Keď sme stáli na námestiach
Dnes, pri spomínaní na ono krásne obdobie, keď sme na námestiach spoločne snívali o lepšom a slobodnejšom živote, máme zmiešané pocity. Bol to práve slávny pesničkár Karel Kryl, ktorý demonštrujúcich Bratislavčanov varoval pred ilúziami o blízkej budúcnosti. Už v roku 1990 sa začalo hovoriť o "ukradnutej revolúcii". Zmenili sa po novembri 1989 mínusy na plusy a naopak?
Názor Miroslava Štěpána na november 1989
...Zoštátnenie stranu depolitizovalo. Bralo jej aktivitu, a to sa muselo ostro prejaviť práve v čase, keď nastávala krízová situácia. Vedenie strany na konci osemdesiatych rokov už vlastne vôbec nechcelo počuť o problémoch, ktoré sa tu nahromadili, už vôbec nebolo ani ochotné ani schopné pokúsiť sa ich riešiť. Z tohto vývoja sa samozrejme rodili a posilňovali extrémy.
...Strana sa pod tlakom udalostí rozpadla na dva tábory. Proti "reformistom" stáli "konzervatívci"... Udalosti sa rútili a nik ich nebol schopný usmerňovať. Väčšia časť vedenia akoby sa vôbec nezaujímala o to, čo bude zajtra. Jednoducho žili jedným jediným dňom. A tak prišiel 17. november a udalosti na Národní třídě, a ja som cítil, že zúčtovanie so mnou prichádza do posledného štádia. Ako sa skončí, nedokázal som si predstaviť, ale tušil som, že aj tie najčiernejšie myšlienky sú oprávnené... Verejnosť sa dozvedela: "je nesporné, že politickú zodpovednosť za udalosti nesú vtedajší generálny tajomník M. Jakeš a vedúci tajomník v Prahe M. Štěpán."
... "Vinník" bol označený a vyhlásený ešte skôr, než sa vyšetrovanie vôbec začalo.
Z knihy Zpověď vězně sametové revoluce, str. 37-38, Nakladateľstvo Grafit, Praha 1991
*
Z prvého verejného vystúpenia Alexandra Dubčeka
Český denník Lidová demokracie uverejnil odpovede Alexandra Dubčeka a Václava Havla z tlačovej konferencie, ktorá sa konala 26. novembra 1989 v pražskej Laterne Magike.
Znova vstúpite do politiky?
Ja som z nej nikdy nevystúpil. Politika sa totiž nerobí iba hore, ale aj dolu medzi obyčajnými ľuďmi.
Aké ciele by reformné hnutie v Československu malo dosiahnuť?
Ja nevidím nič iné než tí obyčajní ľudia, ktorých denne stretávam. Najdôležitejšie je, aby sa konečne presadil ten veľký kultúrny a rozumový potenciál, ktorý sa dosiaľ nemohol uplatniť.
Aká by bola vaša reakcia na to, aby Československo odmietlo akýkoľvek druh socializmu?
Nikdy som neskrýval a ani teraz neskrývam svoj politický postoj. Hlásil som sa a hlásim k reformnému socializmu, ktorý otvorí priestor ku skutočnej vláde ľudu. Nesúhlasím s názorom, že socializmus nemožno reformovať. To, čo ale bolo v našej krajine v poslednom období, nemalo so socializmom nič spoločného. Socializmus v predstavách nás, reformistov, spočíva v dosiahnutí tej najširšej formy demokracie a vlády ľudu. Musíme sa rozísť so všetkým, čo túto spoločnosť deformovalo. Sem patrí aj brežnevovský neostalinizmus... Socializmus ešte čaká na svoje naplnenie.
Lidová demokracie č.20/1990
Spolu s Alexandrom Dubčekom odpovedal na otázky niekoľkých stoviek novinárov zo všetkých kútov sveta aj dramatik Václav Havel.
Máte rovnaký názor na socializmus ako pán Dubček?
