Reklama
Reklama

Dva dni v Helsinkách

Možno to bolo zapríčinené blížiacim sa magickým rokom 2000 alebo napoly vianočnou atmosférou v miestnostiach, kde sa stretávali účastníci vrcholného summitu krajín Európskej únie (EÚ). V Helsinkách vládol pocit, že všetci by mali byť s výsledkami rokovaní spokojní.
Počet zobrazení: 424

Možno to bolo zapríčinené blížiacim sa magickým rokom 2000 alebo napoly vianočnou atmosférou v miestnostiach, kde sa stretávali účastníci vrcholného summitu krajín Európskej únie (EÚ). V Helsinkách vládol pocit, že všetci by mali byť s výsledkami rokovaní spokojní.

Vrcholné stretnutie predstaviteľov krajín európskej pätnástky zaznamenalo spomedzi všetkých stretnutí pod fínskym vedením niekoľko rekordov: 4000 účastníkov, 2000 akreditačných žiadostí zo 40 štátov, 2600 telefónov, 3000 stolov a 9000 stoličiek... nielen preto sa patrilo, aby výsledky zodpovedali pokročilému stupňu európskej integrácie. Európska komisia (EK) pod vedením Romana Prodiho si na začiatku funkčného obdobia stanovila za cieľ zlepšiť a zmobilizovať inštitucionálnu základňu EÚ. Po efektivite pomalých a zbyrokratizovaných inštitúcií sa volá prinajmenšom od Amsterdamského summitu (1997). Podľa Európskeho parlamentu (EP) zmluva z Amsterdamu nezahŕňa "inštitucionálne reformy potrebné pre efektívne a demokratické fungovanie rozšírenej Únie", pričom "je nutné uskutočniť ich pred rozšírením".

Zmena metódy nie je úspechom SR

Pri rozširovaní EÚ sa doposiaľ uplatňoval princíp delenia a neskoršieho vstupu do EÚ na základe skupín. V prvej skupine uchádzačov (tzv. kandidáti na vstup) boli Cyprus, Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko. Druhá skupina (tzv. žiadatelia o vstup) zahŕňala Slovensko, Litvu, Lotyšsko a Maltu, na samom konci s malými šancami stálo Bulharsko a Rumunsko (jednou z prekážok pre lepšie umiestnenie Rumunska bol aj priveľký počet sirôt v dôsledku zákazu interrupcií za Ceaucescovho režimu). Na Helsinskom summite sa však schválila iná, tzv. regatová stratégia prijímania štátov. Zrušili sa skupiny a všetci žiadatelia sa stali kandidátmi na členstvo. Metóda má viac výhod: národné štáty "preskočia" fázu preradenia z druhej do prvej skupiny a pre EÚ by to malo znamenať menšie náklady. Štát sa podľa svojich možností bude približovať legislatívnym normám EÚ (sú zoradené do kapitol), až ohlási svoju pripravenosť začať vstupné rokovania týkajúce sa členstva. Úlohou vyjednávača každého štátu (za Slovensko je ním štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Ján Figeľ) je zosúladiť právo štátu v jednotlivých kapitolách s právom EÚ. Summit stanovil aj rozdiel v posudzovaní kandidátov: nebude sa vzájomne porovnávať pripravenosť štátov v tej-ktorej kapitole, ale úroveň splnenia podmienok na členstvo v jednotlivých kapitolách každého štátu osobitne. Ako povedal európsky komisár pre rozširovanie EÚ, Günter Verheugen, dôvodom na uplatnenie regatového princípu "nebola korekcia predchádzajúceho rozhodnutia (o delení na skupiny, pozn. red.), ale fakt, že politická situácia v Európe sa od summitu v Luxemburgu (1997 - rozhodlo sa o skupinách, pozn. red.) zmenila.

