Pragmatizmus alebo nový vek ľavice
V prostredí slovenskej ľavice nezriedka počuť hlasy, že riešenie aktuálnych sociálno-ekonomických problémov si vyžaduje odbornosť a pragmatický, teda na praktický úžitok zameraný prístup. Rozdiel medzi pravicou a ľavicou tak vraj prestáva byť rozhodujúci. Nejde vraj o to, aby riešenia boli ľavicové či pravicové, ale aby boli spoločensky prospešné. Naopak, časti ľavicových reprezentantov je pragmatizmus cudzí, odmietajú postup podľa hesla účel svätí prostriedky. Táto protichodnosť názorov na pôsobenie ľavice v slovenskej politike svedčí o tom, že ľavica ako celok nemá ujasnenú predstavu o svojom profile a poslaní v transformujúcej sa spoločnosti.
Veľmi trefne to vystihol politológ Boris Zala v nedávnom rozhovore pre SLOVO, keď v kontrapunkte k "ľavicovým pragmatikom" poukázal na potrebu intelektuálnej kultivácie ľavice a novej vízie ľavicovej politiky u nás. Inými slovami, ľavica potrebuje novú politickú identitu. Potrebuje prejsť procesom sebaidentifikácie, sebavymedzenia, ktorý zahŕňa tak odlíšenie strany od iných politických subjektov, ako aj špecifikovanie vlastných čŕt (princípov a hodnôt, zámerov a činov) v nových podmienkach. Rozpad politických režimov reálneho socializmu postavil ľavicové subjekty - osobitne tie, ktoré sa konštituovali prerodom z bývalých komunistických strán - pred novú, predtým nepoznanú situáciu. Ľavica sa musela vyrovnať s faktom, že ideu sociálne spravodlivej spoločnosti možno naďalej chápať a rozvíjať len v demokratickom rámci a v podmienkach voľnej trhovej, a nie direktívne centralisticky riadenej ekonomiky. Svoju identitu, svoju novú tvár musela hľadať takpovediac "za pochodu", v procese politickej a ideologickej konverzie, ktorej súčasťou bolo opustenie tých ideí, ktoré pôvodne utvárali podstatu ľavicovej strany.
Ťažkosti s definíciou novej identity
Pomenujme aspoň niektoré ťažkosti spojené s obnovou identity. Po prvé, so zmenou politických pomerov sa ľavica musela zriecť predstavy, že svoju budúcnosť bude spájať s revolučnou perspektívou. Zároveň bola nútená opustiť ideu budovania politického systému v spojení s robotníckou triedou ako privilegovaným sociálnym aktérom. Mení sa i ideológia (svetonázor) ľavice: namiesto obhajoby záujmov (a výsad) vládnucej triedy nastupuje obhajoba ľudských a občianskych práv, ako aj akcent na spoločne zdieľané morálne hodnoty (napr. hodnoty rodiny, kvality života a pod.).
Po druhé, ľavica je postavená pred nevyhnutnosť vedieť koexistovať, a v prípade vstupu do koaličnej vlády i naučiť sa spolupracovať aj s tými politickými subjektami, ktoré stoja na opačnej strane politického spektra. Namiesto idey triedneho nepriateľstva a konfrontácie nastupuje úsilie o konsenzus v základných otázkach. Na pozadí spoločného vládneho programu, ktorý sa jednotlivé strany zaviazali plniť, sa potom zdá, akoby sa priestor pre samostatnú ľavicovú politiku strácal. Pod tlakom riešenia naliehavých ekonomických a sociálnych problémov sa paradoxne oslabuje potreba ľavice potvrdzovať vlastné poslanie a presadzovať vlastnú politickú víziu.
A po tretie, ľavica sa spolupodieľa na moci v podmienkach nadvlády "neviditeľnej ruky" trhu. Ide o prekvapujúcu konjunkciu, ktorá - ako upozorňujú západní teoretici - by nebola možná bez "skrotenia" ľavicových politických síl riadiacimi sociálnymi skupinami. Znamená to azda, že ľavica má bez výhrad prijať pravidlá hry pravice? Iste nie. Ľavicová politika stojí pred náročnou úlohou vyvažovania princípov ekonomického liberalizmu zásadami sociálnej spravodlivosti. Inak povedané, ľavicovým politikom by nemal byť vlastný pragmatizmus, pretože im nemôže byť ľahostajné, akým spôsobom a akými prostriedkami sa dosahujú spoločne prijaté ciele. Úlohou ľavice je predovšetkým ustrážiť mieru nerovností, resp. vyvíjať tlak na redistribúciu bohatstva, akonáhle sa ekonomické a sociálne nerovnosti príliš prehlbujú.
Presadiť sa hodnotami
Vzťahy medzi ľavicou a pravicou sa fundamentálne menia. Ich historická mutácia, historická premena sa vníma ako danosť štrukturujúca dnešný politický život. Znamená to azda, že by ľavica mala rezignovať na požiadavku novej sebaidentifikácie? Naopak. Západní teoretici označujú súčasné obdobie ako čas redefinície politických identít. Uvažujúc o osude ľavicových strán na prelome tisícročí hovoria dokonca o novom veku ľavice. Práve skončený 21. kongres Socialistickej internacionály v Paríži naznačil, že osud ľavice v nadchádzajúcom tisícročí bude závisieť od toho, či v radikálne zmenenej situácii dokáže obhájiť hodnoty sociálnej spravodlivosti a či bude schopná ponúknuť svojim voličom reálnu alternatívu voči liberálnym a konzervatívnym stranám.
Autorka je filozofka, pracuje vo Filozofickom ústave SAV
