Ak štandard, tak pre všetkých

Cesta k Helsinkám bola kľukatá, vôbec nie jednoznačná. Zapochybovali ste niekedy o takomto výsledku? Musím povedať, že nie, pretože som bol pri všetkých problémoch, ktoré sa vyskytli, najmä v roku 1997 a predtým, a znamenali vyradenie Slovenska zo skupiny štátov, ktoré začali rokovať.
Počet zobrazení: 1362

Pavol Hamžík

Narodil sa 20. augusta 1954. Absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V zahraničnej službe prešiel všetkými stupňami diplomatickej hierarchie od veľvyslaneckého tajomníka až po mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca. Počas predsedníctva ČSFR v Konferencii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe predsedal riadiacej skupine KBSE pre vojnovú krízu v bývalej Juhoslávii. Po 1. januári 1993 pôsobil ako vedúci vládnej delegácie a neskôr Sta bol predstaviteľom SR v riadiacej trojke KBSE. Od mája 1994 do augusta 1996 pôsoálej misie pri KBSE, viedol vládnu delegáciu SR na odzbrojovacích rokovaniach vo Viedni bil ako veľvyslanec SR v Nemecku. 27. augusta 1996 bol vymenovaný za ministra zahraničných vecí SR. Z tejto funkcie odstúpil 26. mája 1997 po zmarenom referende o členstve SR v NATO. Prednáša v Ústave medzinárodných vzťahov PF UK v Bratislave a na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Je spoluzakladateľom a predsedom Strany občianskeho porozumenia. Dňa 30. októbra 1998 bol vymenovaný za podpredsedu vlády SR pre európsku integráciu.

Cesta k Helsinkám bola kľukatá, vôbec nie jednoznačná. Zapochybovali ste niekedy o takomto výsledku?

Musím povedať, že nie, pretože som bol pri všetkých problémoch, ktoré sa vyskytli, najmä v roku 1997 a predtým, a znamenali vyradenie Slovenska zo skupiny štátov, ktoré začali rokovať. Našu diskvalifikáciu som chápal ako zahranično - politické zlyhanie a po výsledku volieb z minulého septembra som si nevedel predstaviť nič iné, len, že v dohľadnej dobe dostaneme pozvanie na začatie rokovania a dostaneme aj šancu dobehnúť ostatné štáty tzv. Višegrádskej skupiny. Priznám sa, museli sme pristúpiť aj na niektoré ústupky, ktoré, keby sme boli úspešní v roku 1997, sme urobiť nemuseli.

O aké ústupky ide?

Úplne logicky sa na prvé miesto dostali ekonomické kritériá. Museli sme prijať záver napríklad vo vzťahu k Jaslovským Bohuniciam. Keby sme už o vstupe rokovali, tak by sa táto otázka nachádzala v inej polohe. Takto sme pod politickým tlakom. Paradoxné je, že v Európskej únii neexistujú žiadne bezpečnostné štandardy a medzinárodným štandardom reaktory v Jaslovských Bohuniciach vyhovujú.

Napriek tomu tu existovali isté scenáre, že by nás mohli pozvať iba formálne: potľapkali by nás po pleci, ale rokovania by sa začali iba s Maltou a Lotyšskom. Uvažovalo sa o takejto reálnej alternatíve a v akých kruhoch?

