Obraz žien v siločiarach politiky

Po Bertoltovi Brechtovi je Friedrich Schiller druhý najhrávanejší nemecký autor na Slovensku. Najvyššiu frekvenciu na javiskách slovenských profesionálnych divadiel má jeho hra Úklady a láska, po nej Mária Stuartová. Aj režisér Vladimír Strnisko naštudoval najprv (v roku 1981 na Novej scéne v Bratislave) Úklady a lásku a o osemnásť rokov neskôr, už v Slovenskom národnom divadle, zasa Máriu Stuartovú (premiéra 27. 11. 1999).
Počet zobrazení: 1215

Po Bertoltovi Brechtovi je Friedrich Schiller druhý najhrávanejší nemecký autor na Slovensku. Najvyššiu frekvenciu na javiskách slovenských profesionálnych divadiel má jeho hra Úklady a láska, po nej Mária Stuartová. Aj režisér Vladimír Strnisko naštudoval najprv (v roku 1981 na Novej scéne v Bratislave) Úklady a lásku a o osemnásť rokov neskôr, už v Slovenskom národnom divadle, zasa Máriu Stuartovú (premiéra 27. 11. 1999).

Preklad Ľubomíra Feldeka i režisérova jemná úprava predlohy odromantizovali túto veľkú tragédiu kráľovského dvora a ich intríg. V Strniskovej interpretácii príbeh tvorí len kostru, na ktorú režisér navrstvuje nové významy, odkazy a širšie dimenzie. Mária Stuartová, Alžbeta, ako aj ostatní členovia kráľovského dvora sa pohybujú na neviditeľnej šachovnici, premyslene hrajú pomyselnú hru, pri ktorej odhalená karta však nie je vždy tá pravá. Strnisko sa neznížil k politicky aktualizovanému splošteniu ponúkanej témy. Naopak, jednotlivé záporné či politicky nevyhranené figúrky nadobúdajú v jeho výklade všeobecnejšiu polohu, dostávajú sa do širších súvislostí výkladu moci a práva, vládnucich a porazených. Inscenácia je akoby matematicky vypočítanou ekvilibristikou slov, úsmevov, nálad, širokej škály prejavov mimiky - a za tým všetkým je túžba zvíťaziť.

Inscenácia pôsobí najsilnejšie v druhom až štvrtom dejstve. Prvé, ktoré uvádza diváka do situácie, je z hľadiska vývoja a konfliktu najpasívnejšie. Príliš veľa opisných slov potláča elektrizujúce napätie, ktoré je v pozadí jednotlivých výstupov, a to aj napriek vonkajšiemu pokoju Stuartovej. Podstatná časť piateho dejstva (Stuartovej lúčenie sa s prívržencami pred jej popravou) je ukážkou kultúrneho odchodu jednotlivca z politickej scény. Posledné výstupy, kedy Alžbeta prenesie vinu za uskutočnenú popravu na iného, je dopovedaním pre tých, čo nepochopili zákulisnosť sveta mocných.

Žena ako nástroj

Jednoduchá, ale pritom veľkolepo koncipovaná scéna Jána Zavarského vytvára na takýto politický, ale zároveň ľudský súboj dostatočne vzdušný priestor. Aj väzenie Stuartovej, ktorej scénograf vyčlenil polovicu hĺbky javiska, nepôsobí v šedo-čiernej farbe skľučujúco, stáva sa metaforou slobody ducha a myslenia Stuartovej. Prázdny priestor priam podnecuje na rozlet, k čomu režisér prispôsobuje aj výrazové prostriedky herečky.

Anna Javorková vdýchla Márii Stuartovej živočíšnu krásu, z jej držania tela, z intonácie, gesta, mimiky, masky (účes) však cítiť túžbu ženy po láske, po dotyku či milom slove. Vyvoláva obraz zronenej čajky, ktorej pristrihli krídla, aby nemohla odletieť. Jej skoro priesvitný šat (kostýmy Simona Vachálková) sú tými pomyselnými krídlami, podobne ako jej gestá s roztiahnutými rukami či pohyb tela, pripomínajú pád vtáka z výšky, čo evokuje širšie súvislosti s meniacim sa postavením človeka. Vták po náraze zahynie, človek sa otrasie a ide ďalej. Aj tak vyznieva obraz stretnutia obidvoch kráľovien v záhrade. Mária po neúspechu v dialógu s neústupčivou Alžbetou sa rozbieha preč, v nekonečno, ale naráža na zdanlivú stenu - zadný na bledo osvetlený horizont, ktorý postupne priberá červenkastú farbu krvi.

Červená s čiernou tvorí základ charakteristiky priestorov Alžbetinho paláca. Znížený portál naznačuje kontrast s voľnosťou väzenia. Priliehavé Alžbetine šaty znásobujú jej odmeranosť, nahé ruky odkrývajú človeka, znázorňujú možnosť rozhodovania, čierne rukavice skoro až po ramená však túto slobodu potláčajú. Alžbeta Kamily Magálovej zakrýva svoje živočíšne pudy, prezentuje tvrdosť, odmietanie emócií. Násilné potlačenie ženskosti, živočíšnosti vytvára z tejto postavy krásny a dokonalý stroj. Ak by Magálová pridala ešte na sile spodného chripľavého, negatívne pôsobiaceho hlasu, prípadne viac spurnosti vo výraze tváre, stala by sa len nástrojom politickej mašinérie.

Hybné postavy politickej scény

Azda najväčším prekvapením Strniskovej inscenácie sú mužské postavy Schillerovej hry, ktoré zovšeobecňujú širokospektrálnosť akejkoľvek politickej scény. Po pomste najviac túžiaci Burleigh Jozefa Vajdu je síce najväčší nepriateľ Stuartovej, ale jeho tvár, vzpriamené telo, intonácia vyjadrujú silného politického protivníka, na strane ktorého stojí presvedčenie. Dudley Mariána Geišberga navonok jediný prebieha raz na jednu, raz na druhú stranu, ale fyzické danosti herca, ako aj jeho výrazové herecké prostriedky charakterizujú túto postavu ako najvyrovnanejšiu z mužských, ktorý sa zmieta medzi túžbou po moci, po druhom pohlaví a vari i po sláve.

Talbot Leopolda Haverla ako jediný spochybňuje Alžbetino rozhodnutie. Stíšený hlas, pokoj, ktorý vyžaruje z herca, z jeho mimiky, pohybu, slovného prejavu sa však nedostáva do rozporu s oficiálnym názorom a konaním Alžbetinho dvora. Mortimer Dušana Cinkotu vyznieva ako oduševnená neskúsená úprimnosť. Voľba slov, spôsob, akým ich herec interpretuje, a výraz jeho tváre napovedá, že nepatrí do vysokej politiky. Nevýrazný Davison Dušana Tarageľa svojím životom zaplatí daň nezrelého politika za to, že si ho kráľovná vybrala za obeť. Súčasťou záverečnej klaňačky hercov je aj vzájomný úklon Alžbety i Márie Stuartovej tvárou v tvár. Naznačuje gesto úcty, zatiaľ čo mužské postavy zostávajú v pozícii tých, čo naďalej poťahujú nitky.

Autorka je pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984