Nemôžeme byť stranou porazených

Milan Ftáčnik: Nezaoberajme sa sami sebou Pavel Koncoš: Prirýchlo sme odstúpili od princípov Peter Weiss: Hľadajme to, čo nás spája
Počet zobrazení: 1502

Milan Ftáčnik: Nezaoberajme sa sami sebou Pavel Koncoš: Prirýchlo sme odstúpili od princípov Peter Weiss: Hľadajme to, čo nás spája

Po novembri 1989 sa veľa hovorilo o novej spoločenskej zmluve s občanmi. Teraz sa o tom akosi mlčí. Je ešte vôbec potrebná? A nepotrebovali by ste v Strane demokratickej ľavice (SDĽ) najmä vlastnú - vnútornú politickú dohodu?

P. Weiss: Radšej by som použil termín nový politický konsenzus. Ten sa musí zakladať na uznaní toho, že na viaceré otázky síce máme rozličný názor, no ocitli sme sa vo výnimočnej situácii, a preto by sme mali prejaviť vôľu diskutovať o rozdieloch a hľadať to, čo nás spája. Tak prejavíme spoločnú zodpovednosť za to, aby potenciál ľavice na štyri roky nevypadol z parlamentu.

P. Koncoš: Nová spoločenská zmluva bola aktuálna už v roku 1989. Veď práve preto tak rýchlo vedúca politická sila stratila moc. Ľudia išli húfne do ulíc a očakávali, že sa nadviaže na dubčekovský socializmus s ľudskou tvárou. Žiaľ, tieto očakávania sa nenaplnili. Za posledných dvanásť rokov tu evidentne vznikli hlboké sociálne rozdiely. No to neznamená, že zanikla túžba obyvateľov uskutočňovať ideály, ku ktorým sa spoločnosť prihlásila v roku 1968 a za ktoré manifestovala väčšina tých, čo stáli v novembri 1989 pod tribúnami.

M. Ftáčnik: V Labouristickej strane sa v roku 1996 viedla diskusia o tom, čo je to sociálna spravodlivosť, aký vzťah má strana k realite vtedajšej Veľkej Británie. Vyplynulo z nej, že sa nedá raz a navždy určiť, čo je a čo nie je ľavicové. Aj my musíme diskutovať o tom, v akej situácii sa nachádzame. Treba hľadať odpovede na to, ako zvládnuť úlohy, pred ktorými naša krajina stojí. Novú spoločenskú zmluvu by som charakterizoval jednou vetou: Zmeny nie pre jednotlivcov, ale pre mnohých. Teda nie dajaké parciálne či skupinové záujmy.

Niekedy mi to pripadá, akoby SDĽ mala veľa členov, ale málo ľavičiarov. Jej štruktúry zameriavajú svoje aktivity prevažne na techniku moci. V konečnom dôsledku je im jedno, kto stojí na čele strany, len aby im zabezpečil preferencie. V čom sa vlastne rozchádzate a v čom sa zhodujete?

P. Weiss: Som tvorcom programu SDĽ, no pritom ma často napádajú naši členovia, že som vraj pravičiar či liberál. Ja sa takým necítim. Cítim sa mravne integrovaný a integrovaný aj z hľadiska politického myslenia. Problém zrejme spočíva v chápaní toho, že aktuálny volebný program je akceptovateľný iba vtedy, keď sa premieta do praktických krokov funkcionárov SDĽ. Náš politický program sme v roku 1996 publikovali v Ľavicových novinách, no asi sa poriadne nedostal do všetkých základných organizácií. Po jeho schválení teoretický život SDĽ do značnej miery ustal. Toto hodnotové prázdno by mali vyplniť najmä výkonní funkcionári s ambíciou prevziať zodpovednosť za štát, pôsobiť vo vláde, parlamente. Tým by napríklad prístup k privatizácii alebo k transformačnej hospodárskej politike vychádzal z priorít, ktoré politický program SDĽ obsahuje. Avšak vždy by sme mali porovnávať konkrétny krok s duchom doby, a nielen s politickým programom, lebo každý krok sa nedá vtesnať do nejakého politicko-ideologického rámca.

