Možnosti spisovateľa v krajine prežitia
Problémom súčasnej Juhoslávie je fakt, že sa dnes môže (a zväčša sa to robí) vysloviť na túto tému každý, ako sa mu len zachce, a pritom bude mať aspoň v niečom pravdu. Kúsky pravdy nemajú však vlastnosti celku, z ktorej boli vytrhnuté. Vo svojom poslednom rozhovore Jurij Lotman hovorí: "Ľahko je človeku povedať omnoho viac, ako vie, a omnoho viac, ako si myslí. Svet, v ktorom žijeme, sa usiluje dosiahnuť najdôležitejšie hodnoty za najnižšiu cenu. Pravdu dokážeš dosiahnuť vlastne iba tak, že kvôli nej zničíš seba."
V posledných troch rokoch som sa zhodou okolností častejšie a dlhšie zdržiaval mimo svojej krajiny, a preto sa menila aj moja perspektíva pozorovania katastrofálnych udalostí. Takéto príliš schizofrenické postavenie mi umožňovalo byť niekde v strede, odkiaľ sa dala jasnejšie sledovať miera toho, ako sa jednotlivé skutočnosti nechápali.
V konfrontácii s katastrofálnymi dôsledkami srbskej moci stelesnenej v osobe Slobodana Miloševiča som v posledných rokoch často rozmýšľal o účinnej obrane pred touto mocou, ale aj o možnostiach jej rozbíjania vlastným pôsobením.
Od komunizmu k nacionalizmu
Slovo "spisovateľ" označuje širokú oblasť, do ktorej patria autori rôznych potenciálov. Pre moju tému je dôležité, že sa nadmorské výšky talentov veľmi líšia. Toto hovorím na základe skúseností spisovateľa, ktorý mal v predvojnových rokoch v Chorvátsku a Bosne príležitosť pozorovať metamorfózy intelektuálov a spisovateľov.
Je fakt, že by drobný, šedý aparátnik, akým bol dnešný "Principe" Srbska, nikdy nedosiahol rozmery obrovského hada, ktorý požiera celé osady, keby mu silu neboli poskytovali múdri ľudia, ku ktorým patrili aj spisovatelia. Ktovie po koľkýkrát sa objavila v dejinách naivná elita, veriaca, že despotu, ktorého vytvára, možno v určitom historickom okamihu využiť na vlastné ciele, a potom zo scény odstrániť. Práve tí, čo verili, že držia nitky vo svojich rukách, teraz odrazu zisťujú, že plnia úlohu obyčajných bábok. Vždy, keď balónu srbského nacionalizmu hrozí pristátie, vyhadzuje vodca "opotrebované" bábky z koša a balón sa opäť dvíha k oblakom.
Obávam sa, že súčasná situácia na Balkáne nahráva Miloševičovmu prežitiu. V jeho prípade máme do činenia s virtuóznym využívaním iných pri vyhýbaní sa vlastnej politickej smrti. Vždy má totiž v rezerve extrémistu, ktorého sám predtým vytvoril a ktorého obetuje, keď sa svetová verejnosť začne dožadovať, aby urobil nejakú zmenu. Nemalo by sa zabúdať, že vo svojom ťažení k trónu neobmedzenej moci využil Miloševič významný dátum v srbských dejinách, 28. jún 1989 - šesťsté výročie Kosovskej bitky. V ten deň sa na Kosovom poli zhromaždilo viac ako milión ľudí a Miloševič priletel na míting na vrtuľníku, zostúpil z neba ako božstvo. Kosovská bitka existuje vo vedomí Srbov ako mýtický obraz, podľa ktorého porazili Turci v roku 1389 srbské vojsko a týmto dátumom začal zánik srbského cárstva. Keď Miloševič pristál na vrtuľníku na Kosovom poli, nadobudol atribúty božstva a na mieste najväčšej srbskej porážky ponúkol v prejave prorocké slová o šťastnej budúcnosti srbského národa, ktorá je samozrejme v jeho rukách.
"Cieľ, ktorý je mimo každého jednotlivca a ktorý je pre všetkých rovnaký, potláča súkromné, spoločné ciele, ktoré by pre masu znamenali smrť," hovorí Canetti. "Masa potrebuje cieľ na svoju existenciu. Strach z rozkladu, ktorý v nej vždy žije, umožňuje usmerňovať ju k určitým cieľom. Masa existuje dovtedy, kým sleduje nejaký neuskutočnený cieľ."
