Sociálny štát: Je to len déja vu
Som skutočne rád, že v toľkej presile liberálnych ideologických teorém o neviditeľnej ruke trhu, o slobode jednotlivca, ktorého morí štát, aj o lenivých spoluobčanoch, pre ktorých sa nemáme v našej spoločnosti dobre, akými nás od roku 1990 zásobujú víťazi demokratického a trhového svetonázoru na Slovensku, sa našli odvážni muži. Na konferencii Inštitútu pre solidárnu spoločnosť v júni sa pustili do diskusie o modernej podobe sociálneho štátu a definovali potrebu sociálnej vízie Slovenska.
V ostatných číslach SLOVA sa na túto tému vyjadrila aj ministerka financií SR, nominantka SDĽ, Brigita Schmögnerová. Ešte na Klube nového SLOVA v apríli 2001 nemala chuť odborne diskutovať, dnes sa pustila do obhajoby sociálneho štátu s vervou zúfalca, ktorému "zmenili charakter štátu". Vďaka jej aj za ten neskorý obrat. Žiaľ, charakter sociálneho štátu sa u nás začal meniť v roku 1990 a ministerka tri roky vo vláde pravicového populizmu len udržiavala jeho likvidačný harmonogram, keď v roku 1999 spolu s ďalším ministrom za SDĽ Petrom Magvašim považovali sociálny štát div nie za prežitok.
Som žijúci reprezentant epochy socializmu. Generácia, ktorá sa narodila v sociálnom štáte, sa vyvinula v telesne i duševne priaznivých a na dnešné pomery nadštandardných podmienkach. Žila vďaka sociálnemu štátu v pomernom blahobyte, naplno sa v ňom realizovala a bola svedkom jeho politickej likvidácie po roku 1990. Spolu so sto tisícami občanov Slovenska patrím k tým, ktorým zostala už len možnosť škrípať zubami a možno bez nádeje, ale predsa bojovať za sociálny štát očistený od všetkých ideologických náterov. Politici a moderní lektori manažmentu v súčasnosti radi prednášajú o "success story", teda pozitívnom príklade úspechu - a tento nižšie uvedený je skutočný. Myslím, že dnes, v roku 2001, by sa s ním rado stotožnilo prinajmenšom pol milióna nezamesnaných a takmer dva milióny chudobných ľudí na Slovensku. Preto nehovorím odborne (a ani v tejto záležitosti nie som odborník), ale píšem obyčajný príbeh, ktorý už akoby len pripomínal, že to tak bolo.
Akoby už raz prežité
"Už od prvých mesiacov tehotenstva mohla matka vďaka komplexným vyšetreniam kontrolovať svoje zdravie i zdravie budúceho potomka, neskôr v osemdesiatych rokoch sa dalo určiť už aj pohlavie ešte nenarodeného dieťatka. Vtedy neexistoval morálny problém s rozhodovaním, či si ho nechá, alebo nie. Odchod na materskú dovolenku bol slávnostnou udalosťou aj na pracovisku: narodenie potomka sa neoslavovalo len v kruhu rodiny. Populačná politika socialistického štátu podporovala mladé rodiny a prírastky do rodín. Získanie nového bytu, to je vždy nervák, ale nie je to neriešiteľný problém, stavajú sa veľké sídliská a zručnejší si svojpomocne stavajú domy na dedine. Na pracovisku často pomohlo práve narodenie potomka, poradovník podnikových bytov rýchlejšie zohľadnil jeho pridelenie. A mladí manželia sa sťahujú do vlastného. V prípade prvorodeného bábätka a ak je manželstvo mladé, pracovisko pomáha so zárukou a účet novomanželskej pôžičky je otvorený. Uhradí sa z nej štandardná výbava bytu a domácnosti, prirodzene, za progresívne novinky si treba priplatiť, alebo ich pozháňať. Plat jedného z manželov sa síce mení na materský príspevok, ale príjmy oboch sú dostatočné na priemerný rodinný život. Napokon, buď dotované ceny alebo zvláštne prídely pomáhajú prekonávať počiatočný nárast nákladov mladej rodiny. Očkovania, lekárske prehliadky, Poštolkove gaťky na správny ortopedický vývin dieťatka, Sunar a lieky na lekársky predpis za korunu, detské