frekventovaná otázka, prečo ľavica koncentrovaná predovšetkým okolo SDĽ stráca svojich "zákazníkov" a dosahuje také mizerné preferencie rok pred voľbami, a či je konanie strany v súlade so želaním jej voličov. V rozhovore pre Pravdu v auguste 2001 vidí Peter Weiss príčinu prepadu preferencií v tom, že na 6. zjazde vyhrala istá politická koncepcia: "Ak jedna koncepcia a jej personifikácia zlyhá, …treba z toho vyvodiť závery, pretože si to želá volič." Takže: "Treba sa pýtať voličov, koho najviac akceptujú." A odpoveď: "Seriózne výskumy opakovane ukázali, že viažem najväčšiu časť voličov." Kto by si chcel osviežiť pamäť a presvedčiť sa, či sa s osobu P. Weissa spájajú len úspechy SDĽ, nech si prečíta prvý odsek článku Martina Krna Maják v mori neistôt (č. 37/2001). Na pokles preferencií tejto strany Peter Magvaši pre Hospodársky denník (5. 10. 2001) reaguje: "Treba povedať, že lavírujúcosť sa prejavovala v celom vývoji od roku 1990 najmä po prešovskom zjazde. Ale politika večných ústupkov, politika neistoty, politika nejasného formulovania svojho názoru sa, myslím si, skončila dňom 11. septembra 1996. Vtedy SDĽ prijali do Socialistickej internacionály."

Treba spraviť všetko pre to, aby sa SDĽ v najbližších voľbách stala parlamentnou stranou a potom, ako píše M. Krno: "Bude mať dostatok času na to, aby si zrevidovala svoj program i personálne otázky a hľadela najmä do budúcnosti, aby do ďalších volieb nebrala nový duch i ducha."
Autor (1940) je právnik na dôchodku

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama