Počítač ako laboratórium
Ekonómia, podobne ako väčšina spoločenských vied a vied o človeku nemá takú možnosť experimentovať, ako iné vedné odbory. Problém spočíva najmä v tom, že v živej skutočnosti (či v živom tele) prebiehajúce procesy sú nevratné. Ak by sme teda spustili dajaký experiment, musíme v plnej miere znášať aj jeho nechcené dôsledky.
Existuje viacero ďalších dôvodov, prečo to majú spoločenské vedy s experimentovaním také zložité. Na druhej strane sa v spoločenskej, spoločensko-ekonomickej, sociálno-psychologickej realite "experimentuje" ľudovo povedané celkom "veselo". Pritom neobstojí celkom tvrdenie, že sa takto experimentovalo len počas komunizmu. Desať rokov po páde "múrov a opôn" máme dostatok dôkazného materiálu, že s týmto druhom experimentovania sa nielenže neprestalo, ale sa rozvinul do neobyčajne širokého vejára rozličných podôb a obrovského počtu prípadov. Bohužiaľ takéto pseudo - experimentovanie "na živom tele" spoločnosti, hospodárstva atď., ale aj na tele autentických ľudí prináša so sebou obrovské spoločenské, ekonomické, sociálno-psychologické škody, nehovoriac o zbytočnom ľudskom utrpení.
Experimentovanie
Oba druhy experimentovania medzi sebou v neobyčajne vysokej miere korešpondujú. Ide najmä o to, že keby sme v spoločenských vedách mohli podobne experimentovať ako vo vedách prírodných a technických, bolo by možné zabrániť v značnom počte prípadov neželateľným experimentom, napríklad takým excesom, ako bola "šoková terapia", "zamatová amnestia" patologických zločincov a podobne. Mojím cieľom je okrem iného ukázať, že súčasný rozvoj informačných a telekomunikačných technológií a s nimi aj ďalších príbuzných technológií a najnovších profesionálnych prístupov umožňuje vytvoriť experimentálne laboratórium v umelom prostredí počítačov alebo v ich "zasieťovanej komunite", t. j. s využitím jednak lokálnych sietí, ale najmä globálnych sietí (internet, "elektronická" pokožka planéty Gaia), ktoré v mnohých aspektoch môžu byť takmer rovnocenné prírodnému a prirodzenému (či tradičnému, konvenčnému) experimentovaniu. Ako ekonóm - svojou hlavnou profesiou - pokúsim sa v tomto príspevku poukázať na niektoré nové možnosti vytvorenia umelého laboratória.
Virtuálne prostredie počítača
Keď zdôrazňujem význam a dôležitosť minimalizácie predsudkov "stvoriteľa" modelov, chcem sa tým priblížiť prírodnej evolúcii. Na podobnej metodologickej zásade postavil svoju preslávenú koncepciu "stvorenia" umelého počítačového života aj Thomas Ray. Jeho nápad smeroval k vytvoreniu počítačového prostredia, ktoré by mohlo simulovať evolúciu nezaťaženú akýmkoľvek ľudským zasahovaním do výberového procesu. Produkt svojej invencie Ray nazval Tierra a organizmy v ňom sa modelujú ako postupnosť počítačových kódov, ktoré medzi sebou súťažia o čas procesora a o priestor v operačnej pamäti. Na základe úspešnej realizácie svojho nápadu sa stal jedným z vynálezcov umelého laboratória, v ktorom možno pozorovať evolučné príbehy ako také, čiže bez toho, aby sme boli odkázaní na prirodzené prírodné laboratórium s jeho známymi nedostatkami pre experimentovanie (dlhý čas čakania na výsledky, vysoké náklady, nenávratnosť výsledkov a teda aj nemožnosť napraviť škodlivé následky experimentu a podobne). Uvedené závažné nedostatky experimentovania na "živom tele" predmetu skúmania sú hlavným a rozhodujúcim motívom aj pre konštrukciu umelých ekonomík. Pre nás totiž nie je jedno, či a ako subjekt experimentovania máme intervenovať vo výberovom procese v danom objekt.
Znovustvorenie evolúcie
Na základe týchto poznámok bude zrejme jasnejšia motivácia presnejšie odlišovať moje prístupy k vytváraniu umelého "života" od tých iných, nazvaných "klasickými". Nejde pritom len o všeobecné otázky, ale o prípravu pôdy na efektívne experimentovanie s diskrétnymi ekonomickými modelmi (teda moje úsilie vytvoriť niečo, čo by sme podmienečne mohli nazvať "znovustvorením" procesu, či príbehu evolúcie trhovej ekonomiky). Ak mám byť konkrétnejší: od, dnes už takpovediac klasických prístupov bunkových automatov, genetických algoritmov a genetického a evolučného programovania, neurónových sietí a podobne. Bohužiaľ sa ukazuje, že aj v našich podmienkach sa nájdu určité skupiny odborníkov, ktorí v určitom zmysle "naskočili" na túto elegantnú módnu vlnu v značnej miere práve preto, že sa to teraz "nosí". Ako každá módna vlna aj táto časom opadne a naostatok sa vytriedi skupina tých odborníkov, ktorí vo svojich partikulárnych vedných oblastiach budú pomocou týchto efektívnych nástrojov analyzovať a riešiť spoločensky naliehavé úlohy. Jedným z takých príbehov môže byť spleť parazitických a parazitoidných aktivít, ktoré sa šíria v postkomunistických krajinách ako mor.