jasle. Štát sa stará, ale nedostatky v zásobovaní boli chorobou plánovanej ekonomiky tak, ako je zvyšovanie cien chorobou trhovej. Kto chce najprogresívnejšie novinky, aj tak si ich zoženie, trh nikdy nezanikol úplne. Po materskej dovolenke sa umožňuje matke znova nastúpiť na pracovisko. Dieťa denne navštevuje detské jasle, učí sa vzťahom s rovesníkmi, učí sa hrať, pozorovať, ale aj disciplíne. Pri preventívnej lekárskej prehliadke sa zistili príznaky budúcich dýchacích problémov. Rodina dostáva poukaz na liečenie do kúpeľov. Keby sa len toľko nemuselo všade chodiť a čakať! Pri bezplatnom zdravotníctve sa veľa dalo vybviť po známosti, asi preto sa vždy lekárom závidelo. Liečenia a pracovná neschopnosť však neboli na úkor pracovných zaradení. Jestvuje hustá sieť autobusov, či vlak takmer zadarmo, ale v mladej rodine sa už šetrí na nový automobil. Mladá rodina si ho bude môcť dovoliť skôr, pretože rodičia prispejú z úspor. Prirodzene, je to auto domácej výroby, za zahraničné by bolo treba viac priplatiť tomu pánovi z importno-exportnej firmy. K prvému dieťaťu pribudlo druhé. Rastú ako z vody. Kto má tie deti stále strážiť pred nástrahami ulice - pred cinkotajúcimi električkami a rútiacimi sa motorkami? A čas beží. Jedno dieťa už končí na strednej, druhé pôjde na umeleckú priemyslovku. Tých nárokov, čo majú, nový fotoaparát, nový kazeťák, vraj už treba prejsť na televízor s farbou. Kto to má stále platiť, veď prémie nie sú každý deň? Starí rodičia čím ďalej tým viac navštevujú kúpele a záhrady by nemali pustnúť. Popri chladničke s mrazničkou sme prikúpili ešte mraziaci box na ovocie a zeleninu. Dcéra je na vysokej škole, syn maturuje. Tohto leta pôjdu do sveta sami. Dá to zabrať, ale nakoniec sa dočkajú vycestovacej doložky. Prečo by sme im na cestu neprispeli? Ešte vždy dosť zostane na rekreáciu pri mori. Radi by sme menili aj byt, ale bude treba priplatiť tomu pánovi za tri plus jeden v centre. Keď sa pustím do fušiek, do zimy našetríme. Asi zmením miesto: zavádza sa výpočtová technika a chcem sa stať špecialistom. To by už bolo moje tretie pracovisko, ale v tomto podniku majú rekreačné zariadenie pri mori a vozia sa tam moderným autobusom. Syna zaujíma elektronika a dcéra chce pracovať v podniku zahraničného obchodu. Tých je teraz veľa, veľa sa exportuje. Je to taká nudná všedná budúcnosť, človek by najradšej bol milionárom ako tamtí z viedenských televíznych seriálov Dallas či Denver klan."
Pod pojmom déjá vu sa rozumie okamih, situácia, ktorá sa nám zdá ako už raz prežitá. V tej chvíli si uvedomíme, že toto a takto sme to už raz prežili. A nie je nás málo. Len nechápem, prečo si mnohí na túto minulosť nespomenú a dávajú si vnútiť médiami a politikmi takú prítomnosť, v akej sa nám zdá, že to, čo sme prežili, je nočná mora.
Prudký obrat
Mali by sme sa poďakovať svojim rodičom, že prežili taký "fádny a nudný" život v sociálnom štáte, ktorý od roku 1945, keď sa na Slovensku začala povojnová obnova, až do roku 1989 vedel v štátnom rozpočte vždy dostatočne naplniť kapitoly týkajúce sa verejných financií, ako by sme to dnes nazvali. Koľkí dnes kričia, že po roku 1948 nastalo obdobie diktatúry proletariátu. Nezáleží mi na tom, kto bol pri moci a ako sa nazývala vláda, ktorá sa starala o to, aby sa tisíce mne podobných detí vôbec mohli narodiť svojim rodičom, aby sme mali zdravotnú starostlivosť "len" na štandardnej úrovni a mali zabezpečené štandardné vzdelanie a napokon aj výchovu. Aby sme získali a osvojili si životné hodnoty, ktoré z nás dodnes neurobili gaunerov, podvodníkov a nenažrancov.