Ja som sa svojho času vydával za socialistu, ale pred 15 rokmi som toto slovo prestal používať, pretože v našom jazykovom kontexte stratilo akýkoľvek zmysel... To však neznamená, že netúžim po sociálnej spravodlivosti. Jediné, čo ju môže zaistiť, je pluralitná ekonomika.
Budete sa aj naďalej politicky aktivizovať?
Mám svoje plány. Ale život i história sú tajomné. V tej tajomnosti je ich krása, ktorá so sebou nesie aj nepredvídateľnosť. Teraz by som si želal, aby sa čoskoro skončila moja úloha angažujúceho sa spisovateľa, aby som sa mohol venovať práci v divadle. Kedy takýto čas nastane, to neviem.
Nedávno si dostal odpoveď Tadeusza Mazowieckého na svoju výzvu v prípade Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského.
Bol som veľmi potešený, keď mi prvý tajomník poľského veľvyslanectva priniesol list od pána Mazowieckého, a to nielen preto, že to bol v mojom živote prvý list od premiéra. Najväčšiu radosť som mal z uistenia, že osud mojich uväznených priateľov je mu blízky, a že v tejto veci podnikne príslušné kroky, o ktorých vo svojom liste píše konkrétnejšie.
*
Karel Kryl o kopírovaní Západu
Znepokojuje ma idiotstvo, ktoré preberáme zo Západu. Na svete nie je nič horšieho než scestovaný hlupák, ktorý zbiera idiotstvo iných národov a vozí ho domov. A to je presne to, čo ma u nás najviac desí: práve tá sprostosť dobehnúť a predbehnúť v kapitalistickom zmysle slova. Čím väčšie chumajstvo, čím väčšia blbosť, čím väčšia nesamostatnosť, čím väčšia kastrácia vlastných kvalít, "tým lepšie" pre tunajšiu vládnu a vôbec všetku vplyvnú garnitúru. Chumajstvo prispôsobiť sa Amerike, preboha, iba všetko mať ako v Amerike a nie u nás.
Z rozhovoru Jindřicha Beránka s Karlom Krylom v Svobodnom slove 17. novembra 1991
*
Čo chceli "reformátori" vo vedení KSČ
Z rozhovoru s bývalým poradcom L. Štrougala Jaromírom Sedlákom: "Situácia, ktorá sa dramaticky vyvíjala po vpáde vojsk v roku 1968 a v nasledujúcich rokoch, je neudržateľná. Za Jakešovho vedenia to bolo čoraz zreteľnejšie. V roku 1989 som sa zúčastnil na veľmi zaujímavom zhromaždení v New Yorku, kde poprední americkí i európski politológovia diskutovali o tom, ako urýchliť zmeny vo východnej Európe. Bol som na ňom, pochopiteľne, neoficiálne... Na zhromaždení som vyslovil názor, že cestou k zmene v Československu by bolo uplatnenie akéhosi "neodubčekizmu", teda radikálna reforma komunistického režimu v politickom i ekonomickom zmysle. V skutočnosti išli plány o čosi ďalej... Presnejšie, nemal to byť návrat k roku 1968, ale skôr k roku 1947."
*
Milan Kňažko o ukradnutej revolúcii Čo si myslíte o vyhlásení študentov o ukradnutej revolúcii?
Keby som mal hovoriť o pojme ukradnutá revolúcia, tak tento pocit mi skôr evokuje situácia, ktorú som prežíval koncom roka pri sledovaní publicistického seriálu pražskej televízie Co se stalo před rokem. Zistil som pritom, že v Bratislave sa nestalo nič. Dokonca v Slovenskej televízii zmazali záznamy z prvých dní, už sa to aj vyšetruje. Neexistuje dokonca ani prvý historický dialóg z 24. novembra 1989. Nemáme záznam dialógu, kde sme vlastne po prvýkrát v tejto republike verejne vyhlásili zrušenie článku 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany, v situácii, keď sa Praha ešte pokúšala o kompromis a dohovor s predstaviteľmi komunistickej strany. Tak sa mi žiada povedať, že by sme hádam mali urobiť niečo pre to, aby sme si nezačali falzifikovať históriu už dnes. Pretože sme neboli ani apendixom pražskej revolúcie, neboli sme riadení z Prahy, ani Chartou, ani disidentmi, ani nikým iným. Bola to autonómna slovenská revolúcia.