M. Ftáčnik: S ministrom Koncošom máme zrejme iný názor na to, či sa má, alebo nemá privatizovať Slovenský plynárenský priemysel. Možno by sme našli rozličnosť našich postojov i vo vzťahu k HZDS-ĽS a k súčasnej vláde. Túto tému môžeme rozvíjať v diskusii, no teraz sa nechcem do nej púšťať. A či sa dá SDĽ ešte zjednotiť a či je to vôbec potrebné? Ak by sme sa rozišli, tak vytvoríme dve marginálne skupiny so silou dvoch-troch percent, a ľavica by sa jednoducho stratila vlastnou hlúposťou, neschopnosťou nájsť spoločnú reč. V Británii sa po každom zjazde labouristov veľmi pozorne hodnotí, ktoré krídlo - ľavicové alebo liberálne - si pri voľbách do vedenia polepšilo. Ale je to stále tá istá strana, ktorá dokázala vyhrať parlamentné voľby dvakrát po sebe. Takže treba definovať názorové rozdiely, ktoré, podľa mňa, nie sú neprekonateľné, a zjednotiť sa. No to zjednotenie musí byť vedomé. Nesmie ísť o dajaké intuitívne volanie po jednote, ktorá mala napríklad v niekdajšej KSS často iba formálny obsah. Iste, k reforme treba pristúpiť i v samotnej strany, no nie je to aktuálny problém, ktorý by sme museli riešiť v najbližšom roku. Pred sebou máme najvážnejšiu úlohu - rozšíriť podporu strany vo verejnosti, a nie zaoberať sa sami sebou. Pokiaľ ide o funkcionárske štruktúry, tie sa, žiaľ, zväčša rozhodujú podľa seba, a nie podľa toho, čo od nás očakávajú voliči.

P. Koncoš: Milan Ftáčnik spomenul privatizáciu SPP. Tá je už len koncovkou. Avšak veľmi rýchlo sme odišli od našich téz, ktoré sme začali hlásať aj v súvislosti so zmenou vlastníckych vzťahov na začiatku transformačného obdobia. Zabudli sme na zamestnanecké akcie, na účasť pracujúcich v riadení podnikov prostredníctvom odborov. Volali sme po socializme európskeho typu, ale sme ho akosi nedokázali uskutočňovať práve vinou rozdielnych názorov. Dajako rýchlo sme ustúpili od svojich princípov. Pokiaľ ide o zjednocovanie v SDĽ, pripúšťam platformy a názorové prúdy, ktoré sú takpovediac samozrejmosťou. Veď aj u maďarských socialistov existuje sociálno-liberálna platforma, ale i taká, ktorú možno charakterizovať ako blízku komunistickej strane. V takejto malej strane, ako je SDĽ, si však treba dávať veľký pozor, aby hádky platforiem neprenikli na verejnosť. A u nás sa to, žiaľ, stalo už pred 6. zjazdom.

V každom prípade preferencie išli prudko dole. Podarí sa ich niekomu z vás zvýšiť? Nevyčerpala už vaša generácia politikov svoje možnosti? Nemali by ste sa poohliadnuť aj po nových lídroch, ktorých vygenerovala Strana demokratickej ľavice?

P. Koncoš: Ak máme hovoriť o nových ambíciách, predovšetkým by malo ísť o ambície, ktoré sa opierajú o novosť myšlienok, o nové prínosy a o staronové prístupy - tým nemyslím tie spred roku 1989, no zo začiatku transformačného obdobia - o to, čo je zakotvené aj v dokumentoch európskych socialistov. Ale bez toho, aby sa kontinuita doplnila novou krvou, novou miazgou, to jednoducho nepôjde. Som veľmi hrdý na to, že sa v SDĽ vyprofilovala silná skupina, ktorá naozaj oplýva bohatstvom myšlienok mladých ľudí do 30 rokov alebo niečo málo nad tridsať, ktorí však už poznajú svet a chcú s ním držať krok.

