Bienále hudby 20. storočia
V dňoch od 7. do 17. novembra sa konal piaty ročník festivalu súčasnej hudby Melos-étos pod záštitou prezidenta SR a s podporou MK SR. Hlavným usporiadateľom sa stalo opäť Hudobné centrum a spoluusporiadateľmi: Slovenská hudobná únia, Spolok slovenských skladateľov, Slovenská muzikologická asociácia, SF, SRo, Hudobný fond, FiFUK, HTF VŠMU v spolupráci s kultúrnymi inštitútmi a centrami.
Festivalu predchádzala tlačová konferencia, kde predseda festivalového výboru Ivan Marton predniesol exkurz do mladých dejín festivalu s vyzdvihnutím zakladateľského podielu skladateľov Ilju Zeljenku a Romana Bergera. Skonštatoval, že festival neponúka avantgardu a experimentálne smery a každý rok vsádza na osobnosti hudby 20. storočia. V predchádzajúcich ročníkoch tu napríklad vystúpili Gorecki, Ligeti a tento rok sme mali možnosť vidieť a počuť K. Pendereckého. Na záver tlačovej besedy zaznelo krédo festivalu, ktorým je snaha presvedčiť verejnosť o potrebe počúvať hudbu 20. storočia. Celkovo odznelo 18 koncertov v Bratislave a jeden v Nitre. Z našich súborov súčasnej hudby sa predstavili Opera Aperta a Musica Danubiana. Na festivale odznel celý rad skladieb slovenských autorov, ktoré boli venované a predvedené zahraničnými súbormi. Súčasťou festivalu bolo tiež muzikologické sympózium, na ktorom odznel celý rad príspevkov na tému Koniec storočia, koniec tisícročia.
Hedonizmus zvuku
Otvárací koncert patril Pendereckého Credu v podaní Slovenskej filharmónie, Krakovského filharmonického zboru a bratislavského chlapčenského zboru, pod taktovkou autora. Dielo vzniklo na objednávku Internationale Bachakademie Stuttgart a Oregon Bach festival. Z pôvodného zámeru zhudobniť celú omšu nakoniec zrealizoval len tretiu časť Ordinaria (t. j. pevnej časti omšového cyklu), ktorého text považuje Penderecki za najdôležitejší. Už na prvý pohľad zaujal obrovský inštrumentálny a vokálny aparát, ktorý sľuboval nevšedný zážitok. Poľský skladateľ je priekopníkom aleatoriky v 60-tych rokoch a novej zvukovosti. Podobne aj Credo sa nieslo v hedonizme zvuku (tympany, veľký a malý gong, zvony, roľničky, klavír, harfa a organ), okamihy zmeny a prekvapenia prinášali jednotlivé sólové nástroje: hoboj, lesný roh, klarinet a marimba. Dielo celkovo vyznelo dosť tradične s prevahou tonálnej hudby, s občasnými chromatickými úsekmi zboru a orchestra. Dôvetok zveril plechovým dychovým nástrojom umiestnených na konci sály.
Súčasná česká hudba
Pondelkový večer zazneli dve skladby od Petra Ebena. Prvá s názvom Jób (jednotlivým častiam dal názvy charakterizujúce obsah) pre organ a rozprávača, tlmočila starozákonný biblický príbeh o zmysle života a ľudskom utrpení. Autor zvolil netradičný spôsob stvárnenia, kde rozprávač a organ stáli vedľa seba ako "rovnocenný" partneri. Ďalšia skladba Krajiny Patmoské, ktorá vznikla na objednávku Bachovej spoločnosti, napísal pre vybranú súpravu bicích a organ. Inšpiroval sa Apokalypsou sv. Jána a zhudobnil len niektoré obrazy, ktorým dal charakteristické názvy. Čo je zaujímavé, atmosféra hudby nepôsobila apokalypticky, ale nechala sa unášať scenériou prírody. Interpretačne by sa žiadal napriek závažnosti tém pri obidvoch skladbách trochu živší prednes.
Írska kontemplácia
Druhý deň festivalu uzatvorilo írske komorné zoskupenie Concorde využívajúce kombináciu šiestich nástrojov: klavír, flautu, klarinet, husle, violončelo a bicie. Okrem vlastných autorov v programe odznela Musica stricta Vladimíra Bokesa vo svetovej premiére s dedikáciou pre súbor. Typickou črtou skladby boli väčšie intervalové vzdialenosti tónov v dychových nástrojoch najmä klarinetu. Z vlastných autorov odznelo: Tree Andrew Hamiltona, skladba umeleckej vedúcej Jane O`Leary: Into the Wordless využívajúca punktualizmus (štýl založený na seriálnej technike) a rôzne techniky hry nástrojov: tremola, flažoletov a frulata. Snaha vytvoriť atmosféru pokojnej kontemplácie (podľa vyjadrenia autorky) sa nepotvrdila, hudba skôr vytvárala dojem tajuplnosti a drsnosti. Je možné, že ide o kontempláciu na írsky spôsob. Nasledujúca skladba Symphony for Five Johna Kisella pracovala s jedným motívom na spôsob opakovania a obmieňania. Koncert uzavreli diela Deidre McKay a Stephena Gardner inšpirované jazzom.
Animae trio
Švajčiarske Animae trio prednieslo dvoch slovenských autorov Juraja Hatríka a Mirka Krajčiho. Pútačom dramaturgie sa stalo Trio v troch častiach Mauricia Kagela, ktorý je známy svojimi experimentami s novými nástrojmi, novými zvukovými zdrojmi, technikou koláže a transformáciou klasickej hudby. Trio je parafrázou na klasické trio s troma časťami s nádychom ronda. Časti majú značne popísaný priebeh, napr. tretia časť obsahuje až sedem tempových charakteristík.
Kroumata ensemble
Medzi atrakcie festivalu patrilo vystúpenie Kroumata ensemble pozostávajúcej zo šiestich hráčov. Prvá skladba Jarná hudba Sven-David Sandströma bola spojená s happeningom využívajúcim svetelné efekty. Jednotliví hráči hrajúc postupne prichádzali na javisko a svojimi pohybmi imitovali hru. Ich vystúpenie pôsobilo veľmi kompaktne s vynikajúcou súhrou a cítením. Žiaľ latka nasadená prvou skladbou už len klesala a zdvihla sa až pri poslednej skladbe Rolfa Wallina - bez marimby v obrátených rytmoch a protirytmoch. Koncert prilákal neuveriteľné množstvo mladých ľudí, ktorí na vystúpenie ensemblu reagovali prekvapujúco zdržanlivo. Až vytlieskané dva prídavky ich "prebudili" k životu.
Klebety z Plus 7 dní
Štvrtkový večer 11. novembra patril Opere Aperta ensemble, zloženej z hráčov slovenského súboru Veni, ktorý sa špecializuje na interpretáciu súčasnej hudby. Premiérovo predviedli skladby Daniela Mateja, Martina Burlasa a Petra Zagara. Najviac poslucháčov zaujala skladba M. Burlasa - Zbytočný záchvev, ktorá prostredníctvom recitátora tlmočila rôzne klebety kolujúce v spoločnosti. Ako textový materiál mu poslúžilo Plus 7 dní. Melancholický začiatok skladby vystriedal spev hráčov ensemblu vyjadrujúci nádej v lepšiu budúcnosť. Rozprávač začal z úplného ticha, resp. imitovania reči, až k polohlasnej vrave, z ktorej boli zrozumiteľné len niektoré slová a postupne opäť prešiel do mimiky.
Ďalšiu skladbu od Gustava Mahlera - fragment kvarteta a-mol "prepracoval" vo svojom jazyku Alfred Schnittke, predstaviteľ hudobnej avantgardy postwebernovského smerovania, skladateľ polyštýlovosti. Nasledujúci Blumentálsky tanec č. 2 Petra Zagara sa niesol v klasicistickom duchu využívajúc ľudové motívy. Salvatore Sciarrino vo svojej skladbe Centauro marino opäť potvrdil svoju záľubu v oblasti zvuku (tremolo sláčikov, vysoké tóny klarinetu s flažoletami, dravý klavír).
Intervalles
Kvalitný francúzsky súbor Intervalles okrem predvádzania súčasnej hudby a klasiky 20. storočia, organizuje rôzne školské projekty a koncerty so sprievodným slovom. Z pestrej ponuky skladieb zaujala skladba G. Scelisho Ko-Lho s dlhými vydržiavanými tónmi. Na záver programu odznela premiéra slovenského skladateľa Egona Kráka: Lettres de mon moulin so zaujímavým obsadením flautou, klarinetom, violončelom, gitarou, vibrafónom a klavírom. Skladba je inšpirovaná poviedkami Alphonsa Daudeta -Listy z môjho mlyna. Prvé dve časti sú spletivom nástrojov a až v tretej dochádza k vyjasneniu melódie a následnému tonálnemu vyzneniu. Štvrtá je opäť lyrická s meditatívnym výrazom. Dosť prekvapila slabá úroveň interpretácie, ktorá v prípade francúzskych autoroch bola primeraná.