Nie som však asi sám, komu je nesmierne ľúto, že vám, rodičia moji, nedokážem zabezpečiť dôstojnú starobu a primeranú zdravotnú i dôchodkovú starostlivosť. Už nechodíte do kúpeľov, pretože na to nemáme. Už nechodíte na liečenie do Tatier, pretože zdravotníctvo na to nemá. Lieky si platíte sami, i keď ste svojím platom celý život prispievali na výskum liečenia chorôb, ktoré máte. Dnes ich predáva zahraničná firma, a tá chce v trhovej ekonomike dosiahnuť zisk - aj z toho, že vám pomáhajú. Nielen moje deti majú občas ohrozenú výživu, nielen my sa staráme o ich zdravie niekedy za cenu uskromnenia sa v ošatení a obutí. Nielen my máme domácnosť vybavenú už pätnásť rokov z pôvodnej mladomanželskej pôžičky a vďaka našim morálnym zásadám a životným hodnotám sme sa nestali v podmienkach transformácie na Slovensku milionármi. Po tom, napokon, ani netúžime. Len s úžasom počúvam expertov všetkých politických smerov, a najmä tých pravicovo orientovaných, ako sa sporia o význame sociálneho štátu v modernej spoločnosti a márne rozmýšľam, kde asi tak vyrastali. Možno na Marse. Tam bola zrejme vždy trhová ekonomika a demokracia. A keď to pretransfromovali tam, prišli sem dolu, medzi nás, transformovať sociálny štát na liberálnu púšť hodnú scenérií zo sci-fi thrillerov typu Mad Max.
Populizmus, ktorý by ľudia volili
Možno konštatovať, že nezáleží na tom, ako sa bude volať politické usporiadanie, v ktorom budú raz naše deti vychovávať našich vnukov. Želám si však, aby to bolo aspoň za takých podmienok, v akých som mal možnosť vyrastať ja sám a množstvo mojich rovesníkov. Aby som s nimi zažil skutočne to déjá vú. Aby deti nevyrastali ako v Bangladéši alebo v rovníkovej Afrike, pokiaľ náhodou rodičia nebudú pracovať v "Global lokal" a.s., v pobočke nadnárodnej spoločnosti. Aby sme sa všetci neocitli na sociálnej púšti s občas sa vyskytujúcimi haciendami milionárov obklopenými elektronickými bezpečnostnými systémami a ostrými bojovými psami. V takom prípade niet dôvodu tu zostávať. Pusťme deti do sveta, aby sa potom, tak ako detí Írov z 19. storočia, vrátili o sto rokov na naše hroby. Chcú dnes o sociálnom štáte azda rozhodovať "mimozemšťania", ktorí tu nikdy aspoň podľa vlastnej krátkej pamäti nežili?
Takýto príspevok, samozrejme, na spomínanej konferencii nemohol odznieť, pretože medzi odborníkmi sa emócie nepestujú. Takisto chápem aj ministerku Schmögnerovú, že musí svoje oneskorené prebudenie socialistky vo vláde likvidujúcej sociálny štát zdôvodňovať pre Slovensko cudzími a príliš akademickými argumentmi. Nerozumiem, ako sa však chcú socialisti, ak sa tak ešte chce niekto v SDĽ nazývať, vyrovnať s faktom, že ľudia narodení na Slovensku do roku 1975 si ešte pamätajú nielen na ceny v obchodoch, ale aj na bežný život do roku 1989. Tento život bol plnohodnotný z hľadiska reprodukcie národa i z hľadiska sociálneho štátu a blahobytu. A len deti zarytých antikomunistov a všetci, ktorým sa politicky ukrivdilo do roku 1989, len tí nebudú nikdy schopní vidieť, že sa u nás nežilo na "sovietskej" životnej úrovni, ba skôr naopak, najmä sedemdesiate a osemdesiate roky boli ukážkou rozvoja životnej úrovne Československa, ktorú dodnes nie je schopná dosiahnuť slovenská spoločnosť ako celok.
V žiadnom prípade sa nik, kto argumentuje životnou úrovňou za sociálneho štátu v Československej socialistickej republike v rokoch 1980 - 1989, nemusí obávať podozrenia zo spiatočníctva či nebodaj z nadŕžania komunizmu. Hanbiť by sa mali skôr tí, ktorí na čele politických a mocenských kruhov v rokoch 1990 - 2001 dopustili úpadok životnej úrovne obyvateľov Slovenska na úroveň menej rozvinutých krajín tretieho sveta a znehodnotili tak nadlho obraz demokracie medzi ľuďmi i povesť západnej civilizácie v krajine, ktorá sa po vojne pozviechala v skutočný sociálny štát aj bez americkej povojnovej pomoci a v osemdesiatych rokoch prosperovala bez petrodolárov a bola vzorom mnohým stredo- a východoeurópskym krajinám.