M. Ftáčnik: My sme skúšali dať na 6. zjazde dôveru mladým, no po roku cítiť v strane isté sklamanie. Ukázalo sa, že keď dáme šancu dvom mladým podpredsedom, automaticky to nevedie k zlepšeniu postavenia strany a pritiahnutiu mladších voličov. Podporujem myšlienku, o ktorej hovoril Koncoš, že si SDĽ v tejto chvíli nemôže dovoliť stavať na neznámom človeku, ktorý by jej mal vrátiť dôveru. Treba ju postaviť na skupine osobností, lebo nám chýba jedna silná osobnosť - taká, akú majú iné politické subjekty. Hlásim sa aj k tomu, že do skupiny lídrov musíme stiahnuť aj nové osobnosti, pretože naša strana potrebuje myslieť i na budúcnosť.

P. Weiss: V politike sa presadí ten, kto má prirodzenú autoritu, a je jedno, či má 50, 60 alebo 25 rokov. Ak si nezíska autoritu, tak mu nepomôže taký ani onaký vek. Buď mu ľudia dôverujú, sú ochotní ho počúvať, stotožniť sa s jeho myšlienkami a potom budú podporovať jeho politickú stranu, alebo to politik nedokáže a strana bude trpieť komunikačnou nedostatočnosťou. V situácii, keď balancujeme na hranici zvoliteľnosti do parlamentu, treba - a sú na to seriózne metódy - vybrať tých, ktorí majú najlepší potenciál osloviť diferencované voličské skupiny. Nie každý dokáže osloviť všetkých. Takýmto spôsobom musíme dostať stranu nad pásmo zvoliteľnosti, aby sa mohla upokojiť, pracovať a pripraviť sa na dobrú volebnú kampaň.

P. Koncoš: Pred voľbami v roku 1998 sa v SDĽ vytvoril tím a hádam aj teraz sa treba pokúsiť znovu o čosi podobné. No časom sa ukázalo, že sa z tímu vytvorila svorka.

Do politiky patrí aj odvaha. Miloš Zeman dokázal zdvihnúť českú sociálnu demokraciu zo štyroch percent až k volebnému víťazstvu. Máte silu a schopnosť osloviť voliča?

P. Weiss: Odvaha v politike, samozrejme, musí byť. No musí tu byť aj realizmus vyplývajúci z politických tradícií krajiny. Napríklad, na Slovensku dosiahla ľavica - vtedy sociálna demokracia - najlepší volebný výsledok v roku 1920 - takmer 40 percent. Druhý najväčší - 30 percent - v roku 1946 po zjednotení komunistickej strany so sociálnou demokraciou v Povstaní. KSS vtedy mala všetky tromfy v rukách, no aj tak to bola voči Demokratickej strane drvivá prehra. Nesúhlasím s tým, že Slovensko je ľavicové. Je predovšetkým konzervatívne a ľavica si v tomto politickom priestore veľmi ťažko rozširuje možnosti. Musíme mať ambície, no založené na reálnych predpokladoch. Pred troma rokmi sme získali 18 percent prvovoličov, teraz ich máme hádam iba jedno, dve percentá. Prečo odišli všetci za Robertom Ficom? Len preto, že vie dobre komunikovať, a nie preto, že by presadzoval ľavicové hodnoty. Napokon, sám tvrdí, že jeho strana je neideologická. Odišli za ním pre čosi, čo nesúvisí s ľavicovosťou myslenia, ale možno s istými iracionálnymi prvkami.