Potľapkaní sme boli na viedenskom a na kolínskom summite. Myslím si, že sme situáciu zvážili reálne a sústredili sme sa na helsinský summit. Chcelo to veľa diplomatického i politického úsilia, aby sme dosiahli takýto výsledok, pretože koncepcia, ktorú pripravila predchádzajúca, v súčasnosti odchádzajúca Európska komisia začiatkom roka 1999, bola naozaj v polohe: rýchlejšie rokovania s Maltou a Lotyšskom, pomalšie so Slovenskom a Litvou a úplne pomalé s Bulharskom a Rumunskom. Ja som od 20. augusta tohto roka absolvoval štyri stretnutia s komisárom pre rozširovanie EÚ Güntherom Verheugenom a počas týchto rokovaní bolo vidieť aj silné posuny. Na všetkých úrovniach, nielen na mojej, bolo potrebné urobiť výrazný argumentačný posun a predovšetkým predstaviteľom novej komisie vysvetliť, že tu ide o viac, než o politické úvahy. Treba prekonať skepticizmus našich občanov v tomto procese, ohľadom toho, že sa s nami nenarába tak, ako by sme si už dnes zaslúžili, že je tu určitý dvojitý štandard. Nakoniec treba poukázať aj na to, že niektoré štáty z tých, ktoré budú pozvané, nie sú a ani nebudú pripravené v dohľadnej dobe na to, aby rokovali. Čiže tu sa vraciame a EÚ nám pomáha sa vrátiť tam, kde sme mali byť už pred dvoma rokmi.

Vaša „ozajstná“ úloha sa v skutočnosti začína až teraz, po helsinskom summite. Sme vôbec personálne pripravení na také náročné rokovania?

Urobili sme všetko pre to, aby sme boli čo najlepšie pripravení. Nemôžem skonštatovať, že sme stopercentne pripravení, určité rezervy vždy sú a aj budú. Predovšetkým to súvisí s odborným zázemím, ale aj s materiálnymi možnosťami, ako motivovať ľudí, ktorí budú zodpovední za dohodnutie mimoriadne dôležitých podmienok pre vstup Slovenska do Európskej únie a aby obhájili záujmy Slovenska pri týchto rokovaniach. Pretože tie rokovania sú presne o tom, ako obhájiť záujem a dohodnúť také podmienky, aby nevýhod spojených so vstupom, ak vôbec nejaké budú, bolo čo najmenej.

Je tu však problém, že keď prekonáme tieto ťažkosti, bude potrebné dosadiť našich ľudí do európskych inštitúcií. Obávam sa, že ak by k tomu prišlo za súčasnej situácie, mali by sme s tým dosť veľké problémy - nájsť ľudí, ktorí budú pripravení odborne i jazykovo zároveň.

Dosadzovanie našich zástupcov do európskych štruktúr bude aktuálne až po vstupe, okolo roku 2004. Z tohto hľadiska kvitujem, že sa európske štúdiá, medzinárodné vzťahy a politológia študujú na viacerých univerzitách v Slovenskej republike. Každý rok absolvuje tieto univerzity sto až stopäťdesiat študentov, ktorí potrebujú získať prax a môžu potom nastúpiť aj na funkcie, ktoré budú obsadzované v Bruseli. Samozrejme, že máme skúsených pracovníkov aj na ministerstve zahraničných vecí, ktorí sa na takéto otázky pripravujú a dobrou školou budú aj rokova- nia.

V ktorých oblastiach sme najviac pripravení, resp. kde sme najviac pokročili a kde sú naše najväčšie rezervy?

Zatiaľ sme prešli len tzv. individuálnym hodnotením, individuálnym screeningom, čiže sa hodnotila pripravenosť legislatívy. Kapitoly, alebo tie oblasti, o ktorých sa bude rokovať, sú posudzované niektoré ako ťažšie, niektoré ako ľahšie. My sa pripravujeme začať rokovanie o pätnástich ľahších, medzi tie ťažšie zaraďujem napríklad vnútorný trh, hospodársku oblasť, ale aj poľnohospodárstvo. Toto sú otázky, na ktoré sa budeme musieť sústrediť a kde budeme musieť veľmi dôkladne špecifikovať našu pozíciu tak, aby sme záujem Slovenska obhájili.

Viete už dnes niečo bližšie o konkrétnych kapitolách, ktorými sa rokovania začnú?