Je to jedna z lekcií, z ktorej sme sa poučili pri kríze v Kosove: mier a stabilita nie sú garantované prinajmenšom na území členských štátov a kandidátskych krajín. A potom, pre druhú skupinu uchádzačov sa reformný proces veľmi sťažil; ľudia nevedeli, kde je cieľ, a či ho vôbec dosiahnu a začnú rokovať s EÚ. Jestvuje reálne nebezpečenstvo, že tieto krajiny stratíme alebo sa v nich môže zmeniť politická situácia." Netreba teda príliš preceňovať úspechy súčasnej slovenskej politiky, hoci bez jej uznania by s našou kandidatúrou nerátali. Rozhodnutie ale bolo na pleciach EK. Rovnako sa treba spýtať, či fakt, že Slovensko je v jednej skupine s Rumunskom a Bulharskom, ktoré boli na okraji úvah o kandidatúre, je dôvodom na oslavu našich úspechov.

V ďalšom procese nemá ísť o spomalenie tempa doterajšej prvej skupiny, ale o zrýchlenie druhej skupiny. Premiér Dzurinda na otázku SLOVA, či existuje spojitosť medzi nedávnym delením federálneho majetku medzi Českou a Slovenskou republikou a tým, že sa očakávala zmena v metóde prijímania štátov do EÚ (ktorá, medziiným predpokladá vyriešenie akýchkoľvek vzájomných nárokov krajín - pozn. red.) odpovedal: "Nie, tam by som spojitosť nevidel. Keďže ste však spomenuli Českú republiku, som rád, že sme pokojnou cestou vyrovnali majetkové spory, pretože majetky sú citlivou súčasťou života oboch republík."

Rozšírenie najskôr v 2004

EK sa zaviazala, že bude presadzovať rozšírenie od roka 2002, ak krajina splní tri podmienky: vyriešenie finančnej otázky (mala by ho zaistiť Agenda 2000 schválená v Berlíne), v platnosti musia byť reformy inštitúcií (príslušné zmluvy musia byť ratifikované) a rokovania vo všetkých kapitolách musia byť ukončené. "Rozumejte, je absolútne nemožné predpovedať, kedy krajina uzavrie rokovania...nevieme predpovedať, koľko času potrebujeme. Doposiaľ sme rokovali o 7 až 11 kapitolách. Je ich 31, tie najťažšie nás ešte len čakajú", povedal Verheugen.

Avšak všetky spomenuté kroky ohľadom rozširovania sa môžu uskutočniť až vtedy, keď budú zreformované inštitúcie EÚ, nakoľko Únia nie je schopná vyrovnať sa so zvýšením počtu štátov a obyvateľov z 375 na 545 miliónov. Má sa tak stať do konca roka 2002 a ide o rozšírenie oblastí, kde je potrebné väčšinové a nie jednohlasné hlasovanie, zmena váhy hlasov jednotlivých krajín a obmedzenie počtu miest v EK. Verheugen tvrdohlavo ubezpečuje, že EK začne rokovať okamžite po uskutočnení reformy a v žiadnom prípade sa proces neoneskorí z viny Komisie. Pri Rumunsku a Bulharsku sa zvolí osobitný postup. Mimochodom, majú vízovú povinnosť v rámci celej Európy, a nie je možné začať rokovania o vstupe, kým sa tento problém nevyrieši. Verheugen hovorí, že EK o probléme vie a začína o ňom diskutovať.

Prvé rokovania o kapitolách sa začnú vo februári, príp. začiatkom marca 2000, EÚ je podľa svojich slov schopná začať ratifikáciu zmlúv o pristúpení v roku 2002. Keďže amsterdamská zmluva sa schvaľovala v členských štátoch takmer dva roky, je predpoklad, že podobne tomu bude aj teraz. Skôr ako v roku 2004 sa EÚ nerozšíri, pesimistickejšie scenáre hovoria ešte o neskorších dátumoch.

