Historické handicapy sa dajú vyrovnať

Pochádzate z Melčíc pri Trenčíne. Aký je to kraj? Zmiešaný katolícky a evanjelicky, na hranici s Moravou. Kovoroľnícky, už za Uhorska dosť národne uvedomelý. Vyrastal som však v Trenčíne.
Počet zobrazení: 1541

Ľubomír Lipták

Narodil sa 26. apríla 1930 v Melčiciach. Po maturite na gymnáziu v Trenčíne študoval v rokoch 1948 -1952 na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe. Počas štúdia pracoval vo viacerých redakciách, od roku 1952 v Historickom ústave SAV. V roku 1968 vychádza jeho najznámejšie a najvýznamnejšie dielo Slovensko v 20. storočí. Zaoberal sa hospodárskymi, sociálnymi i politickými dejinami 20. storočia, bol hlavným redaktorom Historického časopisu. V šesťdesiatych rokoch bol aktívny aj ako publicista, po vylúčení z KSČ pracoval v rokoch 1971 - 1990 v Historickom múzeu Slovenského národného múzea. Počas normalizácie mal čiastočný zákaz publikačnej činnosti. Od roku 1990 pracoval v Historickom ústave SAV, prednášal na vysokých školách najnovšie dejiny a geopolitiku. Publikoval niekoľko monografií a syntéz o slovenských dejinách u nás, v Nemecku a vo Francúzsku. Je autorom viacerých učebných textov, dokumentárnych a školských filmov. V roku 1998 vyšlo v reedícii jeho Slovensko v 20. storočí. Jeho posledný titul je kniha štúdií a esejí Storočie dlhšie ako sto rokov. Je ženatý, má syna.

Pochádzate z Melčíc pri Trenčíne. Aký je to kraj?

Zmiešaný katolícky a evanjelicky, na hranici s Moravou. Kovoroľnícky, už za Uhorska dosť národne uvedomelý. Vyrastal som však v Trenčíne.

Vaša rodina bola katolícka. Ako sa z vás stal ľavicový študent?

Rodina nebola až taká katolícka a ja až taký ľavicový. Študoval som v Prahe na Vysokej škole politických a sociálnych vied novinárstvo, nebola to stranícka škola, ale po februári 1948 ju postupne tak začínali vnímať. Nebol som členom strany, čo tam bola rarita a tak som si mohol k mnohým veciam zachovávať istý odstup. Bola to dobrá škola, mala výborných profesorov, v priebehu môjho štúdia časť vyhodili, časť zavreli, časť emigrovala a časť sa prispôsobila.

Ako ste sa potom dostali k práci historika ?

Na vysokej škole som mal veľa a dobrých historických prednášok, dejiny ma zaujímali od detstva. Keď denne chodíte v Trenčíne pod tým hradom, je ťažké nebyť historikom. Z mojich vrstovníkov na gymnáziu sú profesionálnymi historikmi napríklad Matúš Kučera, Jozef Novák, Ivan Hrabovec. Pôvodne som chcel byť novinár, ale pretože som praxoval v rokoch 1948 -1952, čoskoro mi bolo jasné, že novinárstvo nie je to, čo som si predstavoval. Keď som napríklad v Smene vyrobil namáhavo stranu, ráno som z nej nenašiel nič, pretože medzitým došiel nejaký Širokého prejav a okrem neho bola v novinách už len tiráž. Keď sa mi naskytla ísť robiť do Historického ústavu, bol som rád.

Vaše najznámejšie dielo je Slovensko v dvadsiatom storočí. Spracovali ste však Slovensko po uplynutí iba dvoch tretín storočia. Prečo ste sa rozhodli hodnotiť toto storočie?

Vtedy sa robili iba akademické syntézy dejín Slovenska a potom detailné monografie a štúdie. S redaktorom vydavateľstva Epocha, Jožom Gregorom sme sa dohodli, že chýbajú dejiny "stredného rozmeru", po storočiach alebo ich skupinách. Získali sme autorov, ale vyšla iba moja kniha, ako prvá i posledná zo série. Po postihoch autora aj redaktorov o ďalších zväzkoch už nebolo ani reči.

