Film o viere

Viera je niečo, bez čoho sa nedá žiť. Musíme byť o niečom presvedčený, veriť tomu, že argumenty, na základe ktorých sme k rozhodnutiu dospeli, sú pravdivé. Viera je abstraktný cit, nepatrí ničomu konkrétnemu, súvisí s prirodzenou túžbou nášho vedomia rozšíriť paradigmu, kam sa obracať v prípade neúspechu, v zlej nálade; vtedy veríme, že raz bude lepšie. Veria tomu aj oni?
Počet zobrazení: 1165

Viera je niečo, bez čoho sa nedá žiť. Musíme byť o niečom presvedčený, veriť tomu, že argumenty, na základe ktorých sme k rozhodnutiu dospeli, sú pravdivé. Viera je abstraktný cit, nepatrí ničomu konkrétnemu, súvisí s prirodzenou túžbou nášho vedomia rozšíriť paradigmu, kam sa obracať v prípade neúspechu, v zlej nálade; vtedy veríme, že raz bude lepšie. Veria tomu aj oni?

Stav otupenosti spoločenstva sa zdá byť nemožné prinavrátiť do pôvodného stavu. Zmena merítok sa premietla do krízy vnímania, ktorá sa v súčasnosti zaznamenáva ako neschopnosť príjimateľa odlišovať skutočnosť prirodzeného sveta od skutočnosti telesveta. Situáciu v orientácii rovnako sťažuje ich vzájomná konvergencia, ktorá sa v informatizovaných spoločnostiach začína niekedy koncom 60. rokov a zvykne sa označovať aj ako "konvergencia súkromného a verejného". Všeobecne proklamovaný étos pluralizácie zabral popredné miesto pri legitimizácií procesu zmnoženia skutočnosti, alebo inak, zaujatia voľného miesta na trhu. Predmetom obchodu sa stala akákoľvek aktivita, okolo ktorej sa koncentruje záujem spoločenstva. Rozšírenie paradigmy vedenia vďaka informačným technológiám poskytlo predpoklady rovnako pre vznik globálnej kultúry s medzinárodnými kultúrnymi kódm, ako aj ohromne spluralizovalo uniformné videnie (ako príklad si môžeme poslúžiť my sami, ak sa obhliadneme za rok 1989), ktoré, ako by sme sa za istých okolností mohli domnievať, by mali byť vlastné globalizovanej kultúre. Súčasnej spoločnosti modernistická idea jenoliateho kolektívu - harmonického organizmu naháňa strach.

Vek pochybností

Celý ten krátky exkurz by sa dal zhrnúť do jedného konštatovania: Stratili sme vieru v progres, naša budúcnosť je neurčitá, prítomnosť chaotická a história relatívna. Všetky veľké pravdy boli spochybnené. Čo v takomto veku spochybnenia s našim vedomím. Do akého časopriestoru sa naše vedomie má projektovať, aby našlo onú rovnováhu, ono mentálne uspokojenie, z ktorého pramení príjemná naladenosť. V informačnom veku dynamických digitálnych technológií narážame na apatiu. Ľudia sa ponáhľajú, hektický spôsob života sa stal cnosťou, symbolom mladej dravosti. Pritom nám akosi uniká život sám, jeho "tu a teraz". Kategória, ktorou W. Benjamin zaopatril jedinečný jav, singularitu, teda to, čo má, nádych jedinečnosti, čo sa nedá zreprodukovať ani zmerať a vyjadriť metajednotkami. Estetizácia všetky singulárne momenty, ktoré sa označujú ako krásne, kondenzuje v priestoroch, kde môžu byť vnímané za účelom predaja nejakého tovaru. Otupenosť a strata identity v zmnoženom svete pochopiteľne vzbudzuje prirodzený dopyt po čomsi, o čom som už hovoril. Viera je čosi príliš všeobecné, aby sa s ňou mohlo operovať bez bližšieho určenia, o akú vieru nám ide.

Brazília - krajina hľadajúca identitu

Upresnime si však sociálnu topológiu Brazílie, keďže film z hľadiska rozprávania používa motív cesty (hľadania), významne pracuje so zmenou priestoru (cestovanie - Hlavná stanica) a rovnako, keďže ide vlastne o čiastočné roadmovie, zmeny priestoru bývajú definované aj posunmi v kultúrnom vnímaní (obyvatelia mesta a osád na vidieku). Brazíliu v čase neskorej industrializácie zastihla mohutná vlna migrácie. Množstvo ľudí ostalo "vykorenených". Jediný spôsob, ako udržať kontakt, bola pošta. Pre vysokú negramotnosť fungovali pisári, ktorí ponúkali službu napísania a odoslania listu za peniaze. Na tejto skutočnosti je postavený príbeh filmu. Dalo by sa to označiť ako finta, ktorá má svoj pôvod v námete, a ktorá môže pri patričnom zadefinovaní metodického postupu zohrávať významnú úlohu pri interpretácii. Aby som však konečne povedal čo to o filme, na pozadí tejto "naratívnej finty" sa pokúsim odhaliť jeden zo zásadných problémov, ktorým sa film zaoberá, zodpovedať na otázku, prečo sa ním zaoberá a dať si odpoveď na poslednú otázku, ktorej základy sme položili niekde v úvode textu, prečo sa tým zaoberáme aj my a prečo tento film zaznamenal úspech v Európe na festivale v Berlíne.

Na ceste

Dora pracuje na hlavnej stanici ako pisárka listov pre negramotných. Tak sa zoznamuje s Josuem a jeho matkou. Pri písaní listov sa Dora stáva svedkom nehody, pri ktorej Josueho matka zomrie. Prostredníctvom písania malý Josue opätovne stretáva Doru. Po peripetiách, ktoré nie je potrebné popisovať, treba ich vidieť, obaja nachádzajú vo vzájomnej komunikácií vnútorný pokoj, cesta rozšírila ich mysle, obohatila vnímanie, zmenila merítka. Je to film o túžbe spoznať vlastnú identitu a následne si vážiť okamih radosti, jednoduchý jedinečný záblesk pocitu šťastia, slobody. Je to film o sile vypovedaného, o viere v úprimné slová, ktoré nikdy nebudú mať silu písma, je to film o sile obrazu, o fotografii, ako o jedinečnom momente zachytávajúcom konkrétne tu a teraz krásneho okamihu, na ktorý sa nikdy nezabúda. Na moment, keď v sebe objavujeme, že sme ľudia práve vystupujúci z automatizmov zaužívaného rytmu povrchného vnímania. To je posolstvo filmu, o ľudskom údele hľadať slobodu, identitu, šťastie; to je aj dôvod, prečo film zarezonoval v Európe a dostal cenu preto, lebo "sa páčil všetkým".

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984