Ekonomická parazitológia
Práve tak, ako v prípade komplexných prírodných spoločenstiev (tajga, savana, tundra, tropický dážďový prales, korálový útes a pod.) aj v prípade ekonomických spoločenstiev nachádzame celý vejár rozličných alebo sebe podobných mutualistických vzťahov. Môže ísť samozrejme nielen o vzťahy medzi jednotlivcami, ale aj vyššími celkami, ktoré tvoria, t. j. môžu to byť vzťahy medzi rovnorodými (vzťah robotnít-robotník, podnikateľ podnikateľ, podnik-podnik), ale aj medzi od seba odlišnými celkami, spoločenstvami, etnikami a pod. (vzťah robotník-podnikateľ, domácnosť-podnik, banka-podnik, podnik-poisťovňa, daňovník-štát).
Medzi mutualistickými vzťahmi patria k najcharakteristickejším práve rozličné parazitické (resp. koristnícke) vzťahy. Záujem o pochopenie a vysvetlenie koristníckych vzťahov medzi ekonómami vôbec nie je nový, ale má už svoju a to pomerne dlhú históriu. Problém sa zviditeľnil aj v širších než odborno-ekonomických súvislostiach potom, keď K. Marx zverejnil svoju teóriu vykorisťovania a odvodil z nej ďalekosiahle normatívne závery pre budúci rozvoj ľudskej spoločnosti. Medzi zvláštnosti Marxovho prístupu k tejto otázke treba zaradiť to, že vykorisťovanie považoval za niečo neprirodzené, niečo také, čo je škodlivé a preto nepatriace do ľudskej spoločnosti. Všetky prirodzené systémy, komunity, populácie, spoločenstvá atď. aj ľudstvo ako celok (ľudstvo je predsa tiež prirodzené spoločenstvo) by sa však práve naopak stali neprirodzenými a nefunkčnými, keby sme z nich odstránili mutualistické vzťahy. Týmto konštatovaním sa nemá ospravedlňovať a už vôbec nie obhajovať parazitizmus.
Prijatie tohto pohľadu by totiž znamenalo postaviť sa na axiologickú platformu, t. j. zaviesť subjektívne hodnotové súdy a predsudky výskumníka do podstaty skúmaného objektu zmenou (deformáciou, falzifikáciou predtým prijatého predmetu skúmania). Práve tomu sa však treba vyhnúť. Na prvý pohľad to síce vyzerá ako cynizmus, v skutočnosti je to však kategorická požiadavka zotrvania na pôde vedy. Je predsa zrejmé, že zavlečením subjektívnych predsudkov do predmetu skúmania prestáva byť predmet sebou samým. Ciele a zámery výskumníka alebo vedy-odboru ako celku sa totiž ustanovujú ešte predtým a to vtedy, keď sa nad objektom skúmania vymedzuje predmet skúmania.
Metodologické chyby
Medzi najväčšie metodologické chyby dnes všemocne panujúcej ekonomickej vedy (main stream economics) patrí to, že sa hospodárstvo skúma bez jasného vymedzenia rámca, resp. hraníc, v ktorých žije a pretrváva skúmaný objekt. To má za následok hrubú deformáciu nielen predmetu skúmania, ale aj objektu, t. j. daktorej autentickej ekonomiky. Typickým príkladom takto chybne postavenej metodológie je teória hospodárskeho rastu. V idealizovanom svete tejto teórie ekonomika môže nekonečne rásť, doslova môže ustavične vrastať do priestoru, ktorý vždy v predstihu automaticky ustúpi pred rastúcim hospodárstvom. Takýto zamlčaný predpoklad bezhraničného rastu je však v príkrom nesúlade s akoukoľvek, teda aj najprimitívnejšou logikou vzťahujúcou sa k realitám našej planéty.
Uvedený logický nezmysel ide ruka v ruke s ďalším nezmyslom spočívajúcom v tom, že daktorá makroekonomická veličina či už v absolútnom alebo relatívnom vyjadrení spoľahlivo a presne opisuje skúmaný objekt. Integráciou (ba dokonca púhym abstraktno - logickým zjednotením) týchto dvoch chybných metodologických predsudkov dostáva uvedená teória veličinu tempo ekonomického rastu prostredníctvom tempa rastu HDP. Všimnime si napríklad, že v dôsledku neohraničenosti priestoru, do ktorého ekonomika vrastá, táto teória nepracuje s hustotou, s endogénnym časom a podobnými dôležitými veličinami. Lenže keby sme aj akceptovali možnosť bezhraničného ekonomického rastu, mali by sme s hustotou počítať. Vedecká dôslednosť prikazuje neakceptovať predpoklad bezhraničného rastu. Keby sme neboli až príliš dôslední, tak by sme si mohli dovoliť pracovať s ohraničeným rastom ekonomiky. V prvom prípade bolo treba pripustiť zamlčaný predpoklad, že ekonómia vystačí vo svojom inštrumentáriu s formulkami geometrického rastu.
