Profesionál

je v slovenskej novinárskej obci naozaj druh, ktorému hrozí vyhubenie. Publicista Marián Leško patrí do kategórie týchto vzácnych exemplárov, ktorých nezlomila moc ani ponúkané posty, ktorý ešte stále chápe žurnalistiku ako službu čitateľovi, nie politikovi, ktorý odmietol politicky agitovať aj vo chvíli, keď kandidoval v parlamentných voľbách za Spoločnú voľbu. Napriek tomu, že išlo o ľavicové zoskupenie, sám seba označuje skôr za liberála. Hoci má obľúbených politikov, nikdy o nich nehovorí - považuje to za neprofesionálne. Preslávila ho najmä jeho kniha o fenoméne slovenskej politickej scény Vladimírovi Mečiarovi. Je autorom dnes už zľudoveného termínu mečiarizmus. Napriek tomu jeho novinárske kvality oceňoval svojho času aj sám premiér Mečiar. Marián Leško je totiž ako novinár náročný súper: vďaka svojmu bohatému archívu (povráva sa dokonca, že najlepšiemu spomedzi slovenských novinárov) si pamätá všetko. Vo svojich komentároch nedáva najmenší priestor emóciám, ale veľmi presne, na základe komparácie konkrétnych citátov, prichádza k záverom, na ktoré iní žurnalisti musia použiť trochu improvizácie, trochu hnevu a trochu osobných invektív. Leškovým krédom je držať sa faktov. Jeho faktografický fundamentalizmus síce občas môže viesť k plošnému zjednodušovaniu, no spravidla ide o štýl maximálne účinný, argumentačne presvedčivý a najmä odosobnený. Marián Leško sklamal mnoho ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ktorí mu vyčítajú určitý názorový posun. Treba si však uvedomiť, že tento novinár je naozaj profesionál, nikdy nepísal preto, aby sa páčil, ale preto, lebo si to myslel. Leškove názory nie sú vyjadrením jeho osobného vzťahu k zamestnávateľovi alebo politikovi, sú jeho vnútorným presvedčením, ktoré vždy pevne obhajoval a ktorého sa nikdy nevzdal. Ak mal pocit, že vydavateľ ho bude nútiť k názorovým kompromisom, radšej opustil redakciu. Tak sa stal z neho skutočne nezávislý novinár. Nezávislosť totiž nechápe ako absenciu príslušnosti k nejakej redakcii, ale ako vnútornú autonómnu integritu osobnosti. Aj preto je opatrný vo vzťahu ku každému zamestnávateľovi. Aj preto opakovane pochybuje, že redakcia, v ktorej pracuje, je jeho posledným pôsobiskom.