O tom rozhodne Európska komisia začiatkom budúceho roku na základe mandátu helsinského summitu, doteraz rozhodnutie nepadlo. Ale predpokladám, že zatiaľ môžeme hovoriť o približnom počte štyroch až piatich kapitol pre všetky krajiny, o ktorých rozhodnú Helsinky, s tým, že my sme pripravení prerokovať počas každého predsedníctva najmenej sedem až osem kapitol tak, aby sme skutočne dostali šancu Čechov, Maďarov a Poliakov dobiehať.

Ambícia vstúpiť do EÚ spoločne s našimi susedmi však bola jednak trochu spochybnená počas nedávneho stretnutia šéfov parlamentov v Bruseli zo strany našich partnerských štátov a jednak: zdá sa vám reálne, že by sme mohli skutočne dobehnúť tieto krajiny vzhľadom na dvojročné zameškanie?

Túto šancu môžeme spochybniť len my, lebo všetko je v našich rukách. Samozrejme, že to záleží aj od kapacity Európskej komisie a jej pripravenosti na takéto rokovania. Musíme mať určitý strategický cieľ, ktorý nás bude ťahať dopredu. Myslím si, že táto úloha je postavená správne a dôležité je urobiť z našej strany všetko pre to, aby sme sa doťahovali. Dnes ťažko povedať, nakoľko sa nám to podarí.

Skúsme konkrétne: ak by bol termín vstupu prvých krajín tak, ako ho určil alebo odporučil Európsky parlament, teda 1. 1. 2003, je reálne, že by sme do tohto termínu boli pripravení na vstup?

Myslím si, že tento termín je príliš skorý, my môžeme byť pripravení a môžeme dobehnúť tieto krajiny tak v roku 2004, 2005. Osobne si myslím, že podľa objektívnych kritérií budeme pripravení na vstup, a to platí pre každú z kandidátskych krajín, až okolo roku 2004, pretože rozhodujúcou bude ekonomika a konkurencieschopnosť ekonomík podnikateľského sektora. Táto konkurencieschopnosť nie je natoľko rozvinutá ani u nás, ani u ostatných kandidátskych štátov a ani u tých, ktoré rokujú už dva roky. Pri našom vstupovaní do EÚ je dôležité, aby bolo pre nás prínosom a nie, aby nás ekonomika EÚ zhltla. Nevylučujem však, že Európska komisia neprijme rozhodnutia o skoršom prijatí jedného alebo dvoch štátov.

Boli ste prvý, kto predostrel svojim európskym partnerom možnosť skoršieho odstavenia Jaslovských Bohuníc spôsobom „niečo za niečo“, teda ak by z ich strany bola preukázaná rovnaká politická ústretovosť a prijali by nás včaššie. Sami ste hovorili, že sme museli robiť určité ústupky. Neobávate sa, že aj kvôli nášmu zameškávaniu budeme musieť urobiť priveľa ústupkov, ktoré ohrozia náš skutočný štátny záujem?

Pokiaľ ide o Jaslovské Bohunice, aj z môjho podnetu bola do uznesenia vlády daná úloha prerokovať sociálne a ekonomické dopady odstavenia dvoch reaktorov v Jaslovských Bohuniciach a finančné podmienky ich odstavenia s tým, že ak by sme boli situáciou alebo skorším vstupom donútení odstaviť jeden alebo obidva reaktory skôr, potom by sme už mali hovoriť o plných kompenzáciách. Dali sme to najavo aj Európskej komisii a tá to akceptovala. Musím k tomu ale dodať, že Európska komisia už uvoľnila desať miliónov euro, čiže skoro pol miliardy korún zo svojich prostriedkov v tomto roku a takmer miliarda je pripravená na uvoľnenie každý rok na prípravu a ukončenie tohto odstavenia. Nechceme robiť ústupky, a tak sa dostávať pod predovšetkým politický tlak. Musíme si uvedomiť, že zahranično-politické zlyhanie v roku 1997 nás stojí a bude ešte veľa stáť. Myslím si, že aj pre nás, aj pre EÚ, bola táto diskusia poučením o atómových elektrárňach a odstavení „zastaraných“ atómových reaktorov, pretože takéto a ešte staršie fungujú aj v niektorých krajinách EÚ. Ja som na každom rokovaní zdôrazňoval, že chceme byť partnermi, nielen po vstupe, ale už teraz. Posledné vyjadrenia fínskeho premiéra Lipponena boli úplne jasné: ak štandard, tak pre všetkých, aj pre dnešné členské štáty, nielen pre kandidátske štáty. O týchto otázkach som hovoril s najvyššími fínskymi predstaviteľmi, ktorí si práve vtedy uvedomili, že sa to začína u nás a môže sa to skončiť u ich ruských reaktorov, alebo povedzme u reaktorov Veľkej Británie, ktoré sú staré štyridsať rokov. Čiže jeden štandard pre všetkých, a to nielen v oblasti atómovej energetiky, ale všade.