V druhom prípade sa inštrumentárium rozšíri o formulky logistického rastu. Problém v súvislostiach sledovaných v tomto príspevku je však v tom, že ani logistické formulky neumožňujú opísať ani len v kvalitatívnej polohe mutualistické vzťahy v hospodárstve. Aj pomerne jednoduché prípady totiž vedú k vyjadreniam typu nepravidelného limitného cyklu alebo dokonca k determinickému chaosu (v tom lepšom prípade).
Nekonvenčné metódy
Techniky počítačovej simulácie, ktoré sa snažím rozvíjať, majú za cieľ zlepšiť podmienky a možnosti kvalitatívneho uvažovania v ekonomickom výskume a pri vysvetľovaní ekonomických javov národohospodárskym pracovníkom. V užšom zmysle mi ide o vytvorenie "technológií" pre analýzu komplexných politicko-sociálno-ekologicko-ekonomických procesov. Vo svojich skorších prácach, publikovaných predovšetkým v Ekonomickom časopise som sa snažil dokázať a vysvetliť, prečo konvenčné "technológie", napríklad optimalizačné metódy, nie sú vhodné pre kvalitatívne uvažovanie a modelovanie komplexných (t. j. takých zložitých a evolučných systémov, ktoré sa vedia učiť pre dosiahnutie dlhodobého pretrvávania v neurčitých podmienkach) ekonomických štruktúr, ba celých ekonomických organizmov.
Ďalším, ťažko riešiteľným problémom v rámci tradičných postupov a "technológií" je nekompatibilita medzi makroekonomickou politikou a správaním mezo - a mikro - ekonomickou úrovňou. Totiž v objektívnej ekonomickej realite sa zriedkakedy presadzuje "čistá" makroekonomická politika takpovediac v učebnicovej podobe. Lenže makroekonomická politika, ktorá je rozličným spôsobom modifikovaná a podrobená jednotlivým (selektívnym) ohraničeniam, či ohraničujúcim podmienkam sa tradičnými prostriedkami nedá analyzovať. Preto je až tak ťažké vytvoriť dobrý teoretický základ a operacionalizovanú "skrinku nástrojov" pri výkone makroekonomickej politiky. V živote to potom vyzerá tak, že vlastne nejde o žiadny výkon makroekonomickej politiky, ale o tápanie v tme, ba čo horšie, ide v určitých špecifických situáciách o lovenie v "mútnych vodách". To je isteže pre daktorú malú skupinu navzájom spriaznených ľudí vítaná situácia, ale pre prevažnú väčšinu spoločnosti krutá tragédia, z ktorej potom vyviera dlhodobá politická a sociálno-psychologická trauma.
Nekonvenčné simulačné modely a počítačové experimentovanie s nástrojmi a údajmi makroekonomickej politiky môže poskytnúť variantné odozvy buď celého hospodárstva alebo jeho vybratých segmentov a pomôcť týmto spôsobom exekutíve (ale ešte pred ňou aj zákonodarcom) vopred preveriť dôsledky a výsledky jednotlivých "scenárov" a "dramaturgií" centrálnych orgánov. Na základe takýchto počítačových experimentov potom možno ľahšie formovať pravidlá hry a operačné nástroje na výkon pragmatickej hospodárskej politiky. Ešte výhodnejšie je však to, že takto možno vo veľkom časovom predstihu predchádzať zbytočným ekonomickým, sociálnym a ekologickým stratám a z nich vyplývajúcich politických škôd, či sa vyvarovať sociálno-psychologickej traume spoločnosti.
Programové výtvory
Osoby a orgány hospodárskej politiky môžu implementovať svoje rutinné pravidlá s cieľom ich analýzy, ohodnotenia a preverenia účinnosti za pomoci programov, ktoré potom automaticky utvárajú a simulujú modely evolučných systémov. Také programové výtvory simulujú modely z neúplných informácií o východiskových stavoch a funkčných či funkcionálnych vzťahoch medzi premennými. Napriek takto chýbajúcim informáciám sú simulačné modely a experimentovanie s nimi na počítačoch schopné poskytnúť množstvo kvalitných a včasných informácií pre spomínané orgány. Nástup a rýchlejšie presadzovanie vlastností znalostného hospodárstva, učiaceho sa a učenlivého hospodárstva v prvých rokoch nového tisícročia budú stavať centrálne národné a nadnárodné autority do situácií, keď budú musieť prikročiť k náročným politickým rozhodnutiam o ďalšom sociálno-ekonomickom smerovaní a urobiť príslušné opatrenia pre ich uskutočňovanie pri zohľadnení ich komplexnosti, existencii neurčitostí a vonkajších porúch. Pri plnení náročných úloh tohto zamerania sa príslušné orgány nezaobídu bez patričného odborného zázemia a zariadení - napríklad bez strategického simulačného laboratória vlády.
Autor je profesorom na Katedre ekonómie a manažmentu FEI STU