P. Koncoš: Cítim, že mám silu, aj schopnosť osloviť slovenského voliča. Práve na základe toho, že poznám, ako sa zmenilo jeho vedomie a cítenie. Na Slovensku nikdy nebola silná robotnícka trieda okrem niektorých centier ako Horehronie, Spiš, Partizánske, Bratislava... I dnes to cítiť, napríklad v Partizánskom, ale aj na ďalších miestach. Tam tá revolučnosť ešte v ľuďoch zostala. No nedá sa opierať iba o ňu. Každý, kto chce ísť do čela strany alebo vôbec pôsobiť v politike, musí súčasné zmeny vnímať. Slovensko, chceme či nechceme, je vidieckou krajinou, aj značná časť Bratislavčanov má korene na vidieku. V Československu platilo, že kto chce byť úspešný v politike, musí si získať Prahu. A tak si dovolím tvrdiť, že na Slovensku platí opak: kto chce byť úspešný v politike, musí si vedieť získať vidiek. SDĽ tam má obrovské zázemie. Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o tak často - v dobrom či zlom - skloňovanú kolektivizáciu. Roľnícke družstvá urobili ohromný kus politickej práce ani nie tak v tom, že sa zmodernizovala práca na vidieku, ale v tom, že sa tam zmenilo spoločenské vedomie, že pôvodne konzervatívny sedliak je už dávno iný. Slovensko má aj teraz ľavicový potenciál vyšší ako 35 či 40 percent, no treba ho aktivizovať.

M. Ftáčnik: Ja pochádzam z Bratislavy. Všetky štatistiky za posledných desať rokov dosiaľ nepotvrdzujú to, čo povedal Pavel Koncoš. Volia nás najmä obyvatelia z väčších miest, skôr s vyšším vzdelaním ako s nižším. Avšak netvrdím, že nemôžeme urobiť zmenu. No mali by sme si byť vedomí, kde teraz spočívajú tie tri-štyri percentá voličov, ktorí nám ešte dôverujú. Ak z tých, čo nás v roku 1998 volili, dnes tretina patrí medzi nerozhodnutých a tretinu nám odlákal Fico, budeme sa pokúšať nielen o nich, ale aj o ďalších. Ambície máme, a preto tu sedíme. Ak sme mali niečo urobiť na vidieku, máme na to príležitosť už štvrtý rok, pretože vo vláde máme predstaviteľa rezortu, ktorému je družstevníctvo najbližšie.

P. Koncoš: Vidiek, to nie je len dedinka s päťsto obyvateľmi. Je to možno aj veľká dedina, akou je Banská Bystrica a ďalšie sídla, ktoré tak prudko vyrástli vďaka prisťahovalcom z dedín. No obyvateľstvo sa v krajských i okresných mestách stále správa vidiecky.

Kde boli lídri SDĽ, keď nedávno vyšli protestujúci odborári do bratislavských ulíc? Už nie ste stranou ľudí práce?

P. Weiss: SDĽ nikdy neprestala byť stranou ľudí práce. Tento pojem som dával už do prvých programových dokumentov. Mali by sme si celý dosah tohto slovného spojenia uvedomiť. Ide predovšetkým o stranu aktívnych ľudí, preto by mala obhajovať najmä ich záujmy. S účastníkmi odborárskeho mítingu som sa rozprával asi trištvrte hodiny, keď som vychádzal z budovy Národnej rady. Bol to veľmi zaujímavý rozhovor. Pamätám si na krásny zážitok z Hanoveru. V marci 1998 bol v Dolnom Sasku predsedom krajinskej vlády ešte terajší spolkový kancelár. Keď ma viezli mestom, naraz som uvidel asi 15-tisícovú demonštráciu. Naivne som sa opýtal, ako chcú zvoliť do čela nemeckej vlády Gerharda Schrödera, keď tu má plnú ulicu protestujúcich. "Čo to má spoločné so Schröderom?" pýta sa môj hostiteľ, "to sú predsa zamestnanci verejných služieb. Takto dávajú partnerom, s ktorými majú zajtra podpísať kolektívne zmluvy, najavo svoju silu." Táto kultúra vymáhania si sociálnych práv sa na Slovensku ešte nerozvinula. Nie je akceptovaná zamestnávateľmi, ľavica by odborárom mala v tomto pomôcť.