Jedna vec je vstup a druhá vec predstava nášho fungovania v rámci EÚ. Európska únia sa nebude môcť rozšíriť bez vnútorných reforiem, vrátane mechanizmu rozhodovania. Máme vôbec nejakú ucelenú predstavu, resp. koncepciu nášho postavenia v rámci EÚ alebo variant, ku ktorému sa prikláňame?

Samozrejme, že podporujeme návrhy, ktoré znamenajú, že každá krajina bude mať v najvyššej rozhodovacej komisii v Bruseli jedného zástupcu. My máme pozíciu, ktorá hovorí o tom, že len o tých veciach, ktoré sú vecami spoločného záujmu, a len minimálneho počtu najdôležitejších otázok týkajúcich sa napr. spoločných postupov európskej bezpečnostnej politiky, by sa malo rozhodovať väčšinovo. Samozrejme, že musia byť aj pomery dohodnuté tak, aby menšie štáty nevyšachovali veľké štáty v Európe. Taktiež máme vyšpecifikované postoje aj k ostatným otázkam, len ešte nie sú všetky pozície v rámci EÚ jasné a diskusia je vlastne v začiatkoch aj pred medzivládnou konferenciou, ktorá o týchto otázkach rozhodne. S postupom tejto diskusia budeme naše pozície upresňovať.

Zmeňme tému. Posledný výskum verejnej mienky ukázal aj dosť výrazný prepad preferencií SOP. Robili ste už nejakú sebareflexiu? Čomu pripisujete tento výsledok?

Sebareflexiu robíme stále. Prešli sme zložitým obdobím, v podstate sme sa spamätali až po prezidentských voľbách na júnovom kongrese. Zásadný krok v tomto smere sme urobili na republikovej rade 4. decembra, kde sme odštartovali diskusiu o možnosti vzostupu a smerovania SOP. Z jedného prieskumu verejnej mienky nerobíme závery. Ten prepad bol o dve percentá, čo je už významné, budeme analyzovať tieto prieskumy v dlhodobejšom horizonte. Je pravda, že sme sa sústredili na pragmatické potvrdenie politickej zmeny, ku ktorej došlo v posledných parlamentných voľbách. Snažíme sa byť stabilným partnerom tejto koalície. To nás určitým spôsobom limituje, pretože vzhľadom na nevyhnutné ekonomické opatrenia životná úroveň u našich občanov poklesla, a to všetko sa odráža na preferenciách koaličných strán.

Kam ušli tieto hlasy? K Ficovi?

To sa dá momentálne určiť ťažko. Fico je zatiaľ predovšetkým výkrikom jeho osobnej nespokojnosti. Na takéhoto človeka sa potom nabalia ďalší ľudia, nabalí sa aj podpora v rámci prieskumov verejnej mienky. Uvidíme, už tento rok sme dosiahli isté výsledky, helsinský summit, zahranično-politický posun. Samozrejme, že ľudí zaujíma predovšetkým posun tu, ekonomika a životná úroveň, ale o tomto je aj EÚ. Ak by vstup do EÚ nemal byť podnetom pre ďalší rozvoj domácej ekonomiky, vyrovnávania rozdielov medzi ekonomikami v Európe, ak by nemal viesť k rastu životnej úrovne, tak by sme sa o to nesnažili. To sú však dlhodobé ciele. Úlohou je stabilizovať ekonomiku, verím, že tento a budúci rok sa nám to podarí. SOP potrebuje tak rok a pol, dva na prípravu na ďalšie parlamentné voľby a budeme na nej intenzívne pracovať.