Pravda 21. 1. 1991
*
Z vyhlásenia radových komunistov
Podpísaní radoví komunisti oboznámili sme sa s vyhlásením združenia Verejnosť proti násiliu a bez výhrad sa k tomuto postoju pripájame. Zároveň vyslovujeme svoju nespokojnosť so stanoviskom, aké k represáliám v Prahe a k nasledovným iniciatívam mládeže a celej verejnosti zaujalo stranícke a štátne vedenie.
Vedenie KSČ označilo kritiku smerujúcu na jeho adresu a na adresu konkrétnych funkcionárov za ohrozenie socializmu. Domnievame sa, že vedenie strany, ktoré megalomansky stotožnilo samé seba so socializmom, nemá morálne právo byť ďalej vedením strany.
Ako radoví členovia strany pokladáme v tejto chvíli a po represáliách 17. 11. 1989 v Prahe nielen za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom - a to tým, že sa dobrovoľne vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti. Prečítal Ľubomír Feldek na manifestácii v Bratislave 21. 11. 1989.
Text je prevzatý z denníka Pravda, uverejnené boli podpisy redaktorov denníka, ktorí sa pripojili k vyhláseniu.
*
Zo spomienok Petra Uhla
Sám som sa na manifestácii 17. novembra nezúčastnil, podľa nášho redakčného dohovoru bola na Albertove ako spravodajkyňa moja žena. Prvé informácie z manifestácie som telefonoval do zahraničných rádií pochopiteľne už v piatok sedemnásteho večer. To sme zďaleka nepoznali rozsah represie na Národní třídě, ani počty zranených...
V sobotu 18. novembra popoludní som sa zúčastnil zakladajúcej schôdze Ľavej alternatívy... Vrátil som sa domov podvečer... Stále častejšie sa objavovali správy, že jeden študent pri manifestácii na Národní zahynul... Prahou letí fáma o mŕtvom, zabalenom do československej vlajky.
Na scéne sa objavuje Drahomíra Dražská, mladá žena, s ktorou som sa osobne nikdy nestretol. Neskôr sme sa dozvedeli, že mala psychické problémy a istú dobu pracovala ako vrátnička na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity...
Prichádzalo množstvo momentov na pochopenie novembrovej revolúcie... S veľkou pompéznosťou ustanovilo novozvolené Federálne zhromaždenie, ktorého som bol tiež poslancom a v lete 1990 ustanovilo komisiu na vyšetrovanie udalostí 17. novembra. Komisia sa nikdy neobťažovala vypočuť pri vyšetrovaní prípadu mňa alebo moju ženu, nevypočula dokonca ani Dražskú, vraj ju nezohnali... Vo svojej záverečnej reči, prednesenej vo Federálnom zhromaždení v roku 1992 ako správu o činnosti komisie, vysvetlil jej predseda Jiří Ruml novembrovú revolúciu chorobným klamárstvom Drahomíry Dražskej.
Z článku Falešná informace o smrti Martina Šmída uverejnenom v dvojmesačníku Listy č. 5/1994, str. 21, 22, 25, 26.
*
Z prejavu V. Havla v Československej televízii 17. decembra 1989
Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu ma však, ako asi viete, navrhujú do úradu prezidenta. Nikdy som po žiadnej politickej funkcii netúžil. Ak je však vo všeobecnom záujme, aby som prijal prezidentský úrad, príjmem ho. Ale s dvoma podmienkami. Že by som bol oným dočasným pracovným prezidentom, ktorého teraz potrebujeme, a že ten, kto sa usadí na dobu päť rokov do Masarykovho kresla, vzíde až zo slobodne zvoleného Federálneho zhromaždenia. Druhou podmienkou, ktorú si kladiem, je, že po mojom boku, nech je to v hocakej funkcii, bude stáť Alexander Dubček. Nedopustím, aby sa hocakým temným silám podarilo vraziť klin medzi neho a mňa, a tak aj medzi naše dva národy.
