Východisko z krízy
Schopnosť pochopiť zmeny, ktorými prechádza spoločnosť v posledných desaťročiach, sa stáva jednou zo základných podmienok uplatnenia sa v súčasnom svete. Stoici kedysi hovorievali, že múdreho človeka osud vedie, hlúpeho vlečie. Tak je to aj dnes, a platí to nielen pre osudy jednotlivcov, ale aj pre osudy spoločností a štátov. Dokážeme sa zaradiť medzi tých, ktorých osud vedie, alebo zostaneme medzi tými, ktorých vlečie?
Lester Thurow hovorí o zmene charakteru kapitalizmu. "Dominantnou konkurenčnou zbraňou 21. storočia bude vzdelanosť a kvalifikácia pracovných síl." "Ak porovnáme túto situáciu s ekonomickými bitkami minulosti, zásadný rozdiel je dnes v tom, že komparatívne výhody ekonomiky si dnes ľudia vytvárajú sami. Prírodné zdroje už z konkurenčnej rovnice vypadli."
Peter Senge tvrdí, že nové technológie vyvolávajú len tie najpovrchnejšie zmeny v organizáciách. "Riadenie sa nám vymklo z rúk, rútime sa po slabo osvetlenej či úplne tmavej ceste a väčšina technologického pokroku našu jazdu ešte viac zrýchľuje." "My však napriek tomu spoločnými silami prevádzkujeme ekonomický systém, ktorý odporuje základným zákonom prírodných systémov a len dúfame, že ho udržíme v chode dostatočne dlho, aby musel vzniknuté problémy riešiť niekto iný." "Pojem učiaca sa organizácia je veľmi široký a môže pre mnohých mať odlišné významy. Pre väčšinu znamená flexibilnú, rýchle reagujúcu a prispôsobujúcu sa organizáciu. V mojej práci znamená fakticky rozvoj konkrétnych schopností učiť sa, ktoré sa v tradičnej organizácii nevyskytujú."
Infraštruktúra učenia sa
Uvádza príklady organizácií, ktoré decentralizovali, menili hierarchie v prospech poverovania, tvorili sieťové štruktúry, centralizovali stratégiu a decentralizovali činnosti. Podľa neho infraštruktúra učenia sa musí pôsobiť v troch oblastiach: v praktickom experimentovaní a testovaní, v budovaní schopností a štandardizácii vedomostí. "Tí, ktorým sa to podarí, budú mať v 21. storočí jedinečnú výhodu, pretože podchytia predstavivosť, elán a inteligenciu ľudí spôsobom, ktorý nebude schopná tradičná autoritárska organizácia uskutočniť." Pozoruhodný je názor, v ktorom cituje pre zmenu Deminga: "Mnohoročné výskumy spôsobu, akým sa ľudia učia, hovoria o tom, že podmienkou učenia sa ľudí je bezpečnosť. Bez istej miery bezpečnosti je učenie sa pre ľudí ťažké, ba nemožné . Stres bezpečnosť znižuje. Organizácie, ktoré sa snažia procesy zmeny urýchliť, čaká v dôsledku toho smutný koniec. Deming hovoril - určite dosiahnete požadované výsledky, ale len za tú cenu, že zničíte organizáciu. A zničíte aj ľudí, ktorí v tejto organizácii pracujú."
Stephen Covey v knihe Principle-Centred Leadership (Principiálne vedenie) hovorí: "Úspešné vodcovské osobnosti zajtrajška si budú princípy ceniť viac než svoje podniky." Hovorí, že dôvera je produktom princípov: "Môžete snáď poskytnúť ľuďom vyššiu právomoc, ak u vás nepanuje atmosféra vysokej dôvery?" Ďalej tvrdí: "Takže je potrebné, aby ste verili v skrytý ľudský potenciál. V opačnom prípade ľudia ustrnú na svojej súčasnej výkonnosti - nič výnimočného nezískate."
Portfoliová existencia
Charles Handy tvrdí, že v 21. storočí budeme svedkami, ako stále viac ľudí zaujme ku svojmu životu a k práci "portfóliový" prístup. To znamená, že namiesto kariéry v tradičnom zmysle bude človek časť času tráviť zarábaním si na živobytie mzdou, časť strávi v rámci miestnych spoločenstiev, časť budú tvoriť práce špecifického odborného charakteru pre iné organizácie. Už dnes sa podľa neho stáva, že ľudia pracujú sami pre seba a samostatne. Tradičná organizácia už dnes podľa neho zamestnáva len 55 % pracovníkov na plný úväzok, zvyšok na zmluvu, alebo dočasný úväzok. Všetci, ktorí sa rozhodnú pre takúto "portfóliovú" existenciu, sa budú musieť naučiť so svojou nájdenou nezávislosťou vyrovnať. V rámci vlastných organizácií budú vytvárať portfólia prác rôzneho typu, v ktorých budú môcť uplatniť svoje schopnosti.