Váš poslanec Marián Mesiarik sa nedávno tak trochu bizarne vyjadril, že keby nebolo funkcií, dostala by sa SOP na okraj politického spektra. Znamená to, že SOP by nevedela fungovať v opozícií?

Myslím si, že by sme vedeli fungovať v opozícií, a dokonca s vyššími preferenciami, než máme teraz vo vládnej koalícií. Politické strany nevznikajú náhodou, vznikajú logicky. Tie strany, ktoré boli úspešné, majú právo nominovať svojich predstaviteľov aj do vládnych, parlamentných a ostatných funkcií a tam, kde to spoločenský konsenzus a zákony dovoľujú, netreba to dramatizovať. Samozrejme, že aj cez funkcie si ktorákoľvek zo strán udržuje svoje postavenie tak, aby mala nielen zodpovednosť, ale aj vplyv na rozhodnutia. My sme nikdy nebojovali o funkcie. Súhlasili sme napríklad s obsadením predstavenstiev dozorných rád vo finančnom sektore, v štátnych podnikoch len preto, že sme museli prekonať minulý systém. Pre nás to bola vždy otázka v záujme rovnováhy a kontroly v predstavenstve i v dozorných radách. Teraz je pre nás prioritné umožniť vstup zahraničných partnerov, napr. do telekomunikácií tak, aby už tam nikdy nerozhodovali politicky dosadené predstavenstvá, dozorné rady, ale manažment, ktorý bude orientovaný na rozvoj a na zisk. Len takto môže prinášať prospech štátu.

Mám dojem, že výsledkom tohto pocitu z vytláčania z rozhodovacích mechanizmov je aj spolupráca SOP a SDSS, ktorá však vyznela ako spolupráca zameraná na vyváženie vplyvu SDĽ na ľavej strane politického spektra. V čom sú hlavné výhrady SOP voči SDĽ?

Sociálno-demokratická strana Slovenska má svoje zastúpenie v parlamente, je reálnou politickou silou, bez ohľadu na preferencie alebo zázemie. S určitým záujmom sme sa stretli v parlamente i na komunálnej úrovni. Existuje vzájomná podpora a sociálno-demokratická strana bola tam, kde sme sa dohodli, spoľahlivým partnerom. Pristupujeme k tejto spolupráci úplne pragmaticky. Ale uvidíme, kam sa dostaneme aj s ďalšími partnermi, ako s SDĽ. Poviem to úplne otvorene: nikdy sme nechceli pôsobiť ako satelit SDĽ, preto sme sa snažili, a aj sa snažíme, odlíšiť. SDĽ je relevantným politickým subjektom, s ktorým počítame ako so súčasným partnerom, prípadne aj po ďalších parlamentných voľbách, ak budeme obidvaja úspešní. Na druhej strane ale mnohé dohody neboli uzatvorené, či už išlo o vypovedanie spoločnej dohody na podporu spoločného kandidáta na primátora Bratislavy deň pred voľbami. Alebo, či ide o spoločný postup pri koaličných rokovaniach. Nezazlievame to SDĽ, postupovala úplne pragmaticky a upevnila svoju pozíciu aj nad rámec volebného zisku a zastúpenia v parlamente dohodou s SDK. Zo svojho hľadiska postupovala správne. Stranícka politika u nás nie je na prvom mieste a niekedy sa nám zdá, že u SDĽ tomu tak je.