Keď sa povie dvadsiate storočie, ľudia to chápu číselne. Vy hovoríte o dlhom storočí, mne sa však zdá, že začalo v roku 1914 a skončilo roku 1989. Možno z hľadiska historického času už žijeme v 21. storočí. I z hľadiska nášho národa, roku 1914 začali procesy, ktoré viedli k sformovaniu Československej republiky. Je to skôr krátke storočie, nie dlhé.

Súhlasím s tým, že obdobie od roku 1914 do roku 1989, alebo povedzme do roku 1991 tvorí v našich i svetových dejinách akúsi ucelenú etapu, kapitolu. Spájať to však so storočím sa mi zdá formálne. Pre mňa, zatiaľ ako hypotéza, je obdobie 1914-1991 obdobím 77-ročnej vojny. Epochy, ktorá začala prvou, pokračovala druhou svetovou vojnou a zavŕšila sa po studenej vojne rozpadom Sovietskeho zväzu. Svojim rytmom, zmenami koalícií i ťažísk sa dosť podobá tridsaťročnej vojne. Názor, že prvá a druhá svetová vojna sú dve dejstvá jednej drámy, je dosť rozšírený, ale kontinuitu troch vojen zatiaľ si historiografia ako problém neformuluje.

Keď sa vrátime ku kalendárnemu chápaniu, vy sám píšete, že Slováci čakali 20. storočie s obavami. Najmä u národovcov bolo vedomie, že to bude zlé storočie a možno aj posledné storočie existencie Slovákov. Keď porovnáme články o budúcom storočí dnes, tak až taká hrôza pred budúcnosťou nášho národa už nie je.

Vtedy sa pochybovalo, či budeme, dnes je to samozrejmé. Ak by však boli slovenskí publicisti písali svoje úvahy o desať rokov neskôr, povedzme roku 1910, asi by boli optimistickejšie. Práve na prelome storočia sa slovenská politika, dovtedy pasívna, rozbieha, aktivizuje sa národná strana, ľudová, sociálni demokrati, hlasisti i Hodžova agrárna demokracia.

Hovoríte o troch prúdoch slovenskej politiky, klerikálnom, socialistickom a liberálnom. Myslíte si, že dodnes ovplyvňujú slovenskú politiku?

Áno, aj keď je to označovanie dosť podmienečné. Pod týmito termínmi sa dnes skrýva niečo rozdielne, aj keď nie celkom odlišné. Konzervatívny politický klerikalizmus sa po mnohých zákrutách presúva ku kresťanskej demokracii, socialistické prúdy sa rozchádzali, schádzali a transformovali. Aj liberáli sú iní, ostala im iba tradičná malá početnosť.

Je prejavom sily alebo slabosti národa, že nejestvuje žiadny hegemón, ale iba diferencované prúdy? Už od prechodu od pasivity k aktivite sformoval sa pluralizmus, ktorý aspoň v myšlienkach a postojoch jestvuje po celé 20. storočie.

Sformovanie pluralizmu záujmov do pluralizmu ich zastúpení aj v podobe strán je jeden zo základných znakov modernizácie. Všetky pokusy to zmariť násilným "zjednocovaním" neuspeli. Dokonca aj pokusy to zhora regulovať. V medzivojnovom období prebujnené straníctvo súčasníci považovali za zlo, ktoré rodí klientelizmus, korupciu, podlamuje uvedomelé občianstvo. Beneš v Londýna o tom tiež často hovoril a vyhlasoval, že staré straníctvo nebude, budú len tri strany, ľavica, pravica a stred. Bola z toho po pár rokoch jedna strana. I v roku 1990 sa často debatovalo o podobných konštrukciách, politické spektrum však tak na povel nevzniká, ale organicky, postupne a dlho. Možno aj u nás budú raz dve -tri veľké strany, to by sa však musela hodne zmeniť politická kultúra. Napríklad labouristická strana by na Slovensku nemohla jestvovať, dávno by sa rozpadla na svoje zložky, smery.