M. Ftáčnik: Počas protestnej akcie odborárov som bol na generálnej konferencii UNESCO v Paríži.

P. Koncoš: Ja som bol na zhromaždení, ktoré organizovala Konfederácia odborových zväzov. Nešiel som na tribúnu. Keď sa skončila schôdza vlády, zamiešal som sa medzi ľudí. Mnohí boli nešťastní, apatickí, niektorí nazlostení. Ale ak sa situácia zásadne nezmení, tak aj tí apatickí budú čoskoro nahnevaní. SDĽ môže robiť politiku pre týchto ľudí, ak sa dokážeme zjednotiť v názoroch na hospodársku politiku. No od samého začiatku tu boli rozpory. Zlikvidovala sa Priemyselná banka, prijali sa politické opatrenia súvisiace s privatizáciou strategických monopolov, dokonca sme sa nechali vo vláde zatlačiť do kúta vicepremiérom Miklošom aj vtedy, keď sa rokovalo o dani z pridanej hodnoty (DPH) a o zvýšení cien potravín, školských či zdravotníckych potrieb. Ak si dnes vládny činiteľ pozrie, koľko stojí kilo chleba, písanka, lieky, tak musí z politiky odísť, alebo nájsť v sebe silu na to, aby veci zmenil k lepšiemu.

Máte sa lepšie ako v roku 1989? Lebo vaša členská a voličská základňa určite nie. Prečo sa vlastne podieľate na reštaurácii kapitalizmu?

P. Weiss: Možno ste čítali knihu významného slovenského historika Ľubomíra Liptáka Storočie dlhšie ako sto rokov. Konštatoval v nej jednu hroznú vec: Slovensko zaostávalo ekonomicky za západnou Európou na začiatku 20. storočia približne rovnako ako i na jeho konci. A za toto historické zaostávanie dnes platíme všetci. Mnohí nespravodlivo, pretože máme 47 percent hrubého domáceho produktu na jedného obyvateľa v porovnaní s priemerom EÚ. Podľa serióznych prognóz, dotiahnuť náš HDP na 80 percent únie bude trvať okolo 25 rokov. Aj transformáciu spoločnosti musíme chápať v tejto dimenzii. Ak by sme ľuďom sľubovať dajaké zázračné riešenie, že sa zo dňa na deň budú mať lepšie, dali by sme sa na cestu populizmu.

P. Koncoš: Podľa mesačného platu sa mám lepšie ako pred rokom 1989. Ministerský plat je vyšší ako mzda vtedajšieho predsedu družstva. Vtedy som mal 4500 korún, bol som niekde na 80. mieste zo 430 členov JRD československo-sovietskeho priateľstva v Klenovci. Niektorí zarábali i 10 000 korún a, žiaľ, mali sme medzi nimi aj takých, čo prví išli do generálneho štrajku s kľúčikmi. Ale ak mám hodnotiť určitý vnútorný pokoj, ktorý je nevyhnutným predpokladom, ak chce mať človek pocit, že sa má dobre, tak verte mi, že ho nemám. Práve preto, že tí, čo v roku 1989 zarábali od 9 do 11 tisíc korún, po čase zostali nezamestnaní. No ešte viac ma trápi, že istý robotník, ktorý i teraz ťažko pracuje v drevosklade Slovenských lučobných závodov v Hnúšti, dostáva ten istý plat ako vtedy - päťtisíc korún. A ja vidím, ak sa mi pošťastí byť v sobotu doma a idem do obchodu, čo si nakupujú jeho deti na raňajky. Je ich sedem či osem, sú z rómskej, veľmi slušnej rodiny. Tento vnútorný nepokoj je to, čo ma drží v politike. Ak chceme získať pre SDĽ väčšiu dôveru, treba robiť politiku najmä pre týchto ľudí.

