Reklama
Reklama

Kontroverzný odchod "otca národa"

Vďačnosť silnejšia ako diplomacia. Komentár splitského denníka Slobodna Dalmacija s týmto titulkom narážal na kontrast, ktorý sprevádzal pohreb prezidenta Franju Tudjmana. V daždivý pondelok 13. decembra do ulíc Záhrebu vyšli húfy Chorvátov, aby povedali posledné zbohom "otcovi národa".
Počet zobrazení: 501

 

Vďačnosť silnejšia ako diplomacia. Komentár splitského denníka Slobodna Dalmacija s týmto titulkom narážal na kontrast, ktorý sprevádzal pohreb prezidenta Franju Tudjmana. V daždivý pondelok 13. decembra do ulíc Záhrebu vyšli húfy Chorvátov, aby povedali posledné zbohom "otcovi národa".

Najvyšší zahraniční predstavitelia sa však na cintorín Mirogoj nehrnuli. Bol tam iba turecký prezident a premiéri Slovinska, Macedónska a Maďarska. Rozpory a kontroverzie, ktoré sprevádzali Tudjmana počas celého života, ho tak neopustili ani v okamihu smrti. O prezidentovej chorobe sa špekulovalo niekoľko rokov, noviny mu z času na čas dávali len pár dní života. Takéto prognózy, bohužiaľ, raz musia vyjsť. Stalo sa tak v piatok večer 10. decembra. Príčinou smrti bola rakovina tráviaceho traktu spojená s komplikáciami pri operácii.

Partizán v Belehrade

B. Jeľcin v sústrastnom telegrame vyzdvihol Tudjmanove zásluhy v protifašistickom odboji v druhej svetovej vojne. Ruský prezident si tak spomenul, že nebožtíkova cesta na výslnie sa začala, keď ako 19-ročný mladík v roku 1941 spolu s otcom odmietol ustašovský režim v bábkovom Nezávislom chorvátskom štáte a pristúpil k Titovým partizánom. Vojenské víťazstvo komunistov mu otvorilo nečakané obzory - stal sa najmladším juhoslovanským generálom, nemal ani 40 rokov. V tom čase s manželkou Ankicou žil v Belehrade, kde sa im narodili tri deti. Okrem iného bol aj prezidentom futbalového klubu Partizan. Vstupy do desaťročia bývali pre Tudjmana zlomové. V roku 1961 opúšťa armádu a začína sa venovať histórii. Zameriava sa na detaily druhej svetovej vojny, o ktorých sa v Titovom štáte nehovorilo a okrem iného hlása, že hriechy ustašovcov sa zveličujú. Jeho teórie nenechávajú Chorvátov ľahostajnými. Hnutie volajúce po národnom obrodení, známe pod menom Chorvátska jar, naberá koncom 60. rokov obrátky. V roku 1971 je však potlačené a prominentný člen Tudjman sa dostáva do väzenia. Odvtedy sa jeho nacionalistické názory len radikalizovali.

Titove tiene

Ďalší sústrastný telegram, ktorý zaujal pozornosť, bol stručný. V hlavnej spravodajskej relácii štátnej chorvátskej televízie ho dokonca ani nespomenuli, avšak v Belehrade bol medzi hlavnými správami. Poslal ho juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič.

Tudjman často napodobňoval Tita. Či už spôsobom prejavu alebo bielymi uniformami, ktoré rád nosieval. No bol iba generál jeho veličenstva, v našom prípade maršala. A tak ho oveľa častejšie porovnávali práve s Miloševičom. Možno aj preto, že materiálu na porovnávanie bolo dosť. Oboch poznačila rodinná tragédia: Miloševičovi rodičia spáchali samovraždu, Tudjmanovho otca s druhou manželkou našli zavraždených rok po druhej svetovej vojne. S najväčšou pravdepodobnosťou si siahli na život sami. Obaja vodcovia prišli k moci v približne rovnakom čase a svojim národom sľubovali vrátiť stratenú dôstojnosť. Zatiaľ čo v Belehrade preklínali juhoslovanskú ústavu z roku 1974 a kreslili víziu zjednotenia Srbov, v Záhrebe volali po odstránení srbského hegemonizmu. A národ nadšene skandoval ich mená. Pritom na prelome 80. rokov protisrbské nálady v Chorvátsku pomáhali Tudjmanovi a naopak. Samozrejme, iba nálady by nestačili. Zatiaľ čo Miloševič zdedil mašinériu komunistickej strany, Tudjman si vybudoval Chorvátske demokratické spoločenstvo (HDZ) vďaka bohatým príspevkom chorvátskej emigrácie. Víťazstvá oboch politikov v prvých pluralitných voľbách boli veľkolepé. HDZ získalo 41% hlasov a dvojtretinovú väčšinu v parlamente.

Na vrchole

Ak sme hovorili, že na pohrebe bol iba jeden zahraničný prezident, treba túto informáciu upresniť. Slovinská hlava štátu Milan Kučan na obrade síce nebol, no hneď po Tudjmanovej smrti letel do Záhrebu, aby vyjadril sústrasť. Tiež sa nedá celkom tvrdiť, že na pohrebe chýbali výrazné zahraničné osobnosti. Pozorovatelia si na obrade nemohli nevšimnúť jednu z významných postáv svetovej európskej diplomacie v posledných dekádach - bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha Genschera. Práve on sa výraznou mierou podieľal na získaní chorvátskej nezávislosti. Začínalo sa ďalšie desaťročie, bola jeseň roku 1991. V Chorvátsku zúrili boje, jedna osada za druhou padali do rúk chorvátskych Srbov, podporovaných juhoslovanskou armádou. Svet sledoval obrazy zničeného Vukovaru. V takejto situácii sa Európska únia na čele s Nemeckom rozhodla k ráznemu kroku, Chorvátsko a Slovinsko dostali darček pod stromček vo forme uznania samostatnosti.