O čo je cieľ vzdialenejší, o to väčšie sú aj vyhliadky, že sa kohézia masy zachová. Vtedy však dôležitá úloha patrí opakovaniu. "Mítingy spravodlivosti" sa stali každodennou disciplínou srbskej skutočnosti. Temný populista so silou nacionalizmu, ktorý mu štedro poskytla veľká časť srbskej elity, vedel si vybaviť účty s málopočetnými múdrymi hlavami, ktoré nezdieľali jeho ilúzie. Predovšetkým svojou politikou vytvoril pseudokultúru, keď falzifikátorom ponúkol úlohu originálov. Pritom mu nebolo nič sväté, dokonca ani dôležité nervy srbských dejín.
Včerajšok sa stal mierou dneška
Prvým krokom v Miloševičovom vzostupe sa však stalo ovládnutie médií (štátna TV a veľké denníky). Nemusím pripomínať, že podnecovanie k vojne v priestore bývalej Juhoslávie patrilo najmä médiám. Odvolávali sa na mýtickú minulosť a rušili pomaly komponent času. "Včera" sa stalo mierou nášho "dnes" a preto je "zajtra" neisté.
Dôkladné čítanie kapitol Canettiho Masy a moc ponúka zastrašujúce analógie vo vzťahu ku skutočnosti v krajine, ktorá sa nazýva Juhosláviou. U Miloševiča pozorujeme napríklad strach s konfrontácie so smrťou. Počas vojny v Chorvátsku a v Bosne nenavštívil ani jednu nemocnicu s ranenými a invalidmi a formuláciou "Srbsko nie je vo vojne" nielenže sa ohradil od hrôz skutočnosti, ktorú zväčša sám vytváral, ale ju aj rušil ako dieťa, ktoré si zakrýva oči rukami.
Mňa však v tomto texte zaujímajú možnosti spisovateľa, ktorého ruky nie sú poznačené nacionalizmom. Čo sa deje s tými, ktorí neparticipujú na súčasnej srbskej moci, a čo je dôležitejšie, čo sa deje s tými, ktorí neboli nikdy súčasťou systému? To je otázka dôležitá pre celú východnú Európu, keďže mnohí bývalí aparátnici majú dnes na Západe imidž akýchsi "disidentov" a "demokratov". Za povrchné analýzy svetových médií súvisiace s vojnou v Chorvátsku a v Bosne sú možno najviac zodpovední práve nedávni aparátnici zo všetkých prostredí ex-Juhoslávie, ktorí majú na Západe gloriolu demokratov a samozrejme expertov.
Chráň si reč pred jazykom ideológie
V eseji Rady mladému spisovateľovi Danilo Kiš, ktorého niektorí pokladajú aj za posledného juhoslovenského spisovateľa, hovorí: "Prechovávaj pochybnosti voči vládnucim ideológiám a princom. Zachovaj si odstup od princov. Dávaj si pozor, aby si svoju reč nepošpinil jazykom ideológií. Never, že si slabší ako generáli, ale neporovnávaj sa s nimi. Never utopickým projektom, okrem tých, ktoré sám vytváraš."
Hoci sa už nepovažujem za mladého spisovateľa, často uvažujem o Kišových radách, o korunných postulátoch, v ktorých je zhrnutý umelecký svet. Zdá sa mi, že najdôležitejšou kategóriou v živote spisovateľa je stálosť. Samozrejme, že nejde o chvíľkové rozhodnutie, ale o životné rozhodnutie. Byť stálym pre spisovateľa znamená odolať pôvabom "prezliekania sa" v časoch, keď sa aj voľakedajší otroci rôznych komunistických výborov stávajú "novými" ľuďmi.
Na možnosti spisovateľa v krajine prežitia, akou je dnes Juhoslávia, rozhodne vplývajú sankcie OSN, ktoré neobišli ani oblasť kultúry. Chcem pripomenúť, že Miloševič od začiatku svojej vlády formuloval heslo "celý svet je proti nám", a pritom sa doma šikovne zbavoval všetkých, ktorí sa odvolávali na zdravý rozum a tvrdili, že ide o paranoickú formulu. Sankcie OSN ešte viac upevnili jeho moc, lebo mu poskytli korunný argument proti tým, čo sa húževnato odvolávali na "zvyšok sveta". Práve tí, ktorí od začiatku vojny predstavovali "sektu normálnych", sa tak dnes stali najizolovanejším zoskupením v Srbsku.