Hovorí sa, že historici majú k svojej práci iba to, čo im po selekcii fondov pripravili archivári. Ako riešiť gnozeologický paradox, že historik silou svojej osobnosti, historickej imaginácie vytvára obraz, ktorý je do určitej miery skôr jeho výtvorom ako obrazom minulej reality?

História nie je kompletným odrazom celej skutočnosti, pretože tá je taká zložitá a komplikovaná, že ak by aj bolo možné ju celú zrekonštruovať, nebolo by ju možné čitateľne komunikovať, reprodukovať. Výstup, nie pracovný postup historickej práce sa skutočne skôr podobá umeleckému obrazu, ako dokumentárnej fotografii. Pokiaľ ide o archivárov, aj tí môžu spracovávať iba to, čo z dejinného procesu dostalo podobu dokumentu, písomného, zvukového, obrazového. Nie všetko však zanecháva za sebou takéto svedectvo, mnohé významné podnety k činom, nálady, spôsob myslenia, medziľudské vzťahy nenechávajú priame stopy a ťažko sa rekonštruujú.

V predtelefonickej dobe komunikovania bolo viac písomných záznamov. Teraz sa mnohé veci riešia telefonicky a rozhovory sa nezaznamenávajú.

Už v období 1948 - 1989 mnohé vážne rozhodnutia nie sú zaznamenané, riešili sa ústnymi pokynmi. Pokiaľ bol napríklad telefón novým médiom, nachádzame v archívoch množstvo "telefonogramov", písomných záznamov o pokynoch a príkazoch. Netuším, ako to bude s internetom.

Teda sa končí papierové obdobie. Ako budú historici pracovať s novými médiami?

Už pracujú, americkí historici bežne používajú magnetofónové pásky rozhovorov štátnikov, prezidenta. Aj pri desiatom výročí novembra sa ako materiál pre rekonštrukciu vtedajších udalostí, rokovaní ako skoro kľúčový prameň ukázali práve magnetofónové záznamy.

V dvadsiatom storočí ukazuje slovenská história veľkú diskontinuitu, neustále striedanie elít. Napríklad za posledných desať rokov sa vystriedalo sedem vlád. Nie je tých striedaní a čistiek na taký malý národ priveľa?

Striedanie vlád nie je žiadna tragédia, Taliani s tým žijú už pol storočia a nie zle. Inak je to s prevratmi a revolúciami. Pri štúdiu elít aj môj prvý dojem bola katastrofálna diskontinuita. Keď som však študoval hlbšie jednotlivé skupiny strategických elít - politické, ekonomické, výkonné zistil som aj kontinuitu, veľkú schopnosť aspoň ich časti prechádzať cez prevraty, revolúcie. Často práve oni udržiavali chod spoločnosti, ale pretože prežívali iba zlomky a museli sa prispôsobovať, deformovať, nedokázali spolu s novými elitami sformovať pocit súdržnosti, profesionálnu etiku; vedomie, že je dôležité nielen to, čo určuje zákon, ale aj to, čo sa patrí a čo nie. Aj preto elity u nás neboli a nie sú ako v stabilizovaných spoločnostiach konsolidačným faktorom, ale naopak, často povoľným nástrojom deštrukčných síl.

Jedným z "historických kotrmelcov" príznačných pre Slovensko je, že v istých okamžikoch, napríklad v rokoch 1939, 1968 či 1992 dali Slováci prednosť národnej otázke pred demokraciou.