Onedlho sa frontová línia ustálila, Tudjman si zvolil vyčkávaciu taktiku. Pozornosť sa sústredila na Bosnu, kde Záhreb materiálne a finančne podporoval tamojších súkmeňovcov a ich samozvaný štátny útvar. Na druhej strane v tichosti a v rozpore so zbrojným embargom OSN budoval silnú armádu. Jeho čas prišiel v roku 1995, kedy chorvátske vojská v dvoch ofenzívach získali kontrolu nad územiami, ktoré ovládali Srbi a z týchto území ich vyhnali. Západné krajiny útoky tolerovali. Potom nasledoval Dayton a Tudjmanov vrchol. Chorvátsko získalo suverenitu nad celým svojim územím a mierová zmluva pre Bosnu bola dostatočne všeobecná na to, aby bosnianski Chorváti mohli naďalej veriť, že sa raz dostanú pod krídla Záhrebu.

Onedlho sa však Tudjman začína dostávať do medzinárodnej izolácie. Najprv mu vyčítajú diktátorský spôsob vládnutia, neskôr mu zazlievajú kriminálny spôsob privatizácie, v ktorom podľa tlače asi 200 ľudí ovládlo prakticky celú ekonomiku. Na denný poriadok sa dostáva aj jeho podpora bosnianskym Chorvátom, ktorá brzdí implementáciu daytonských dohôd. Na rad prichádza aj neochota Záhrebu spolupracovať s tribunálom v Haagu, či už ide o vydávanie chorvátskych osôb obvinených z vojnových zločinov alebo vyšetrovanie okolností vyhnania 600 tisíc Srbov.

Tu teda leží dôvod slabej zahraničnej účasti na pohrebe. Je svedectvom nielen Tudjmanovej kontroverzie, ale aj ďalšej nedôslednosti západnej politiky na Balkáne. "Otec národa" sa dostal tam, kde bol, vo veľkej miere vďaka podpore Bruselu a Washingtonu. Keď prichádzal k moci, len málokto si robil ťažkú hlavu z jeho nacionalistickej rétoriky. Jedným z dôvodov predčasného uznania Chorvátska zo strany EÚ bola práve "demokratická orientácia Záhrebu". Porušovanie zbrojného embarga OSN sa chápalo ako forma pomoci a Tudjmanove plány rozdeliť Bosnu sa v záplave správ z vojny spomínali iba sporadicky. Tesne po vyhnaní chorvátskych Srbov sa zahraničie zmohlo iba na slovné odsúdenie činu, konkrétne kroky absentovali. O štyri roky neskôr sa Chorváti dožívajú medzinárodného ignorovania pohrebu prezidenta, ktorého dvakrát zvolili v demokratických voľbách. Okrem toho, aj bez uvedených súvislostí je prinajmenšom nekultúrne využívať niečiu smrť na vysielanie politických signálov. Nehovoriac už o zverejnení správy, že Tudjmana sa haagsky tribunál chystal obviniť z vojnových zločinov len niekoľko hodín po tom, čo posledný raz vydýchol.

Čísla a ľudský život

Pozorovateľom neunikol na pohrebe jeden rozporný moment: dočasný chorvátsky prezident Vlatko Pavletič v rozlúčkovom prejave zdôraznil, že Tudjman "odhalil a zrušil mýtus Jasenovca". Nekonečný príbeh pokračuje. Koncentračný tábor z druhej svetovej vojny bol jednou z mimoriadne dôležitých tém Tudjmanovho vládnutia. Zatiaľ čo väčšina historikov odhaduje počet väčšinou srbských, židovských a rómskych obetí tohto "balkánskeho Osvienčimu" na stotisíce, Tudjman dokazoval, že ich bolo len niekoľko desaťtisíc. Aj pre tieto tvrdenia sa počas Titovej Juhoslávie dostal do väzenia, vďaka nim získaval politické body v časoch rozpadu federácie. "Vďaka bohu, že moja manželka nie je ani Srbka, ani židovka," vyhlásil v čase prezidentskej kampane v roku 1990. Niektorí novinári si neskôr na tomto výroku zgustli. Využili pritom skutočnosť, že jeden z prezidentových vnukov je spolovice Srb. S obľubou vyhľadávali v Tudjmanových prejavoch srbské slová, najmä po tom, čo začal presadzovať až absurdnú čistotu chorvátskeho jazyka a používanie novovytvorených slov.

Skúška času

Aj najbližší spojenci "otca národa" po pohrebe pripustili, že po ňom už nič nebude ako predtým. "Aj po Titovi - Tito" - obľúbené heslo v prvých rokoch po smrti maršala Josipa Broza, sa nebude opakovať. Chorvátsko už 3. januára čakajú parlamentné voľby, v ktorých by podľa preferencií mali zvíťaziť dva opozičné bloky. Koncom januára sa budú konať ďalšie voľby, kde by pre zmenu mohol zvíťaziť kandidát vládnucej strany Mate Granič, ktorého podporuje aj zahraničie. Zďaleka však nie je isté, či radikálne krídlo HDZ bude súhlasiť s jeho kandidatúrou. Tudjmanovu politiku, ako aj jeho obľúbenú teóriu o suverenite malých národov, čaká tvrdá skúška času.

Autor je redaktor Hospodárskeho denníka

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama