Kliatba nezamestnanosti
Stredná Európa si narobila pri štarte transformácie veľa škôd vďaka jej poradcom zo Západu. Títo premenili praktickú činnosť zakladania trhovej ekonomiky na ideologický boj, ktorý často sprevádzali nechutné následky.
Bol privatizovaný priemysel, akokoľvek bol zastaralý, v chybnej viere, že to je jeho samovoľný koniec, skôr než by sa boli použili bežné prostriedky k utlmeniu - ich lepším riadením. A sociálne služby nemilosrdne upadali, pretože jedno z najväčších ziel komunizmu bolo, že vytvoril kultúru závislosti, kde si ľudia neželali prevziať zodpovednosť sami za seba.
V mnohých spôsoboch to bola hlúpa záplata a účinky na regióny boli katastrofické. Určite, dva z najväčších problémov, nezamestnanosť a zaslepené priemyselné územia, mohli byť vyriešené iba pomocou toho, čo poradcovia mohli označiť zlom sociálnej politiky. A od niektorých viac pragmatických typov poradcov to mohlo znieť ako odstránenie trhových deformácií zanechaných komunizmom.
Nezamestnanosť nie je celoregionálnym problémom strednej Európy, je to jej veľmi lokálny problém. (Niektorí odborníci EÚ vidia strednú Európu len ako jeden región - pozn. prekl.). Územia s plnou zamestnanosťou ležia blízko bývalých miest s jediným zamestnávateľom, kde nemal nikto predtým inú prácu, kým zmĺkli bane či zbrojovky. Tieto bolo potrebné zastaviť, ale teraz ich starí zamestnanci potrebujú dostať šancu, kdekoľvek si nájsť novú prácu.
Miesta sú k dispozícii, a to v niektorých územiach plačúcich za kvalifikovanejšími pracovníkmi. Riešenie by bolo možné vidieť ako obvyklé v trhovej ekonomike: nech sa ľudia zo zaslepených území sťahujú tam, kde je práca. Ale nedostatok riadneho trhu s bytmi znamená, že väčšina ľudí si sama nemôže dovoliť urobiť to. Takže jediná skutočná odpoveď je štátna výstavba zaplňujúca priepasť v bytovej výstavbe zanechanej komunizmom.
Toto však nie je obľúbenou odpoveďou pre tých poradcov, ktorí si mysleli, že ľudia by mali bývať v súkromných domoch, tak ako to oni robia na Západe. Tí tlačili na rýchle sprivatizovanie bytového fondu, presne tak ako na privatizovanie priemyselných dinosaurov. Medzičasom však sociálne bývanie prestalo fungovať a to malo za následok prilepenie ľudí k upadnutým územiam, kde nemajú žiadnu nádej získať prácu.
Nezamestnanosť sa nezníži, pokiaľ sa tento problém nevyrieši. A to znamená, že vlády by mali radšej začať myslieť spôsobom ako oživiť bytovú výstavbu a prestať dúfať, že trh zázračne poskytne ľuďom vysoké príjmy a lepšie banky na rozvoj súkromného bývania.
Prirodzene, že vlády strednej Európy majú do vrecka takisto hlboko ako jej obyvatelia. Takže by bolo naivné myslieť si, že programy sociálneho bývania sa rýchlo rozvinú, alebo že regionálne problémy sa môžu vyriešiť za jednu noc. Ale región by mal zastaviť vyhadzovanie miliárd dolárov ročne za podporovanie beznádejne starých spoločností alebo za nákupy obľúbených bojových lietadiel. A to by mohlo naštartovať investovanie peňazí na sociálne bývanie, ktoré ľudia potrebujú na útek od definitívne mŕtvych pracovných možností na definitívne mŕtvych miestach.
Článok z mesačníka Busines Central Europe (7-8/2001) preložil Peter Zajac-Vanka, ekonóm a publicista