To sa skutočne často hovorí, čo neznamená, že je to aj pravda. Napríklad roku 1968 už súčasníci kritizovali, že niektorí dávajú prednosť federalizácii pred demokratizáciou. Kritizovaní právom namietali, že federalizácia, riešenie postavenia Slovenska v štáte je súčasť demokratizácie, nie jej protiklad. Vytváranie umelej hierarchie týchto úloh jednak ignorovalo skutočnosť, že pohyb spoločnosti v roku 1968 bol štrukturovaný, boli v ňom na jednom póle ľudia, ktorým by bol stačil aj komunizmus s ľudskou tvárou, na druhom póle politickí väzni. Každý mal doň právo i povinnosť vniesť svoje predstavy, hádam práve o to išlo. Slováci nechceli "federalizovanú totalitu", tak ju zdeformovali až Sovieti a normalizátori. Dogmatické poradie a akýsi predpokladaný automatizmus - demokracia a potom federalizácia boli historicky zosmiešnené po roku 1989. Diskusie už v demokratickom štáte o realizácii skutočnej federácie a jej problémy si hádam všetci pamätáme. Mobilizačnú silu národnej a demokratickej myšlienky mnohí, a často tí istí ľudia nepochopili ani v 1989. K spôsobu, načasovaniu, racionalite rozdelenia Česko-Slovenska možno mať výhrady a pripomienky, historicky je to však súčasť jednej, demokratickej revolúcie rokov 1989-1992, ktorá má tri hlavné prvky: vybudovanie demokratického parlamentného systému, trhovej ekonomiky a riešenie štátoprávneho postavenia.

Je historickou záhadou, prečo takmer od 18. storočia sú naši susedia, Maďari, miláčikom Európy, nie Slováci alebo Česi? Prečo je taká idealizácia Maďarov a nevidenia ich tieňov?

Pokiaľ sledujem maďarskú politiku a historiografiu, i tam je dosť rozšírený slovenský masochizmus, ako že nik nás nemá rád, nik nás neuznáva, každý do nás kope, nikto nás nechváli a ak áno, tak málo a nie stále. Súčasná historická prestíž Maďarska sa opiera predovšetkým o rok 1956 a šikovnú postupnú demontáž diktatúry v osemdesiatych rokoch. To dalo Maďarsku veľký náskok a sebavedomie, ktoré však podobne ako ilúzie o sebe u našich západných susedov v súčasnosti už vyprcháva. Miláčik Európy nie je asi primeraný termín, v kritických chvíľach i v čase formovania geostrategických koncepcií v našom priestore medzi západnou Európou a Ruskom platí jediný štát, Poľsko. A po ňom dlho nič.

Uhorsko dokázalo vytvoriť spolunažívanie rôznych etník a vybudovať kultúrny európsky štát. Na túto skúsenosť Uhorska akoby sa zabúdalo.

Táto tradícia, spolunažívanie je iste cennou skúsenosťou, formovala a praktikovala sa však v čase, keď štáty vznikali a udržiavali sa na iných princípoch, ako dnes. Predovšetkým to bolo pred vznikom moderných národov s ich požiadavkami, právami a nárokmi. Okamžite ako vznikli, začala sa formovať iná skúsenosť. Napríklad svätoštefanská tradícia je reálne zakotvená v tej prvej fáze, v čase spolužitia rôznych etník, ale na Slovensku je prijímaná v podobe, ako sa používala v 19. storočí pri pokuse o vytvorenie jednonárodného maďarského Uhorska. Takéto zneužívania sa psychicky iba ťažko prekonávajú, aj keď sama historická skutočnosť môže byť inšpiráciou.

Jestvuje aj iná národnostná otázka, ktorá sa nedoceňuje a črtá sa v dramatických rozmeroch, rómsky problém.

Keď sa ma v zahraničí pýtajú na národnostnú otázku, všetci čakajú, že budem hovoriť o Maďaroch a ja vždy o Rómoch. Aj keď zatiaľ výrazne ako národnosť nevystupujú, iste k tomu čoskoro dôjde. Možno budúci historici roku 1999 iba stručne prejdú sociálnu turistiku do severských krajín, ale všimnú si prvé pokusy zorganizovať verejné vystúpenia Rómov štandardnými politickými metódami. Dnes sa z praktických dôvodov väčšina Rómov hlási za Slovákov a Maďarov, to sa však môže rýchlo meniť. Aj v slovenských mestách roku 1919 po vzniku ČSR odrazu napočítali tri až päťkrát viac Slovákov, ako tesne pred prevratom. Mimochodom, predsedu Národnej strany Mudroňa bežne v novinách pred prvou vojnou volali "tót vajda". Rómska otázka má silné impulzy sociálne, pretože aj napriek akémukoľvek úsiliu akejkoľvek vlády v najbližších desaťročiach ich bude väčšina nezamestnaných, jednoducho preto, že sú v súdobej spoločnosti nezamestnateľní. Bude mať impulzy politické a ideové, ako so zjednocovaním Európy bude narastať váha nacionálnych identít. A keď ma už kritizujú za katastrofické scenáre, tak tu je ešte jeden : väčšina rómskej populácie bude sústredená na východnom Slovensku, spolu s podobnou situáciu v susedných oblastiach Maďarska a Rumunska vznikne priestor s 1-2 miliónmi Rómov. Zatiaľ nikde nikto podobný problém neriešil, pomoc môžeme dostať, rozumnú radu sotva. V Nemecku ma raz obvinili z rasizmu, pretože podľa názorov tamojších bojovných zelených dám treba Rómov nechať na pokoji, nech žijú "svojím životom", čo podľa nemeckých predstáv je kočovanie. Námietka, že naši Rómovia už dávno nekočujú, nezabrala, dokonca ani upozornenie, že je ich u nás 10 % a nech si predstavia, že po Nemecku kočuje 8 miliónov ľudí.