Turecko a kríza

S rozšírením súvisela aj kríza v rokovaniach. Išlo o Turecko, ktoré prvýkrát žiadalo o členstvo v roku 1959 a doposiaľ nemalo šancu pripojiť sa k EÚ. Luxemburský summit odmietol jeho zaradenie do skupiny a udelil mu osobitný štatút viažuci sa na tzv. kodanské kritériá, ktoré zahŕňajú stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, rešpektovanie ľudských práv a ochrany menšín, fungujúcu trhovú ekonomiku, schopnosť vysporiadať sa s jej požiadavkami a pravidlami súťaže, politické rozhodnutia v súlade s acquis communautaire. Turecko podľa EÚ nedodržiava ľudské práva (zmiznutia osôb a pod.), má nevyriešenú kurdskú otázku a okupáciu Cypru (spory medzi gréckou väčšinou a tureckou menšinou trvajúce od 19. storočia vyvrcholili, keď cyperskí Turci po roku 1975 vyhlásili na ostrove Severocyperskú tureckú republiku, ktorú uznalo iba Turecko; v súčasnosti je tam asi 30 000 tureckých vojakov a 1200 modrých prílb OSN). Požiadavka EÚ znela, že najneskôr do roka 2004 musí pred medzinárodný súdny dvor predložiť spor o Cyprus. A hoci summit monitorovalo 50 tureckých novinárov, politická delegácia krajiny vyhlásila, že na sobotňajší obed do Helsínk nepriletí, kým jej pozícia nebude rovnoprávna s pozíciou ostatných kandidátov, t.j. nezruší sa osobitný štatút.

Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku Javier Solana označil tento fakt za "nie veľmi pozitívny" a odletel do Ankary, aby "vysvetlil postoj EÚ, pretože na vyjednávanie nemá mandát". Vrátil sa so slovami: "Môžem vám oznámiť, že vaša krajina je kanidátskym členom EÚ. Toto otvára novú stránku našich vzťahov. Sme veľmi, veľmi šťastní a myslím, že aj vaša krajina." Turecké denníky hovorili o "splnení 160-ročného sna", o tom, že "cieľom EU je mier a blahobyt". Podľa správ z oficiálnych zdrojov bol zrejme najväčším problémom práve rok 2004, ktorý Ecevit pochopil ako najneskorší dátum pre postúpenie územných nárokov súdnemu dvoru. Solana letel do Ankary, aby mu vysvetlil, že rok 2004 sa viaže len na zhodnotenie situácie. Nuž, vzhľadom na dávnejšiu znalosť tureckého postoja k otázke členstva sa kríze dalo predísť. Avšak pätnástka si (aj týmto spôsobom) od Turecka vydobyla prísľub zrušenia trestu smrti, ktorý sa podľa všetkého bude týkať aj kurdského vodcu Abdullaha Öcalana. Kurdi demonštrujúci pred budovou Helsinského summitu a požadujúci jeho oslobodenie mali dôvod na radosť.

Otázka Čečenska

Inak tomu bolo v reakciách na ruskú inváziu do Čečenska. "V práci budeme pokračovať na politickej úrovni... správanie (Rusov) je úplne neakceptovateľné," povedal Solana pre CNN. "Znova by som chcel povedať, že ak sa situácia nezmení, musíme byť pripravení zájsť ešte ďalej." Dodal, že uskutočnenie medzinárodnej vojenskej intervencie nie je v pláne. Predsedníctvo EÚ navrhlo vyslať po summite do Moskvy misiu na najvyššej úrovni, ktorej členmi by boli Solana, Prodi a fínsky premiér Lipponen. Výčitkou na adresu Ruska bolo, že podľa článku 102 Zmluvy o partnerstve medzi EÚ a Ruskom sú obe strany zaviazané "okamžite konzultovať cez príslušné kanály...prediskutovať akékoľvek otázky súvisiace s implementáciou tejto zmluvy". Predstavitelia EÚ skonštatovali, že Rusko je touto ekonomickou a politickou zmluvou legálne viazané diskutovať o čečenskej otázke. Napokon sa rozhodli pre písomný protest a v sobotu ho doručili ruskému veľvyslancovi v Helsinkách.

Summit sa skončil. V otázkach geopolitiky by sme mali zostať realistami a nepreceňovať význam žiadneho z dosiahnutých konsenzov.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama