Posmrtný život Josifa Džugašviliho
Pred 160 rokmi, bolo v matrike gruzínskeho mestečka Gori k dátumu 19. decembra 1879 napísané meno Josif Vissarionovič Džugašvili. Jeho nositeľ sa však celému svetu stal známy ako Stalin. Dnes toto meno vyvoláva hrôzu...
Obludnosť systému, ktorý sa spája s menom Stalin, nie je iba v miliónoch, či dokonca desiatkach miliónov ľudských obetí, ako sa ukázalo, systém bol obludný, aj keď sa skoncovalo s masovými vraždami. Najlepšie túto obludnosť vyjadril G. Orwell v románe 1984, je to príšernosť sivého, nudného, odľudšteného prostredia. Človek prestáva byť živou bytosťou a stáva sa skrutkou absurdného mechanizmu, kde je čas dejín nahradený mechanickým striedaním nadekrétovaných osláv a demonštrácií. Koncentračné tábory sú iba zostrenou formou toho, čo je celá spoločnosť, ktorá je tiež vlastne iba akýmsi veľkým lágrom. Hoci je masové vraždenie príšerné, vraždené sú bytosti, ktorých osobnosť už predtým rozdrvil obludný mechanizmus ohlupovania.
Neostalinizmus
Tajný Chruščovov referát na XX. zjazde KSSZ v roku 1956, ktorý mal byť rozsudkom nad Stalinom, bol oficiálne v ZSSR zverejnený až v roku 1989, no jeho obsah bol známy krátko po jeho prednesení. V samotnom referáte sa nepriznal rozsah zločinov spáchaných za Stalinovej vlády, napokon za niektoré niesol zodpovednosť aj sám Chruščov, no hlavným omylom tohto referátu bolo, že obludnosť systému bola zredukovaná na Stalinove osobné vlastnosti. Chybou systému bol nakoniec podľa Chruščova iba "kult osobnosti", nadmerné uctievanie vodcu. Chruščov udelil zároveň Stalinovi odpustky (udeľujúc ich zároveň sám sebe). "Je nesporné, že Stalin mal v minulosti veľké zásluhy o stranu, robotnícku triedu a medzinárodné robotnícke hnutie... Všetko to, o čom sme tu hovorili, bolo síce urobené za Stalina, pod jeho vedením a s jeho súhlasom, no Stalin bol presvedčený, že sa to robí na obranu pracujúcich tried pred úkladmi nepriateľov... Nemôže sa preto tvrdiť, že by to bolo počínanie tyrana."
Chruščov zďaleka nepochopil a nechcel ani pochopiť to, čo vyslovil Trockij už v 30. rokoch, že v ZSSR je totalitný byrokratický systém, ktorý nezmenia iba kozmetické úpravy. Trockij navrhoval dôkladnú ekonomickú reformu a zavedenie politického pluralizmu. Pravda, keď Trockij vyslovoval tieto názory a návrhy, už nebol pri moci a môžeme sa iba dohadovať, čo by bol robil napríklad na Chruščovovom mieste. Keď nastúpil k moci Brežnev, stalinistický systém nebol obnovený v pôvodnom rozsahu. Zredukovaný bol najmä rozsah teroru, no ostával systém kontroly, ktorý dokázal hneď v zárodku potlačiť hocakú iniciatívu na zmenu pomerov. Ostalo centrálne direktívne riadenie ekonomiky, ktoré nakoniec doviedlo krajinu na pokraj hospodárskej katastrofy. Pokusy o zmenu ekonomického a politického systému prišli neskoro.
Relikty stalinizmu
Osobu J. V. Stalina dnes obhajuje iba hŕstka fanatikov bez reálneho vplyvu na politické dianie. Predovšetkým v Rusku dokážu iba vytiahnuť portréty Josifa Vissarionoviča a vyjsť s nimi do ulíc. Stalin je však pre nich predovšetkým symbolom doby, keď ich krajina bola superveľmocou... Na svete už vlastne ostal jediný skanzen stalinizmu - severná Kórea. Hrozivé je však niečo iné - forma, v akej prežíva dodnes stalinizmus v Rusku. Nebezpečenstvom pre svet nie sú fanatici vychádzajúci do ulíc so Stalinovým portrétom, ale iné prežitky stalinizmu. Stalinizmus bol v mnohom pokračovaním systému cárskeho Ruska. Teoretickou alternatívou centralizovaného byrokratického cárskeho systému boli soviety ako sústava bezprostrednej samosprávy. Zdá sa však, že zavedenie takéhoto systému do ruských pomerov bolo utópiou. V Rusku boli totiž minimálne demokratické tradície, nikdy tam neexistovala samospráva obcí ako v západnej Európe, ani idey Francúzskej revolúcie (okrem úzkeho okruhu intelektuálov) nemali väčší vplyv na ruskú verejnosť.
Stalin na cárizmus nadviazal aj v inom zmysle. Hoci sám nebol Rus, presadzoval ideu ruského impéria. Hoci pochádzal z Kaukazu, jeho politika voči tomuto regiónu bola replikou genocídnej cárskej politiky, čoho dôsledky sú cítiť dodnes. Aj voči východoeurópskym krajinám sa ZSSR správal ako imperialistická mocnosť, čomu sa na odpor dokázala postaviť iba Titova Juhoslávia. Hoci dnešné oficiálne Rusko už zavrhuje nielen Stalina, ale aj samotnú ideu socializmu, relikty stalinizmu sa v ňom prejavujú nielen v brutalite politiky, ako bolo napríklad rozstrieľanie nepohodlného parlamentu alebo súčasný postup v Čečensku, ale aj v nefunkčnosti demokratických inštitúcií, ktorých existenciu pred svetovou verejnosťou predstieral aj Stalin. Definitívna smrť stalinizmu by nastala až vtedy, ak by sa dnešné Rusko stalo naozaj demokratickou krajinou. Je to utópia?