V knihe Storočie dlhšie ako sto rokov ste napísali: "Ak vezmeme do úvahy hlbší úpadok v niektorých veľkých postkomunistických krajinách ako u nás, tak sa nachádzal asi tam, kde sme boli pred sto rokmi. Boli sme chudobní, optimista by povedal, že chudobnejší príbuzní v bohatej rodine, a nimi sme aj ostali." Sám si kladiete otázku, je to úspech alebo porážka?

Citát sa týka ekonomickej úrovne. Pretože žijeme na okraji tej rozvinutejšej časti Európy, veľmi dobre sme vždy vedeli, ako svet má a môže vyzerať, iba sme nemali možnosť to aj realizovať. Vždy tu boli ľudia, hnutia, pohyby, ktoré sa pokúšali túto trhlinu prekonať. Naša hospodárska, politická, kultúrna, civilizačná "nedostatočnosť" mala a má reálny vplyv nielen na život ľudí, ale aj na morálku, národnú identitu a mnoho iných, zdanlivo vzdialených problémov. Či naše úsilie aspoň viac sa priblížiť, keď už nie ,,dohnať a predbehnúť" za sto rokov bolo úspešné alebo nie, prehra alebo strata skutočne neviem povedať. Na to by sme museli lepšie ako doteraz zhodnotiť, ako všetky režimy, systémy, štátne zriadenia ktoré sa tu vystriedali k tomu prispeli, ktoré a v čom cesty otvárali a ktoré zarúbali, prečo sme sa museli vracať a prečo sem tam aj blúdiť. Otázka smeruje k tomu, či a ako sme využili možnosti, priestor a historický čas. Je to praktická otázka a aj meradlo na porovnávanie inak neporovnateľných etáp dejín.

Slovensko má teraz jedinečnú príležitosť dobehnúť tento historický handicap. Príkladom by nám mohlo byť napríklad Fínsko, kedysi chudobná krajina, ktorá sa stala bohatým a prosperujúcim štátom.

Pred prvou svetovou vojnou Fínsko dosahovalo v ekonomickej úrovni 48 % Veľkej Británie, roku 1950 už 63 % a v polovici sedemdesiatych rokov ju prakticky dobehla. Podobný bol aj vývoj Írska. Obidva štáty dokázali využiť všetky svoje výhody i minulé nevýhody. Fíni, do roku 1918 súčasť cárskej ríše, svoje skúsenosti s Ruskom; Íri, ktorí sa po osamostatnení snažili oživiť polozabudnutý vlastný jazyk, teraz lákajú amerických a austrálskych investorov znalosťou angličtiny, ktorú im kolonizátori vnútili ohňom a mečom. Tieto príklady ukazujú, že historické handicapy sa vyrovnať dajú, ale aj to, že to chce čas -niekoľko desaťročí, 30 - 40 rokov. Čo je za horizontom života väčšiny dnešnej populácie, ale najmä za horizontom myslenia politikov. Voľby budú o tri roky, ak nie o rok.

