Biela pani a čierne svedomie
Juh Čiech je klenotnicou hradov a zámkov rozličného druhu. Viaceré z nich sa napriek starostlivosti uplynulých dvanástich rokov zachovali dodnes. Medzi nimi je i zámok Blatná v mestečku rovnakého mena, ktoré sa preslávilo okrem iného tým, že v ňom kedysi dávno žil môj starý otec z otcovej strany. To však v historických análoch nenájdete, hoci sú v nich zachytené oveľa bezvýznamnejšie udalosti, napríklad to, že na mieste dnešného zámku stála už pred rokom 1400 románska pevnosť, potom gotický vodný hrad, rozšírený a upravený v 16. storočí, a v polovici devätnásteho storočia čiastočne regotizovaný. Pre národ s minimálnou historickou pamäťou sú podobné údaje nepoužiteľné. V prípade juhočeskej Blatnej je z dnešného hľadiska oveľa dôležitejšie, že v tamojšom zámku v roku 1965 nakrútil režisér Zdeněk Podskalský takmer kultový film Bílá paní, ktorý nám nedávno časopis Eurotelevízia priblížil vysvetlením, že film je to o "bielej panej komonickej, ktorá podryje autoritu KSČ a odhalí slabiny budovania socializmu". No, povedzme. Faktom však zostáva, že išlo o dielko v tom čase nesmierne odvážne a kritické. Nuž čo, boli šesťdesiate roky, teda obdobie, na ktoré radi spomínajú i tí, čo neboli so socializmom priam v intímnom vzťahu nežnosti a lásky.
Biela pani, ako mnohí z vás vedia, vystupovala z obrazu, aby pomohla tam, kde vtedajší súdruhovia zlyhali - zaviedla vodovod, oplotila školu, vydláždila chodník. Stačilo iba predniesť požiadavky a potom vyrieknuť zázračnú formulku: "Věř, ale komu věříš - měř." Dobrotivá komonická pani úspešne zvládla komunálnu politiku a možno, keby bola vydržala dodnes, bola by splnila aj onakvejšie prosby - zariadila by, aby v Európe neboli vojny, aby boli ľudia zamestnaní a spokojní, aby sa nezvyšovali ceny, aby štát nežil z daní tých najbiednejších, aby neboli bezdomovci, aby nenarastala zločinnosť... Keďže tieto problémy vtedy neboli, stačilo jej na dobročinnosť niekoľko vodovodných trubiek, kus pletiva a zopár dlaždíc. Šťastná to doba, v ktorej ľudia verili na zázrak a často skandovali: "Ať žije!" ten či onen. V tomto ohľade sa vlastne nič nezmenilo. Na zázrak veríme naďalej a so skandovaním sa tiež neprestalo. Dokonca sa mi chvíľami zdá, že počujem rovnaké hlasy. Chýba nám len dobrotivá biela pani komonická, ktorej by sme vysvetlili, že najnovšie smerujeme všetci spoločne do Európy a chýba nám už iba jej pomoc. Bielej panej niet. Ak by tu bola, určite by sa nám vysmiala, že sa oháňame novotou myšlienky, ktorá je v skutočnosti veľmi stará. Nová je vari iba pre súčasných vymývačov mozgov trpiacich historickou tmou.
V humoristickom časopise Kocúr, ktorý vychádzal v Turčianskom svätom Martine, sa v šiestom čísle z marca 1943 môžeme dočítať i toto: "Príslovie hovorí, že časy sa menia a ľudia v nich. Na naše pomery ono neprilieha celkom, lebo - hoci sa časy pre nás až veľmi zmenili, my sme v nich ostali, akými sme. Jeden si otiera podošvu o druhého, druhý vyplazuje jazyk na tretieho, tretí sa vykašle na štvrtého, a tak to ide donekonečna. Nuž, toto musí už raz prestať!!! Veď máme svoj samostatný štát, v ktorom sme sa zapojili do budovania novej Európy, máme novú inteligenciu, politikov, konjunkturalistov a čertov-diablov, máme šľachtu zbohatlíkov atď., a preto nesmieme ostať národom chrapúňov a basomujúcich bastardov z kadejakých hvozdov a pelechov..."
Vyslovme teda to zázračné - "Věř, ale komu věříš, měř" - a čakajme na zázrak. Buď sa ozve biela pani alebo čierne svedomie.