M. Ftáčnik: Spomeňte si na knižku, ktorú napísal Zdeněk Mlynář spolu s Michailom Gorbačovom. Na otázku, ako chápe socializmus, odpovedá asi takto: Keď všetci rešpektujeme, že trhová ekonomika je základom rozvoja spoločnosti, tak ju nenazývajme kapitalizmom. Kapitalizmus je tendenciou, ktorá nahráva bohatým podnikateľom. Socializmus nie je len životný štýl, ako hovorí Koncoš. Je to tendencia vo vývoji spoločnosti nahrávajúca veľkej skupine obyčajných ľudí tým, že rozširuje ich sociálne práva. Nejde teda o spoluúčasť na reštaurácii kapitalizmu. SDĽ musí byť prítomná v politike práve preto, aby sa posilňovala socialistická tendencia vývoja. Ale s kým to máme robiť? Akí partneri sú tu na posilňovanie sociálnych práv, keď vo vláde i v parlamentnej opozícii sedí pravica, ktorá pokojne s pravicovou časťou vlády odhlasuje zákony, ktoré ľuďom prinesú ožobračovanie? Náš priestor máme vymeraný vlastnými voličmi a musíme zápasiť o to, aby sme ho mali väčší a dokázali pre ľudí čosi urobiť. Znížili sme daňové zaťaženie pre najnižšie príjmové skupiny. To sú robotníčky, šičky, ženy v konzervárňach, ktoré zarobili v tom čase do päťtisíc korún mesačne. Išlo o redukciu daňového zaťaženia zo 16 na 12 percent a od januára 2002 na 10 percent. Je to málo, lebo ide iba o kompenzáciu. Z vrecka im totiž súčasne ubudlo 500-1000 korún, ktoré z nich zase vytiahla vláda zvýšením cien elektriny a tepla. No keby nebolo SDĽ, tak by sa občania dočkali iba zvýšenia poplatkov.

P. Koncoš: Do konca súčasného volebného obdobia už toho veľa neurobíme. Podľa návrhu štátneho rozpočtu, v poslednom roku nášho spoluvládnutia ideme rušiť fondy pre bytovú výstavbu, na podporu životného prostredia, aj ostatné, ktoré podporujú vytváranie nových pracovných miest. Samozrejme, verejné investície sa dajú financovať aj mimo rozpočtu, no predovšetkým my z SDĽ by sme mali nájsť spôsob financovania niektorých investícií. Máme rozpracované programy bytovej výstavby, no čo z neho, keď nie je krytý ani korunou? Na programy rozvoja regiónov sa tohto roku vydalo sto miliónov, no už ani koruna navyše, lebo sa neakumulovali zdroje z viacerých tokov.

M. Ftáčnik: Diskusia sa nekrúti okolo toho, či verejné práce áno alebo nie. Otázka znie: Kam až môžeme ísť? Z hľadiska zadĺženia štátu zatiaľ desať rokov žijeme na dlh a zanechávame akýsi odkaz našim potomkom, ktorí to za nás budú musieť raz zaplatiť. Iste, aj iné štáty žijú na dlh, no môžeme si teraz dovoliť zvyšovať deficit? Neohrozili by sme tým výsledky posledných troch rokov, keď sme sa usilovali ľudom vštepiť myšlienku, že treba priniesť isté obete a potom tu bude lepšie. Teraz máme dosiahnuté výsledky premárniť tým, že vydáme do obehu priveľa peňazí, znehodnotíme korunu, zvýšime úrokové miery? Boli by sme tam, kde v roku 1998.

Nechali ste sa vo vláde zatlačiť do kúta. Nebude to aj nabudúce? Čo ste robili v Ministerskom klube SDĽ, keď sa prerokúval návrh štátneho rozpočtu na budúci rok? Prečo sa SMK podarí vo vláde presadiť všetky svoje požiadavky, a vám nie?

P. Koncoš: Nalejme si čistého vína. S privatizáciou bánk, prirodzených monopolov, energetiky a SPP súhlasila SDĽ s podmienkou, že sa výnosy z nej použijú na verejné investície. Odrazu sa objavil monitorovací program MMF, ktorý sme vôbec nepotrebovali. Aj naša ministerka financií to od začiatku tvrdila. A čuduj sa svete, zrazu nebola proti nemu. Zdroje, ktoré sa mohli použiť na rozvoj, sme premárnili. Bola to obrovská chyba, ktorú sme vo vláde pripustili. Keby sme sa od začiatku správali ako SMK, tak pozícia SDĽ by asi mohla byť celkom iná.

P. Weiss: Zo štátneho rozpočtu na budúci rok budeme musieť 40 miliárd korún platiť iba na úroky dlhov, ktoré v tejto krajine narobili predchádzajúce vlády. Ďalšie zadlžovanie je otázkou miery, ktorú musia určiť kvalifikovaní ekonómovia.