Prognózy na začiatku storočia o budúcnosti Slovenska boli veľmi pesimistické, ani najväčší fantasta by nepredvídal, aké zmeny sa tu naozaj stali. Pravdepodobne by povedal: čo vlastne chcete, veď ste dosiahli, o čom sme ani nesnívali.

Dôvodov na spokojnosť by sa našlo dosť. Nik nepochybuje o našej národnej a štátnej existencii, ba napriek iným názorom Slovakie plus nik ju ani vážne neohrozuje. Sme kompletne zorganizovaná spoločnosť s vlastnou vládou, profesionálnou kultúrou, políciou aj mafiánmi, nezamestnanými aj miliardármi, parlamentom aj erotickými salónmi. Je nás dvakrát toľko ako na začiatku storočia, sme zdravší, dlhšie žijeme, sme vzdelanejší a lepšie zorganizovaní. Ak by bol pred sto rokmi niekto v budapeštianskom parlamente vyhlásil, že raz tam príde slovenský prezident na oficiálnu návštevu, tak by ho rovno odviezli do blázinca. Porovnávať však dávnu minulosť s prítomnosťou je prevažne veľmi lacná útecha - život nestojí na mieste nikde. Náročnejšie je predstaviť si, že o pár desaťročí budú hodnotiť aj našu dobu ako východisko - a zaznamenajú nielen rozdiely, ale aj bremeno, ktoré sme im nechali.

Takže otázka - čo robiť...?

Jednoduchá odpoveď, že robiť znie pekne, ale zavádzajúco. Robiť sa u nás robilo aj robí, väčšina sa asi snaží aj lepšie či viac. Problémom je cieľ kolektívneho úsilia. Teraz sa začína volať po slovenskej štátnej idei. To ma udivuje, idea štátu je predsa stelesnená v platnej ústave, je tam všetko od ľudských práv po občianske, záruky aj povinnosti. Mne ako štátna idea ústava stačí. Ústava, nie preambula, tá je zbytočná , vyjadruje názory, nie všeobecne inšpiratívnu štátnu ideu. Zdá sa mi však, že niektorí, keď hovoria o štátnej myšlienke, vlastne myslia tým na akýsi historický cieľ, stredno - či dlhodobé smerovanie štátu, niečo čo prekračuje volebné obdobia, vlády a každodenné patálie i kauzy. Takou štátnou a národnou prioritou by mala byť likvidácia chudoby, zaostávania, dokázať to, čo dokázalo Fínsko a Nórsko. Na Švajčiarsko zabudnime. V prebiehajúcom snažení a hryzovisku o miesto na európskom slnku a pod európskym dáždnikom, aj v snahách o zachovanie identity je prekonávanie chudoby kľúčové.

Carl von Weizsäcker charakterizoval toto storočie ako storočie sociálnej demokracie, pretože im sa naozaj podarilo to, o čom sa odborárom na konci minulého storočia ani nesnívalo. Čo myslíte, ako bude vyzerať to nasledujúce storočie?

Prognózy, akási "história naruby" sú nepresné, pokiaľ ide o veci, ktoré sa stanú, spoľahlivejšie sú iba o tom, čo sa v žiadnom prípade nestane. Celkom isto nebude na celom svete mier, nebude odstránený hlad, masový výskyt chorôb, aj tých, ktoré už vieme liečiť, diktátorské režimy, násilné etnické a národnostné zrážky, masové rozšírenie drog, organizovaný zločin, nezamestnanosť, negramotnosť a mnoho iného, čo nás dnes trápi. Plus mnoho ďalších neduhov, hrôz a katastrof, ktoré si dnes ešte ani nevieme predstaviť. Pokrok bude spočívať v tom, že tieto neduhy sa budú krok po kroku, evolučne odbúravať, zmenšovať, revolúciou by bolo novo vznikajúce podchytávať už v zárodku. Ale to už sme na hranici utópie, aj keď príznaky revolúcie v politickom myslení sú : už viacero európskych vlád sa vážne zaoberá reformami sociálneho poistenia, pretože hrozí jeho kolaps o 20-30 rokov. Teda v horizonte päť-desať volebných období. Možno je to skutočný výstrel z Aurory.