O identite spisovateľa
Veľký mág literatúry Vladimír Nabokov sa narodil v Petrohrade, kde aj dospel. Rusko opustil počas Októbrovej revolúcie a ďalšie dve desaťročia strávil ako emigrant najmä v Berlíne. Ako štyridsaťročný opustil pred vzplanutím druhej svetovej vojny podobu dovtedajšieho literárneho pseudonymu Sirin a stal sa Nabokovom. V tejto chvíli však opúšťa aj materinský ruský jazyk, začína písať v anglickom jazyku a emigruje do Ameriky. Nabokov je však v mnohom jedinečným príkladom. Zdá sa mi, že jeho osud, diktovaný vysokými morálnymi princípmi, je vo vzťahu k tvorcom zla poučný, hoci aj ako útecha v skutočnosti, v ktorej žijem.
Vždy ma oslňovala Nabokovova sila vyhnúť sa hrozným témam pekelného sveta Októbrovej revolúcie, témam, ktoré by mu priniesli svetovú slávu skôr ako Lolita, a ponoriť sa do sveta svojich hrdinov, ktorých nachádzal v penziónoch Berlína a Paríža, neskôr v tichých univerzitných mestách po celej Amerike v nemennej rovine života.
V románe Skutočný život Sebastiána Knighta spomína Nabokov ľudí, pre ktorých je minulosť jedinou nádejou a jediným zamestnaním. To je svet, pre ktorý po Októbrovej revolúcii opustil Rusko a túlal sa Európou v očakávaní, že Červený netvor vypustí dušu a že sa títo ľudia vrátia domov. Červený prízrak však žil a oni zomierali zabudnutí v enklávach po európskych mestách. Zbedačení grófi, skutoční i falošní, klaňali sa pred luxusnými hotelmi ako vrátnici, hrali ruské romance po baroch, dávali hodiny šermu, baletu a jazdy.
Prečo spomínam Nabokova? Ako spisovateľ pochopiteľne hľadám príklady a útechu v literatúre. Srbsko rozsypalo svoju mladosť v tejto chvíli po celom svete. Okolo tristotisíc mladých a najmä vzdelaných ľudí sa dnes potuluje od Amsterdamu po Johannesburg. Medzi nimi je aj mnoho mladých spisovateľov a umelcov, ktorí stoja pred rozchodom s podobou "Sirin" a pred odrazením sa od brehu do priestorov nejakej inej identity.
Tak ako horný a dolný tlak v ľudskom tele pulzujú aj dva svety -svet skutočnosti a svet umenia. Moja VEŽA, ktorú obývam odvtedy, ako som dočítal romány Karola Maya, je vybudovaná zo Servantesovho humoru, úzkosti Itala Sveva, orbitu Miloša Crnjanského, panónskych spomienok Danila Kiša, z celoživotného pohŕdania skutočnosťou Vladimíra Nabokova, pričom sa slovo skutočnosť píše v úvodzovkách. Napokon, prečo by prejav nejakého svetového politika bol dôležitejšou "skutočnosťou" ako Singerove poviedky? Slávna budova OSN v New Yorku neprevyšuje vežu Martello v dublinskom zálive, ktorú preslávil Joyce.
Identita spisovateľa nie je inde ako v literatúre. Alebo, že by ju vyjadrovali údaje z pasu? Údaje o narodení? Fakt, že som sa narodil ako Srb v Belehrade a vyrástol v chorvátskom meste Pula na Jadranskom mori, znamená v mojom prípade predovšetkým spôsob vstupu do literatúry - najprv ako čitateľa a potom ako spisovateľa. To je osobitosť, ktorá sa získava narodením a náhodnými kulisami, medzi ktorými rastieme. Neskôr sa na ňu ukladajú údaje zo životopisov, vrstvy ich kníh.
Zrúcaniny, ktoré pribúdajú v priestoroch mojej bývalej domoviny, nie sú konečné. Keď raz pramene deštrukcie na Balkáne vyschnú, barbari sa na ďalšie polstoročie uspokoja. Diváci po celom svete hlboko veria v ilúziu, ktorá sa ako "svedectvo" alebo dokonca ako "dokument dostáva do ich zázračných skriniek. Svoj kult pravdy nachádza však spisovateľ vo VEŽI, ktorú predtým sám budoval. Táto VEŽA nie je zo slonoviny, ale z usadením iných svetov, ktoré sú materiálom Univerza v nás.
Autor je juhoslovanský spisovateľ, vydal zbierky krátkych poviedok, politických esejí niekoľko románov. Krátené.
