Nejestvoval garant nezávislosti

Problém súčasného statusu Tibetu, tvoriaceho súčasť Čínskej ľudovej republiky, sa zväčša interpretuje ako konflikt komunistického štátu s menšinovým etnikom vyznávajúcim tibetský buddhizmus. Toto chápanie je príliš zjednodušené a ignoruje historické súvislosti čínsko-tibetského vzťahu.
Počet zobrazení: 1174

Problém súčasného statusu Tibetu, tvoriaceho súčasť Čínskej ľudovej republiky, sa zväčša interpretuje ako konflikt komunistického štátu s menšinovým etnikom vyznávajúcim tibetský buddhizmus. Toto chápanie je príliš zjednodušené a ignoruje historické súvislosti čínsko-tibetského vzťahu.

Z hľadiska čínskych nárokov na Tibet boli rozhodujúce dve pomerne krátke časové etapy - 13. a 18. storočie. Nie je náhoda, že počas týchto období vládli v Číne nečínske dynastie: v rokoch 1279-1368 to bola mongolská dynastia Jüan a v rokoch 1644-1911 mandžuská dynastia Čching. Jüan tvorila jednu zo štyroch častí (tzv. chanátov) euroázijskej Mongolskej ríše. Záujem Mongolov o Tibet bol súčasťou ich južnej expanzie, ktorá sa začala v 13. storočí ešte počas života Čingischána a vyvrcholila dobytím Číny roku 1279. Mongolské vojská síce prenikli na časť tibetského územia, ale nemali záujem fyzicky ho kontrolovať. Tibetským náboženským elitám buddhistickej školy Sakjapa sa podarilo v rokovaniach s Mongolmi dosiahnuť, že ich Mongoli ako svojich vazalov poverili vládou v Tibete a ten zostal vazalom dynastie Jüan až do jej zániku v roku 1368. ČĽR odvodzuje svoje tvrdenie o tom, že Tibet bol "neoddeliteľnou súčasťou Číny" práve z tohto obdobia.

Politika Mandžuov voči Tibetu

Mandžuská dynastia Čching nastúpila na cisársky dvor s víziou vnútroázijskej ríše, v ktorej čínske územie tvorilo iba jeden región. Vojensko-politický vplyv Čchingov siahal na západe až po Balchašské jazero a na severe po jazero Bajkal. Cisárska Čína vtedy dosiahla najväčší územný rozsah v dejinách a rozhodujúca etapa tohto procesu prebehla v 18. storočí. Mandžuovia síce mali záujem stabilizovať situáciu v Tibete, ale táto oblasť nebola ich prioritou. Väčší dôraz kládli na presadenie svojho vplyvu medzi tibetskými buddhistickými elitami, keďže tibetský buddhizmus vtedy už vyznávali aj Mongoli, jedni z najväčších rivalov Mandžuov a cisársky dvor sa usiloval pacifikovať ich prostredníctvom buddhizmu. Vplyv cisárskeho dvora by pravdepodobne zostal rovnako efemérny ako v 13. storočí, ak by tibetskí štátnici v kľúčovej etape dokázali realistickejšie a koncepčnejšie uvažovať. Aliancia s najväčšími nepriateľmi Čchingov - západomongolským kmeňom Džungarov - v rokoch 1717-20, občianska vojna medzi vplyvnými aristokratickými rodmi a následná nejednotnosť politických elít, konflikty medzi tibetskou aristokraciou a buddhistickým duchovenstvom a invázia nepálskych Gurkhov do Tibetu v rokoch 1788-92 zapríčinili, že do Tibetu musela štyrikrát vstúpiť cisárska armáda. Treba zdôrazniť, že stav, keď sa Tibet dostal do najväčšej závislosti na cudzej mocnosti v celých svojich dejinách (pred rokom 1951), bol výsledkom efektívnej a účinnej politiky nečínskej mandžuskej dynastie.