Štátny komorný orchester Žilina
V podaní ŠKO zazneli dve skladby slovenských autorov: Hudba pre J. S. Juraja Beneša a Emmeleia Vladimíra Godára. Najväčšej pozornosti a priazni publika sa tešil Koncert pre čembalo a sláčikový orchester Michaela Nymana. Koncert vznikol pre čembalovú virtuózku Elisabeth Chojnacku. Orchester často vstupoval do dialógu so sólistom, niektoré úseky koncertu pôsobili ako rytmické cvičenie s častým opakovaním motívu. Orchester hral v protirytme, v niektorých úsekoch homofónne melódiu so "sprievodom" čembala. Pravidelný pulz skladby vystriedal nový kontrastný úsek prinášajúci pôsobivo lyrickú a nostalgickú melódiu čembala. Na záver odznela kadencia vychádzajúca z predchádzajúceho materiálu skladby.
Percussion Plus
Víkend festivalu patril Percussion Plus s americkou bicistkou Amy Lynn Barber. Premiérovo odzneli skladby Petra Zagara a Iris Szeghy. Úvodný Tromboncussion Paula Waltera Fürsta pre trombón a dva bicie využíval exhibíciu vzájomne "súperiacich" nástrojov. Priebeh skladby sa niesol v spontánnosti bez rozvíjania motívu. Ha meghalok od Iris Szeghy pre hlas a bicie využíval spevácku techniku brumenda s malým dynamickým rozpätím počas skladby. Druhá polovica programu patrila G. F. Haasovi a jeho ...kein Ort für Begegnung pre akordeón a bicie zameraná na rôzne zvukové efekty ako trenie sláčika o činely, kovadlinu, hra akordeóna vo vysokých polohách s výsledným efektom nepríjemných zvukov. Nasledujúce skladby Herberta Blendingera a Pavla Šimaia boli podobne náročné na koncentráciu poslucháča. Priebeh koncertu narúšalo neustále premiestňovanie nástrojov, ktoré niekedy trvalo dlhšie ako samotné skladby.
Beth Grifith
Kanadská speváčka je známa svojím vzťahom k populárnej, jazzovej a country hudbe. Svoj všestranný talent si už vyskúšala aj v muzikáloch. Beth ovláda viacero techník hlasu, ktoré mohla plne využiť v ponúkaných skladbách (kombinácia spevu s hovorením, chrčanie, chrápanie, solmizačné slabiky, nosové tóny, a iné). Program koncertu mal širší dramaturgický záber so skladbami nemeckými (S. Meis, H. Münz, W. von Schweinitz, D. Schnebel), maďarskými (Z. Jeney), americkými (J. Cage) a slovenskými (V. Bokes, I. Szeghy). Poslucháčsky zaujali Parkfiguren Haralda Münza pre spev a hovorený nemecko-lužickosrbský text a skladba J. Caga pre "spev" a preparovaný klavír.
Minimalizmus v Moyzesovej sieni
Špičkový český súbor súčasnej hudby predviedol kultovú minimalistickú operu Philipa Glassa - Pád domu Usherovcov v dvoch dejstvách na libreto Arthura Yorinksa podľa rovnomennej poviedky E. A. Poea. Ide o komornú operu pre soprán, tenor, barytón a troch tanečníkov. Okrem vynikajúcej hudby zaujala choreografia a výkony tanečníkov. Orchester trochu sklamal intonačnými výchylkami jednotlivých nástrojov a ich nedostatočným naladením. V každom prípade to bol zážitok vypočuť si dielo vedúcej osobnosti tzv. minimalizmu.
Súčasná hudba ako samozrejmosť
Možno skonštatovať, že tohtoročná prehliadka súčasnej hudby sa stretla s pomerne vysokým záujmom zo strany poslucháčov, napriek tomu, že väčšina bola z radov študentov, hudobných odborníkov a umelcov. V dramaturgii by som ocenila väčší podiel tvorby stredoeurópskeho regiónu, najmä susediacich štátov (Česka, Poľska a Rakúska). Výkony umelcov až na výnimky boli kvalitné a zaslúžili sa o dobré prijatie u publika. Hudba 20. storočia by mala dostať na našich pódiách väčší priestor aj priebežne, aby sme na ňu nemuseli čakať celé dva roky. Iste by tomu napomohla séria v rámci koncertných cyklov našich orchestrov, alebo koncerty organizované pre školy. Veď na Slovensku je už niekoľko súborov interpretujúcich súčasnú hudbu a podobne aj niekoľko špičkových umelcov, ktorí majú v svojom repertoári hudbu 20. storočia.
Autorka je muzikologička