Michael Porter v diele The Competitive Advantage of Nations (Konkurenčná výhoda národov) hovorí, že konkurenčná schopnosť udržať si výhodu vyplývajúcu z lacnej pracovnej sily, či dokonca z úspor daných hromadnou výrobou, je zastaralou paradigmou. Dnes sa môžu výhody dosiahnuť iba inováciami a modernizáciou. Ich súčasťou však musí byť dôsledná strategická orientácia. Inovovať znamená ponúkať iným spôsobom a vytvárať nové kombinácie. Nové technológie zlikvidujú potenciálne výhody, takže iné ako technologické výhody budú nadobúdať obrovský význam. Podľa neho len podniky, ktoré sa budú vedieť rýchlo učiť, vstrebú svoje poznatky a dopracujú sa k novému chápaniu situácie, budú úspešné. "Väčšina podnikov posledných približne desať rokov strávila tým, že sa venovala reengineeringu, zoštíhľovaniu, znižovaniu svojich režijných nákladov - otázka dnes znie, čo budú robiť ďalej? Je potrebné, aby namiesto len eliminovania nevýhod hľadali cestu k rastu a budovaniu si výhod."
Evanjelium kvality
W. Edwards Deming vo svojej knihe Východisko z krízy hovorí: "Ľudia na celom svete majú pocit, že problémy vo firmách spôsobujú robotníci. Oni ale nie sú vašim problémom. Od tej doby, čo je priemysel priemyslom, robotník vo fabrike vie, že je to práve kvalita, ktorá mu pomôže zachovať jeho prácu. Vie, že zlá kvalita v rukách zákazníkov znamená stratu trhu a jeho pracovného miesta. To si dobre uvedomuje a preto chodí do práce so strachom. Až na koniec nie je schopný prácu dobre vykonávať - a ani mu to nie je umožnené, pretože manažment väčšinou chce množstvá, čísla, viac výrobkov, nikoho ani nenapadne zaoberať sa kvalitou." Demingovo dielo sa občas pre štrnásť jasne definovaných princípov kvality volá Evanjelium kvality. Uplatnilo sa najprv v Japonsku, v USA sa spamätali až keď nastala japonská expanzia priamo na severoamerickom kontinente.
Kniha Ricarda Semlera "Maverick!" (1993) patrí k najprekvapujúcejším podnikateľským bestsellerom súčasnosti. V roku 1980 prevzal R. Semler od svojho otca rodinnú spoločnosť. Nebola jedinečná ani svojím výkonom, ani riadením. Po tom, čo dostal tri týždne na uskutočnenie zmien, pustil sa do reštrukturalizácie, ktorú uskutočnil dramatickým a revolučným spôsobom. Behom jediného dňa prepustil 60% členov najvyššieho manažmentu. Svoju revolúciu založil na troch hodnotách: Spoluúčasť zamestnancov, podiel na zisku a otvorené informačné systémy. "V dobe nového svetového poriadku skoro každý verí, že ľudia majú právo aspoň vo verejnom sektore rozhodovať o tom, kto ich povedie. Ale demokracia musí preniknúť na pracovisko. Diktátori a despoti ešte nevymreli a v kanceláriách na celom svete sa im darí."
Hospodárstvo Brazílie sa vtedy dostalo do stavu chaotickej paralýzy. Firma mala skoro nulový obrat. Spoločnosť Semco mala obrovské zásoby výrobkov, za ktoré neboli schopní zákazníci zaplatiť. Aby spoločnosť prežila, pokúsila sa výrazne obmedziť náklady. Potom sa na schôdzach všetkých zamestnancov diskutovalo o všetkých možných riešeniach vzniknutej situácie. Zamestnanci súhlasili s 30% znížením mzdy, pokiaľ sa ich podiel na zisku zvýši z 24 na 39% a za predpokladu, že manažérom bude znížená odmena o 40%. Posledným prvkom dohody bolo, že výbor odborovej organizácie bude podpisovať každý šek vydaný spoločnosťou. Je len ťažké predstaviť si o tom dohodu v akejkoľvek inej organizácii. Semler ju použil ako prostriedok akcelerácie zmeny - pokiaľ bolo 850 zamestnancov ochotných hľadať takéto mimoriadne riešenia, prečo by ich zapojenie a dôvtip nemal byť využívaný stále? Charles Handy: "Spôsob, akým Semler riadi svoj podnik, je nemožný. Až na to, že funguje a funguje vynikajúcim spôsobom pre každého."
Ešte raz o budúcnosti kapitalizmu
Phil Kotler pripúšťa, že jedinou našou istotou je, že sa veci budú meniť. Ide o mapovanie budúcich trhov. Ak podľa Ch. Handyho a ďalších budú podniky zamestnávať menej pracovníkov na plný úväzok a viac dočasných pracovníkov, bude teda existovať viac ľudí, ktorí nebudú dobrý život posudzovať podľa peňazí či hmotných statkov, ale podľa uspokojovania potrieb iného druhu. "To bude samozrejme problém pre pracovníkov marketingu i pre štátne orgány, ktorých povinnosťou je vytvárať pracovné príležitosti. Zdravie ekonomiky je závislé na vytváraní pracovných príležitostí, a tie sú zas závislé na stimulovaní dopytu."