Čchingský vplyv v Tibete v priebehu 19. storočia výrazne slabol, keďže dynastia musela čeliť agresii euroamerických imperialistických síl na svojom juhovýchodnom pobreží a nemala dostatok zdrojov na väčšiu angažovanosť v Tibete. Táto politika laissez faire vyhovovala aj tibetským štátnikom, pretože právomoci ambanov sa postupne zmenšovali. Zmenu čínskej politiky voči Tibetu zapríčinila až skutočnosť, že v rámci tzv. "veľkej hry" (Great Game) sa koncom 19. storočia na geopolitickej šachovnici objavili dvaja noví hráči: Britská India a cárske Rusko súperiace o sféry vplyvu v Strednej Ázii a v Afganistane. Tibet bol na periférii záujmu cárskeho Ruska, ale britská administratíva bola posadnutá hrozbou ruskej prítomnosti na severnej hranici Britskej Indie. Briti sa usilovali nadviazať obchodné kontakty s Tibetom, ale Tibeťania ich diplomatické úsilie odmietali. Briti preto na prelome rokov 1903-04 vyslali vojenskú expedíciu do Lhasy, ktorá mala zabezpečiť podpísanie dohôd, čo sa aj podarilo. Následne, v roku 1906, Briti podpísali bilaterálnu dohodu aj s Čínou, v ktorej potvrdili suverenitu Číny v Tibete a vylúčili možnosť politického vplyvu inej mocnosti - čiže Ruska - v Tibete. Britská invázia do Lhasy dramaticky zmenila čínsku politiku.

Tibet a súčasná Čína

Čínska republika formálne prebrala všetky teritoriálne nároky dynastie Čching a ako súčasť svojho územia deklarovala aj Tibet a Mongolsko. Obidva štátne útvary sa nachádzali v podobnej pozícii - odmietali čínsku nadvládu a novonadobudnutú nezávislosť potvrdili v roku 1913 aj v medzištátnej zmluve. Mongolské úsilie dosiahnuť nezávislosť intenzívne podporovalo aj cárske Rusko. Osud Tibetu sa vyvíjal inak: Tibeťania hľadali politickú a diplomatickú pomoc u Britov, ale tí nemali záujem garantovať nezávislé postavenie Tibetu, pretože táto iniciatíva by ohrozila ich obchodné záujmy v Číne. Trojstranná britsko-čínsko-tibetská konferencia v severoindickej Simle na prelome rokov 1913-14 mala upraviť vzťahy, ale Čína odmietla koncepciu tzv. Vnútorného a Vonkajšieho Tibetu a jediným výsledkom konferencie bola dohoda o vytýčení indicko-tibetskej hranice, v dôsledku ktorej Tibet prišiel o časť svojho územia a od Britov nezískal nijaké garancie. Obdobie de facto nezávislosti Tibetu v rokoch 1913-1951 sa tibetské politické elity usilovali využiť na budovanie moderného národného štátu. Politika ekonomickej a vojenskej modernizácie presadzovaná 13. dalajlamom však narážala na silný odpor konzervatívneho buddhistického duchovenstva a fakticky nepriniesla zásadnejšie reformy.

V Číne bolo toto obdobie poznačené politickou a ekonomickou nestabilitou, konfliktami medzi vládnucimi elitami a neskôr aj japonskou agresiou a občianskou vojnou medzi stúpencami Čankajšekovej Národnej strany (Kuo-min-tang) a Komunistickou stranou Číny vedenou Mao Ce-tungom. Vzhľadom na vnútorné problémy čínska vláda síce v rokoch 1912-1949 opakovane deklarovala, že Tibet tvorí súčasť republiky, ale reálne nemala nijaký vplyv na vývoj v Tibete. Tibetskí predstavitelia takúto interpretáciu vlastného postavenia odmietali, ale nedokázali si nakloniť veľmoc, ktorá by bola pripravená garantovať nezávislosť. Po vyhlásení ČĽR 1. 10. 1949 nová moc deklarovala zámer "mierovo oslobodiť" Tibet a v októbri 1950 čínske vojská prekročili východné hranice Tibetu. Tibetská diplomacia sa pokúsila zvrátiť nezadržateľne sa blížiacu katastrofu - 14. dalajlama Tändzin Gjamccho (1935) sa obrátil na Valné zhromaždenie OSN. Tibetská prosba o vyslanie pozorovateľov do oblasti bojov nenašla podporu - prioritou veľmocí v počiatočnej fáze studenej vojny sa stal vojenský konflikt na Kórejskom polostrove. V máji tibetská delegácia v Pekingu podpísala tzv. 17-bodovú dohodu, ktorej text po prvý raz v dejinách čínsko-tibetských vzťahov konštatuje, že Tibet tvorí súčasť Číny.

Autor je sinológ a tibetológ, pracuje v Kabinete orientalistiky SAV

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984