Sloboda alebo spotreba
Hoci pojem globalizácia vyvoláva v hlavách jedných predstavu módneho trendu, ku ktorému sa nevyhnutne musia pripojiť, lebo by sa považovali za vyradených z vyhne skutočnosti niekde na okraj do neživotných polosnových, poloskutočných trasovísk, v hlavách iných predstavuje osudové ohrozenie zosnované a naplánované pekelnými silami satanskými. Podľa mňa však najdôležitejším globálnym problémom našej doby, presne takako dôb minulých a predminulých, je prastará otázka všetkých civilizácií a všetkých čias: kto je človek a aký má jeho život zmysel.
Kapitalizmus ako typ spoločenského zriadenia na túto otázku odpovedá tak, že zmyslom človeka je spotreba a slobodné uspokojovanie všetkých jeho potrieb. Avšak aby sa mohlo stále viac spotrebovávať, musí sa stále viac vyrábať, pričom hnacou silou výrobcov (súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov) je ziskovosť, ktorá sa realizuje na trhu. Zisk, umožňujúci rozvoj, rozmach a teda stály rast, je identifikačným znakom úspešnosti. Kto nerastie, nebujnie, ten chradne a upadá. Moment ustavičného rastu, neustálej ziskovosti ale spôsobuje, že sa na jednej strane produkuje nadvýroba, márnia sa zdroje, ničí sa celá zemeguľa, na druhej strane sa do tohto obludného procesu zapája výrobca ako nevoľník, ako zdroj i obeť bujnejúcej výroby pre výrobu, spotreby pre spotrebu.
Megalománia, princíp systému
V kolobehu výroba - spotreba už človek dávno stratil ľudské rozmery, "systém" ním máva ako vechťom, pričom slobodná a voľná súťaž umožňuje aj spodine spoločnosti slobodne a voľne realizovať svoje potreby a chúťky, v ostrom neľútostnom boji o úspech na trhu sa presadzujú stále viac násilníci a zločinci. V kapitalizme hypertrofovala potreba presadiť sa za každú cenu, ovládať a manipulovať do megalomanských rozmerov. Všetko toto je dôsledkom jeho základného mechanizmu: využitím najhorších ľudských vlastností (sebectvo, chamtivosť, hrabivosť) dosahovať v krutom boji každého voči každému úspech, peňažný zisk, slávu, moc a panstvo nad druhými a nad všetkým.
O čo išlo v socializme
Socializmus ako opozičný spoločenský poriadok voči kapitalizmu sa snažil o odstránenie jeho základných rozporov radikálnym obratom - zospoločenštením výrobných prostriedkov a riadením spoločnosti a jej potrieb. Ale aj spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov bolo spojené so znevoľňovaním výrobcov samých, ktorí sa stali objektom správy štátneho úradníctva. Tým sa vzťahy voči výrobným silám v podniku nezmenili, pričom výrobcovia boli redukovaní na otrokov, ktorých ľudské a osobné práva klesli na nižšiu úroveň ako v buržoázno-demokratických, kapitalistických systémoch. Kapitalistická štruktúra výroby, sama osebe autoritatívna, represívna a diskriminujúca, nebola v socializme nahradená lepším spôsobom výroby, neštátnou organizáciou slobodných výrobcov, a hoci sa vlastnícke vzťahy formálne zmenili, výrobné vzťahy zostali nezmenené a naďalej odcudzené.
Kapitalizmus a sociálny štát
Pretože kapitalizmus plodil sociálnu nerovnosť, zaháňal masy pracujúcich do stavu biedy, postupom času sa pod vplyvom masových pohybov nemajetných vrstiev "vylepšuje" zavádzaním sociálnych výdobytkov, vytváraním sociálneho štátu, uskutočňovaním politickej demokracie (parlamentný systém), atď., atď. Tento proces sa dá charakterizovať ako demokratizácia kapitalizmu. Podobne sa aj socializmus pod vplyvom rôznych tlakov pokúša zaviesť demokratické prvky, hovorí sa tomu socialistická demokracia alebo demokratický socializmus.