M. Ftáčnik: Na bytovú výstavbu sme pre budúci rok vyčlenili zo štátneho rozpočtu 6,5 miliardy. To je podstatne viac ako vlani i tento rok. Bytová výstavba teda pokračuje. To je jedna z priorít SDĽ, ktorú sme dostali aj do vládneho programu. Pokiaľ ide o SMK, je to pravicová liberálna strana. Vo vláde ju podporovali pravicoví partneri vo veciach, ktoré pre rozvoj ekonomiky neboli rozhodujúce. Či už išlo o dvojjazyčné vysvedčenia alebo maďarskú fakultu. Z hľadiska postavenia ľudí, o ktorých tu dnes diskutujeme, to nebolo dôležité. No keď sme sa pokúsili nastoliť riešenie ich životne dôležitých sociálnych záujmov, hneď sa proti nám postavila pravica vo vláde i v opozícii.

P. Koncoš: Opýtajte sa ministra Istvána Harnu, koľko bytov vybudoval v tomto roku. Polovicu z toho, čo sa malo postaviť! Ani rozvojové programy sme nenaštartovali, neurobila sa zmena štruktúry domáceho priemyslu. Tá je hrozne ťažká, dlhodobá. Preto ju treba preklenúť verejnými investíciami, vytvoriť priestor na spoluinvestovanie štátu a súkromného kapitálu. To sa robí všade vo svete.

P. Weiss: Ak uvažujeme, ako vytvoriť nové pracovné príležitosti, tak to nebude cez mohutné investície do technologickej modernizácie priemyslu, pretože tam sa jedna miliarda prejaví tak, že prácu dostane iba desať ľudí. Skôr treba podporiť malé a stredné podnikanie a samozamestnávanie.

Ak nemá ľavicová strana ambíciu postaviť sa na čelo spoločenských zmien, tak aké vízie vlastne máte?

P. Weiss: Vízia toho, čo treba robiť v SDĽ, sa musí odvíjať od diagnózy stavu, v ktorom sme teraz. Myslím si, že nemáme vyjasnené príčiny, prečo sme sa v takej situácii ocitli. Doplatili sme na to, že sme v tejto vláde? Sme v nej preto, lebo Slovensko bolo v izolácii a bez nás by nedostalo šancu na modernizáciu. Aj vďaka SDĽ sa vytvoril obrovský predpoklad na to, aby ľudom bolo lepšie. Druhá vec je schopnosť vyjednávať v Koaličnej rade. Ja som v nej nesedel a nechcem to komentovať, ale zrejme sme nevyužili všetky príležitosti. Existujú názorové rozdiely na hospodársku politiku, o ktorých treba diskutovať. Raz Pavel Koncoš vyhlásil, že je za to, aby sme spustili riadenú infláciu, aby sa do niektorých rezortov napumpovali peniaze. Brigita Schmögnerová má zase predstavu ozdravenia hospodárstva, aby sa naša koruna čo najskôr začlenila do európskej menovej únie, aby sme mali čo najmenšie úrokové miery, najnižšiu infláciu. Nuž, tieto vízie sa dajú veľmi ťažko zladiť. Buď nájdeme konsenzus alebo ho nenájdeme.

P. Koncoš: Zo všetkého za najdôležitejšie pokladám rozvoj a technologické inovácie, hospodársku politiku, ktorá bude vytvárať nové pracovné príležitosti, podchytí rozvoj regiónov aj samozamestnávania, o ktorom hovoril Peter Weiss. Ale to veľmi úzko súvisí s výdavkami štátu a s legislatívou. Ale tú zatiaľ ešte stále nemáme. Napríklad legislatívu, ktorá by podporila vidiecky turizmus. Obávame sa, že ak sa prijmú zákony, ktoré majú v Rakúsku, a odvody nepôjdu len do štátnej kasy, no aj na podporu regionálnej politiky a miestnym podnikateľom, tak peniaze nebudú dostatočne kontrolované. Treba tu urobiť systémové zmeny! Ak spomíname riadenú infláciu, tak treba hovoriť o menovej politike a o úlohe Národnej banky Slovenska, kde sa zdroje často akumulujú, a aj o tom, či sa dostatočne využívajú na podporu ekonomiky. Strana však v rokovaniach s politickými partnermi nemôže obstáť, ak každý z jej predstaviteľov ide na Koaličnú radu s inou predstavou.