Nepokúšali ste sa vyjasniť si tieto rozpory pri rokovacom stole? Veď na jednej strane sú tu fakty, ktoré ste uviedli vy, na strane druhej napríklad dohoda o predsedovi NKÚ, kde z koaličných partnerov len SDĽ priznávala tento post SOP. Takže reči o neplnení dohôd krívajú na jednu nohu.

Budeme si musieť sadnúť za jeden stôl, som presvedčený, že je to správne. Ja som hovoril o dvojstranných dohodách, dohodu o NKÚ chápem ako koaličnú a vítam seriózny postup zo strany SDĽ. Budem rád, keď vecí, na ktorých sa dohodneme, bude viac. SOP sa však nebude pripájať k iniciatívam SDĽ, ako si to možno mnohí mysleli. Samostatná politika, to je náš cieľ, aj keď dnes za cenu odretých uší.

V politických a novinárskych kruhoch sa šušká, že za vašou spoluprácou s SDSS je skrytý záujem o značku Socialistickej internacionály.

Na prvom kongrese v júni tohto roka sme menili stanovy. Jeden člen SOP a delegát kongresu vystúpil s návrhom, aby sme zakotvili v stanovách, že SOP je stranou sociálno-demokratickej orientácie. Tento návrh získal z 260 možných len jeden hlas. To neznamená, že túto orientáciu odmietame. Cítime sa bližšie k stredu v nejakom tom sociálno-liberálnom priestore, ktorý nie je cudzí ani sociálno-demokratickému. Dokonca by som povedal, že dnešné vyspelé sociálno-demokratické strany na západe sú sociálno-liberálne, lebo z liberálneho kapitalizmu prevzali toľko, že sa posunuli smerom ku stredu. Toto je ten priestor, kde sa budeme hľadať. Musím priznať, že SDSS je zaujímavá aj tým, že je členom Socialistickej internacionály. My sme si ešte nedali odpoveď na to, či chceme byť členom Socialistickej internacionály alebo inej internacionály. Okrem toho si myslím, že z celého problému budúceho volebného výsledku SOP je otázka zahranično-politického zakotvenia z hľadiska významu tak 3 %.

Príklad HZDS však ukazuje, že aj strana, ktorá má vysoké preferencie, môže mať obrovské problémy, ak nemá medzinárodné ukotvenie. Vzhľadom na vaše renomé ako zahranično-politického experta sa mi zdá paradoxné, že SOP si toto medzinárodné ukotvenie hľadá trochu zmätene, raz u Vuka Draškoviča, raz u holandskej D-66, raz inde…

Vuk Draškovič bol výnimkou, išlo skôr o podporu demokratických síl v dnešnej Juhoslávií, o podporu ďalšieho demokratického vývoja. Vuk Draškovič je relevantným opozičným politikom s 20% preferenciami. Takýto postup bol dohodnutý na najvyšších politických miestach, aj s ministerstvom zahraničných vecí. Takéto veci budeme robiť a budeme sa na tom profilovať ako strana, ktorá podporuje demokratický vývoj nielen u nás, ale aj v zahraničí. Pokiaľ ide o zahranično-politické kontakty, hľadáme ich niekde medzi Socialistickou a Liberálnou internacionálou. Preto som aj inicioval vnútrostranícku diskusiu o orientácií a nechceme ju urýchľovať. Mne osobne by sa páčilo mať dva, tri roky pozorovateľský štatút v Socialistickej i v Liberálnej internacionále. Teoreticky by to išlo, prakticky asi nie, takže si budeme musieť vybrať. Robíme postupné kroky a nepredpokladám, že kongres v máji budúceho roku vysloví jednoznačnú orientáciu.

V súvislosti s ideologickými otázkami sa hovorí o vašich názorových rozdieloch s terajším prezidentom Schusterom. Kým Schuster sa snažil priblížiť SOP k sociálnej demokracii, vy inklinujete skôr k liberálnej orientácií.