Z retrospektívneho hľadiska to ale vyzerá tak, že kapitalizmus aj socializmus sa vlastne transformovali a demokratizovali len a výlučne pod tlakom širokých más, rôznych hnutí a revolučných zlomov. Vládnuce kruhy (menšina, elita) oboch reálnych spoločenských systémov, strácajúc pevnú pôdu pod nohami, ustupujú zo svojho panovania a odovzdávajú určité právomoci pracujúcim, "demokratizujú" určitú časť spoločenského života a vzťahov. Sám od seba by sa ani jeden z týchto spoločenských poriadkov nezmenil, veď ich prirodzenou vlastnosťou je vykorisťovanie a zneužívanie, príživníctvo menšiny (byrokratickej, hospodárskej) na práci väčšiny a rozdeľovaní jej výsledkov.
Demokracia ako odpoveď na otázku zmyslu
Ale čože tá "demokracia" vlastne je, keď aj kapitalizmus, aj socializmus deformujú základné vzťahy spoločnosti? O čo jej ide? Podľa mňa "demokracii" ide o pokus odpovedať na už spomínanú základnú otázku ľudstva: čo je človek, aký je jeho zmysel, teda v čom sa ukazuje a vyjavuje jeho sila a moc, respektíve slabosť a bezmocnosť. Podľa nej je človek slobodná bytosť, ktorá si vytvára svojou slobodou v aktívnej činnosti svoj život, je tvorivý, činorodý, neodcudzený, slobodný jedinec, praktický uskutočňovateľ slobody. Jeho základným znakom je sloboda myslieť, jednať, meniť, brániť svoju uskutočňovanú slobodu. Celá tradícia západnej kultúry má spoločnú práve koncepciu slobody a zodpovednosti človeka ako jedinca, chápanej ako záväzku pred obcou, Bohom, či pred sebou samým. A v 21. storočí pôjde znova, takisto ako doteraz, o to, či tento princíp slobody a zodpovednosti jedinca môže vôbec prežiť v ošiali spotreby a masovej hlúposti, ktorú jestvujúce režimy, teda byrokratické diktatúry a byrokratické demokracie ponúkajú ako voľbu medzi slobodou byť a slobodou spotrebovávať. Konflikt sloboda alebo spotreba je jeden z najpálčivejších konfliktov našej doby.
Človek pritom svoju slobodu a zodpovednosť, čiže ľudskosť, uskutočňuje najmä prostredníctvom práce, ktorá môže vystupovať voči nemu ako cudzia, odcudzená, a to v prípade, že sa stratí väzba medzi vlastníctvom a prácou. Ak človek nerobí "na svojom" pre seba a pre svojich blízkych, ale len "na cudzom" pre cudzích, stáva sa voči sebe samému odcudzený. Je odcudzený prostredníctvom práce svojmu najvlastnejšiemu "biľagu", stáva sa cudzí voči vlastnej slobode a zodpovednosti tvoriť a budovať vlastný život a svoje medziľudské vzťahy.
Hospodárska demokracia
Ale demokratizácia sa ani v socializme, ani v kapitalizme nedotkla toho najpodstatnejšieho a najbytostnejšieho, totižto možnosti realizovať slobodu a zodpovednosť človeka v práci. Aby si oba systémy udržali svoje panstvo, teda aby sa menšina mohla priživovať na väčšine, zdemokratizovali sa len tie oblasti spoločenského života, ktoré zásadne nemenia vlastnícke pomery a vlastnícke vzťahy, zaviedla sa len politická demokracia. V tej zásadnej veci, v zavedení demokracie pre väčšinu prostredníctvom hospodárskej demokracie sa nič nevykonalo. O pojme hospodárska demokracia sa vytrvalo a úporne mlčí. Je to ale pochopiteľné, veď keby sa zaviedla do praxe, takzvaná "elita" by stratila svoju výlučnú moc, vyplývajúcu z vlastníctva výrobných prostriedkov (nemohla by ovplyvňovať a riadiť výrobné vzťahy).