SDĽ je naďalej veľmi slabá v propagácii svojich myšlienok a konkrétnych krokov. Čo chcete spraviť s komunikáciou s ľuďmi, s prezentáciou v médiách? Akoby slovenská ľavica nevedela prekonať stigmu porazenectva z roku 1989. Dokážete v tejto spoločnosti vôbec pôsobiť?

P. Weiss: Súhlasím s tým, že ak chce SDĽ obnoviť svoju dôveryhodnosť, musí začať profesionálne komunikovať. A to aj voči svojej členskej základni. To, že sa, podobne ako v roku 1994, polovica strany dostala do opozície voči vlastným ministrom, dokazuje, že sme zlyhali v komunikácii. Na čom sú postavené nové "raketové" strany, na serióznych programoch? Nie, na perfektnom politickom marketingu. Nehovorím, že SDĽ nemá byť postavená na serióznom programe, ale bez profesionálnej komunikácie sa budeme ďalej potácať na hranici zvoliteľnosti. Každé politické rozhodnutie musí byť pripravené súčasne s tým, že sa stanoví, ako bude informovaná členská základňa v predstihu, aby sme ju neprekvapili, a akým spôsobom sa bude téma pretriasať v médiách. Nie je pravda, že sme šikanovaní novinármi do takej miery, aby sme nemali priestor. Máme ho, ale ho využívame neefektívne.

P. Koncoš: Treba si položiť otázku, kedy sa urobila chyba v manažovaní strany. SDĽ išla do volieb jednoznačne s tým, že sa v ďalšom období nebudú privatizovať strategické monopoly. Nešli sme do volieb ani s návrhom na vytvorenie trinástich vyšších územných celkov, a odrazu sa v SDĽ o tom začalo diskutovať. Niekedy to pripadá tak, že komu čo napadne, to aj v mene SDĽ hlási. Strana musí byť manažovaná a určitá vnútorná disciplína je toho prvotným predpokladom. Rovnako ako mediálna politika. Musíme sa usilovať čo najviac vstupovať do priameho vysielania v rozhlase, televízii a získať i vlastné noviny, konkrétne denník, o čom sa v SDĽ už desať rokov len hovorí. Šancou pre budúcu ľavicovú politiku je predovšetkým vzdelanie. Ak som hovoril o nevyhnutnom predpoklade rozvoja spoločnosti prostredníctvom rozvoja a inovácie, tak ich zvládnutie bude možné iba pri permanentnom vzdelávaní.

M. Ftáčnik: Strana musí zvýšiť nároky na svoje riadenie. S tým absolútne súhlasím - napriek tomu, že možno delegáti 7. zjazdu z toho vyvodia zodpovednosť voči mne ako členovi súčasného vedenia SDĽ. Som na to pripravený. Nemyslím si, že v tejto chvíli ide najmä o osoby, ale o to, ako to budeme robiť, aby sme riadenie zlepšili. Čo sa týka komunikácie, minister financií NSR je druhý najpopulárnejší politik SPD. Má tím asi desiatich ľudí, ktorí medializujú veci, ktoré on robí, a pripravujú ho na profesionálnu komunikáciu, o ktorej hovoril Peter Weiss. SPD to robí tak, že kancelár a jeho ministri sa koordinujú minimálne dvakrát do týždňa, aby všetci hovorili to isté, lebo tlmočia voličom posolstvá svojej strany. SDĽ nemôže byť stranou porazených. Musí sa stať stranou, ktorá ponúka šancu na úspech pre všetkých, čo chcú pracovať a veria tomu, že prostredníctvom práce majú právo na dôstojný život.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984