Nejaké väčšie názorové rozdiely tu nie sú. SOP budeme demokratizovať aj tým, že rozhodnutia nebudú prijímať dvaja, traja ľudia, ale budú sa prijímať kolektívne. Pokiaľ ide o osobnosti, pán Schuster je prezidentom republiky, do politiky SOP nijakým spôsobom nezasahuje. Je možné, že jeho orientácia bola silnejšia než moja. Ja sa cítim pragmatickým človekom, politikom, mňa zaujíma výsledok a perspektíva tejto krajiny. Nezaujíma ma stranícke riadenie ekonomiky, nezaujímajú ma posty. Samozrejme, že ma v prvom rade zaujíma volič - občan. Mám silné ľavicové cítenie, cítim sa naľavo od stredu, ale stranu cítim veľmi blízko stredu. U mnohých našich členov slovo socialistické implikuje niečo, čo by sme mali mať už za sebou. Existuje tu akási medzipoloha medzi stredom a SDĽ a medzi stredom a SDSS. Túto medzipolohu si chceme definovať a medzinárodno -politicky zakotviť. Veľmi úspešne lobujeme v zahraničí, najmä cez osobné kontakty SOP, pri presadzovaní záujmov Slovenska v procese integrácie alebo v zahranično-politických otázkach.

Ako si predstavujete celkové vyústenie spolupráce SOP a SDSS? Má smerovať k nejakému predvolebnému spojenectvu alebo k niečomu užšiemu?

Chceme ísť do volieb samostatne. Zatiaľ sme sa dohodli na spolupráci v rámci parlamentu tam, kde to bude našim a ich záujmom v komunálnej politike a na expertnej úrovni. Je to užitočné pre obidve strany, ale SDSS musí byť doma natoľko relevantnou silou, aby vôbec mala nejaké preferencie a bola pre SOP či kohokoľvek iného zaujímavá. Teraz je zaujímavá tým, že má štyroch poslancov, čo koncom tohto volebného obdobia skončí. Ale je zaujímavá aj tým, že je členom Socialistickej Internacionály. To však nie je všetko a len na základe tohto sa nebudeme rozhodovať, čo ďalej.

Takmer každá politická strana v spektre od stredu doľava hovorí, že chce ísť do volieb samostatne, pritom na pravej strane sa nedá vylúčiť ani tzv. ľudový blok KDH - HZDS. Po určitom personálnom prievane hrozí, že by sa mohla na Slovensku „zabetónovať“ jedna politická garnitúra minimálne na desať rokov. Uvedomujete si, že takéto štiepenie len oslabuje ľavicu a mrhá jej vyše tridsaťpercentným voličským potenciálom?

Predovšetkým si ale uvedomujem, že SOP je mladou a novou politickou stranou a najskôr musí mať svoju tvár, ešte predtým, ako sa začne spájať, či už v určitej koalícií alebo bloku s niekým iným. Máme tri roky na to, aby sme túto diskusiu o spoločnom postupe ľavého spektra politických strán absolvovali. Dnes však máme zodpovednosť za zmenu, politickú aj ekonomickú. Samozrejme, že uvažujeme aj nad týmito otázkami. Pokiaľ však ide o prepojenie KDH a HZDS, som dosť skeptický. Pokiaľ ide o takých predstaviteľov, ako je pán Mjartan, som nadmieru skeptický. Ale uvažujem už, povedzme, nad pánom Ficom, ktorý môže zohrať určitú úlohu. Musíme však vedieť, či je jeho konanie len o ňom alebo o celom Slovensku. Budeme sa snažiť, aby stredo - ľavé strany boli schopné urobiť protiváhu akémukoľvek inému bloku. Osobne si myslím, že politická scéna tu bude kryštalizovať, kým príde k stretu pravice a ľavice, ešte desať rokov. Neurýchľujme tieto procesy. My sme na to ešte nedozreli. Musíme mať svoju novú tvár, pretože do tohtoročných letných prezidentských volieb bola SOP stranou, ktorá by mala mať šancu v budúcich voľbách. Musíme z nej urobiť relevantnú politickú silu.

S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984