Problém vlastníctva
Kardinálny problém demokracie, čiže vlády väčšiny, nemôže sa riešiť náhradovým táraním a zdôrazňovaním ľudských práv a slobôd, stálym pretriasavaním výdobytkov politickej demokracie, ale dôsledným a neobmedzeným uplatnením vlastníctva výrobných prostriedkov pre čo najväčší počet pracujúcich. Praktická realizácia tejto "demokratickej revolúcie" nás všetkých iba čaká, stojí pred nami ako výzva a úloha presadiť prostredníctvom politickej demokracie (parlamentný systém politických strán) voči všetkým liberálno-pravico-stredo-ľavicovým zavádzaniam od hlavného problému, hospodársku demokraciu, čiže vládu ľudu, čiže sebaurčovacie právo všetkých pracujúcich, prekonávajúc tým odcudzenie ako následok deľby práce, zhromažďovania nadvýrobku a privilegovaných ustanovizní správy. Hospodárska demokracia znamená možnosť vlastnenia alikvótnej časti majetku nie privilegovanými elitami kapitalizmu, či socializmu, príživníkmi na tele pracujúcej časti ľudstva, ale všetkými pracujúcimi. Nie úzkou vrstvou vyvolených súkromných vlastníkov, ani všeľudovým vlastníctvom, ktorého správcom boli zas len vyvolení partajníci, ale všetkými, ktorí pracujú (ten, kto pracuje v určitom podniku, vlastní alikvótnu časť jeho majetku). Nejde tu pritom iba o zavedenie známej samosprávy výrobcov, ako to dopodrobna rozpracovala už dávnejšie juhoslovanská skupina Praxis, ale o najširšie uplatnenie vlastníckych vzťahov, ktoré by vyústilo do zmeny výrobných vzťahov a to tak, že vlastníci podnikov a závodov by mali možnosť voliť a odvolávať manažment svojho podniku, kontrolovať ho, ale zároveň aj peňažne svojím podielom na majetku spoločnosti rozhodovať o všetkých strategických zámeroch a cieľoch podniku tak, ako riadni vlastníci.
Tretia cesta pre Slovensko
Pre mňa je práve táto koncepcia onou treťou cestou, onou víziou pre Slovensko budúcich rokov. Podľa nej by sa mohlo uskutočniť také ponímanie kultúry, slobody a zodpovednosti, ktoré by bolo kompatibilné s možnými štrukturálnymi spoločenskými zmenami. Čiže také, ktoré by na jednej strane zdôrazňovalo starobylú tradíciu slobody a zodpovednosti, ale pritom by akceptovalo aj potreby sociálnych reforiem. Otázne je, či je vôbec reálne uvažovať o možnosti symbiózy trhového hospodárstva a demokracie. Toto je podľa mňa ďalšia zásadná otázka. Som totiž presvedčený, že tak isto ako predchádzajúci reálny socializmus, aj súčasný reálny kapitalizmus predstavujú zásadnú negáciu tejto koncepcie človeka a kultúry.
Je nadmieru pravdepodobné, že takáto idea nezavonia ani starým kapitalistom, ani našim novokapitalistom, ani byrokratom, ani pravici, ani ľavici, no zdá sa mi, že len táto forma uskutočnenia ľudskej slobody a zodpovednosti je hodná človeka. Tento pokus je totižto rozvinutím filozofického princípu jeho sebaurčenia. Rozvoj sebaurčovacieho princípu vo sfére výroby by umožnil prekonanie odcudzenia ako následok deľby práce, akumulácie nadvýrobku a privilegovaných inštitúcií správy. Aby sa nám čírou zákonitou náhodou nestalo to, že "globálne" hospodárske politbyrá nadnárodných korporácií postpostmoderne a demokraticky pred našimi vlastnými vyvalenými a rozďavenými gániacimi okáľmi zexploatujú celú našu ešte stále nádhernú zemeguľu a zároveň "globálne" znevoľnia celé ľudstvo.
Autor je nezávisle mysliaci človek