Na predvojnovom Slovensku boli ľudia prístupní vnímať veci ako celok: jeden Boh, jeden národ, jedna strana. Komunizmus to zakonzervoval a prežíva to i ďalej.

Tradícia všemohúcej strany má polstoročnú tradíciu a závislosť ľudí na stranách bola aj predtým silná. Preto aj roku 1989 sa síce zrušil monopol jednej strany, ale nie závislosť na stranách. Pluralita po slovensky je to, že nie je jeden ústredný výbor, ale najmenej päť a ľudia sa od nich vytrvale dožadujú podpory, smerníc a záštity. Pred pol storočím podobná situácia viedla k volaniu po ,,zjednodušení" straníckeho života, avšak domyslené do konca, ako najúčinnejšie zjednodušenie vyzerá jedna strana. Aj najchaotickejšia pluralita je lepšia ako žiadna, bohužiaľ je nevýkonná, čo v minulosti bol veľmi chytľavý a účinný argument: razantnosť tých "zjednotených". Klientelistická verzia plurality viedla v minulosti k stotožňovaniu strán so štátom a tým automaticky k jeho zneváženiu.

Na Slovensku chýba historická kontinuita štátu.

Ak chápeme štát ako jednu z foriem organizácie spoločnosti, tak kontinuita nám vôbec nechýba, štát tu predsa skoro vždy bol. Pravdou je, že sme svoju kontinuálnu historickú tradíciu ľahkomyseľne, zadarmo a nezmyselne odovzdali susedom, Rakúšanom, Maďarom a Čechom. Našu dobrovoľnú ignoranciu reálnej štátnej tradície najlepšie dokumentujú články z rokov 1992 -1993: všetci písali, že sa skončilo sedemdesiatpäťročné spolužitie s Čechmi v jednom štáte. Ale my sme s nimi predsa boli v jednom štáte vyše štyristo rokov, iba že habsburská monarchia sa po roku 1918 "akosi nerátala", tak ako sa neráta teraz československá štátnosť. Po každom prevrate z predchádzajúceho štátu ostane v oficiálnej pamäti a propagande iba jeho potlačujúca funkcia, dôvod na zavrhnutie a zabudnutie. Štát sú aj administratíva, verejná bezpečnosť, školy, zdravotníctvo, doprava a mnoho ďalších funkcií, bez ktorých je život nepredstaviteľný. Pri každom prevrate sa prijíma zákon o novom štáte, jeho posledný paragraf však vždy znie: doterajšie zákony ostávajú v platnosti.

Čo považujete zo slovenskej minulosti za najväčšie bremeno pre nové tisícročie?

Z historického hľadiska sú to dva veľké takzvané "zotrvačné bloky", ktoré sa formovali za dlhý čas a teda aj ich vyriešenie nie je vecou nejakého jedného uznesenia, zákona, sústredeného náporu za mesiace a roky, ale zasa iba dlhodobého, cieľavedomého, "historického" riešenia. Prvým zotrvačným blokom je ekonomika, ktorá sa sformovala v inom spoločenskom systéme, s iným poňatím a hodnotou času. Druhým zotrvačným blokom je politická kultúra, jej negatívne črty sa formovali v niekoľkých predchádzajúcich štátoch a systémoch, nie sú to vôbec iba nejaké "komunistické prežitky". To je argument na úrovni predchádzajúceho vysvetľovania neduhov ako "kapitalistických prežitkov." Korupcia, klientelizmus, autoritárstvo, nesamostatnosť, uzavretosť voči svetu a mnoho iného majú predchodcov a verzie cisársko - kráľovské, parlamentné aj totalitné, federálne aj súčasné. Takéto javy sa dajú krátkodobo iba meniť, iba za veľmi dlhý čas zmeniť. Že prežijú rok 2000, je isté, o roku 3000 možno diskutovať. Historik, ak sa drží svojho remesla, je s tým spokojný, pretože vie, že to inak nebude, ako občan si zúfa a hromží. Poznanie, že niečo vždy bolo a bude je útecha pre všetko, ale nie je to ospravedlnenie pre nič.

S hosťom Slova sa zhovárali Peter Greguš a Marián Repa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984