Charles Handy spovedaný Rowanom Gibsonom v Novom obraze budúcnosti: "Mnoho rokov sme snahu o efektívnosť a hospodársky rast stavali nad všetko ostatné, pretože sme sa domnievali, že je to cesta "k pokroku". Robili sme to však na úkor pracujúcich ľudí, na úkor svojho miestneho spoločenstva, v ktorom žijeme, i na úkor životného prostredia. Teóriu globálnej konkurencie sme navyše aplikovali i na záležitosti, ktoré v skutočnosti takýto charakter nemajú - ako zdravotná starostlivosť, vzdelanie, miestna správa, dobročinné organizácie a oblasť drobných služieb. Vytvárame tým spoločnosť, ktorá nie je sama so sebou spokojná."
"Áno, pozerám sa na budúcnosť kapitalizmu s obavami. Kapitalizmus je závislý na tom, že ľudia v nádeji, často klamnej, že zbohatnú, usilovne pracujú a prispievajú tak k zbohatnutiu iných ľudí. Rast je v podmienkach kapitalizmu závislý na tom, že sa v ľuďoch prebúdza závisť voči iným, takže chcú mať to, čo majú tí druhí. Považujem to za dosť nechutný pohľad na svet. ...Ak sa budeme usilovať o ekonomický rast, ako by to bolo to jediné, na čom záleží, dostaneme sa do slepej uličky. Za úspech sa niekedy platí veľmi draho. Skutočne sa to podobá zlatej horúčke zo starých čias. ...Prečo to vlastne všetko robíme? Kto by nakoniec stál o to, byť bohatý v sociálnej púšti, alebo zostarnúť v tak zdevastovanej krajine? To isté platí pre kapitalistické spoločnosti na celom svete. Kto by chcel sláviť úspechy v sociálnej púšti toho typu, ktorý si sami vytvárame? Mohlo by to dôjsť tak ďaleko, že by sme sa museli obklopiť vysokými plotmi a ozbrojenými strážami ako v bohatých predmestiach Johannesburgu, aby sme v tejto krajine, ktorú sme vytvorili, vôbec prežili."
Prostriedky nestačia, potrebujeme ciele
"Komunizmus mal určitý cieľ - tým bola ideálna predstava o rovnosti a prosperite pre všetkých, predstava, že všetci ľudia si môžu byť rovní - nemal však mechanizmus potrebný na dosiahnutie tohto cieľa. Kapitalizmus je oproti tomu mechanizmom, ktorému pre zmenu chýba cieľ. Ide v ňom len o to, aby sme zbohatli, alebo patrí k životu aj niečo viac? Zdá sa, že ak získame peniaze, málokedy nám to stačí. Otázkou je, či nám hrozí, že z vaničky vylejeme s vodou aj dieťa. Vodu predstavuje neefektívnosť a netolerantnosť komunizmu, zatiaľ čo dieťa predstavuje jeho idealizmus. A práve idealizmus kapitalizmu chýba. Samo srdce kapitalizmu je napadnuté zhubným nádorom. Je ním neexistencia cieľa, pre ktorý by sa ľudia mohli nadchnúť. V prvom štádiu nového obrazu kapitalizmu je potrebné absolútne si ujasniť, k čomu to všetko slúži a komu to má slúžiť.
Odpoveď, že to slúži tým, ktorí to financujú - teda akcionárom - nie je postačujúca ani z praktického, ani z morálneho hľadiska. Musíme vziať do úvahy, že novým zdrojom bohatstva je inteligencia. Nie je ním pôda, technológie, ani peniaze a suroviny, ale je ním rozum a zručnosti ľudí. Predsedovia správnych rád veľkých korporácií už dlho o svojich zamestnancoch hovoria ako o svojich najväčších aktívach. Je načase, aby si uvedomili, že je tomu tak naozaj, pretože jediná nádej na ich budúce zabezpečenie spočíva v mozgovej kapacite týchto zamestnancov. Vlastníkmi intelektuálneho kapitálu sú však kľúčoví zamestnanci podniku. To sú aktíva, ktoré vlastnia ďalšie aktíva. Vlastniť ľudí totiž nikdy skutočne nemôžeme, vždy od nás môžu odísť. Ak by sme niekoho vlastnili, nie je to správne. Hovorili sme tomu otrokárstvo. Myslím, že budeme musieť zmeniť význam slova podnik: ten už nebude prostriedkom na obohacovanie sa vlastníkov, zamestnávajúcich ľudí ako iné organizačné nástroje, ale skôr to bude niečo ako spoločenstvo s jasným zmyslom existencie."
Pre túto esej boli využité materiály z diel: Peter F. Drucker: Postkapitalistická společnost, Management Press 1993 Rowan Gibson: Nový obraz budoucnosti, Management Press, Praha 1998 Stuart Crainer: Kompendium Managementu, Business Books 1998
Myslím, že keby boli tieto fakty známe v novembri 1989, boli by sme prvou postkomunistickou a zároveň postkapitalistickou krajinou na svete. Zatiaľ sme sa ocitli v "prúseri", z ktorého sa azda za sto rokov vyhrabeme.
Autor je ekonóm a konzultant
