Reklama
Reklama

Večné záujmy na Kaukaze

M. S. Gorbačov sediaci v Reichstagu počas osláv 10. výročia pádu múru si musel vypočuť, že tí, ktorí ju pomohli pokojne zvaliť, sa stávajú obeťou anti...niečoho. Pritom ich ako prvý hodil cez palubu! Možno si spomenul, že vtedy mu robil ministra zahraničných vecí chlapík, ktorý šéfoval KGB v Gruzínsku - Eduard Ševarnadze. Je spod hôr ako Stalin, Berija, ale aj Rustaveli, Čavčavadze, Cereteli a dnes chce hodiť cez palubu celé Rusko aj s Gorbačovom.
Počet zobrazení: 1269

 

M. S. Gorbačov sediaci v Reichstagu počas osláv 10. výročia pádu múru si musel vypočuť, že tí, ktorí ju pomohli pokojne zvaliť, sa stávajú obeťou anti...niečoho. Pritom ich ako prvý hodil cez palubu! Možno si spomenul, že vtedy mu robil ministra zahraničných vecí chlapík, ktorý šéfoval KGB v Gruzínsku - Eduard Ševarnadze. Je spod hôr ako Stalin, Berija, ale aj Rustaveli, Čavčavadze, Cereteli a dnes chce hodiť cez palubu celé Rusko aj s Gorbačovom.

Jedným z hlavných princípov ruskej politiky na Kaukaze je téza cárskej diplomacie a to, že Rusko nemá na Kaukaze nepriateľov, priateľov, ale len večné záujmy. Neznamená to, že by záujmy Moskvy voči iným oblastiam bývalého ZSSR boli menej aktívne, ale predsa, priestor Kaukazu má pre Moskvu (spať nedá aj Turecku, Teheránu a Washingtonu) svoju zvláštnu auru. Pri pohľade späť vidíme, že v rámci ZSSR to boli predovšetkým Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan, ktoré sa snažili o samostatnosť a ich obyvateľstvo po rozpade ZSSR vykazuje najvyššiu úroveň národnej identity. Avšak uvoľnenie a strata kontroly Moskvy akcelerovali rad etnických konfliktov, ktoré v prípade Gruzínska hraničili s občianskou vojnou. Gruzínsko bolo jediným kaukazským štátom, ktoré nevstúpilo pri jeho vzniku do Spoločenstva nezávislých štátov. Dôvodom bol vypätý nacionalizmus vtedajšieho prezidenta Z. Gamsachurdiu. Pritom Gruzínsko bolo a je závislé na dodávkach plynu a ropy z Ruska, Azerbajdžanu a Turkmenistanu.

Po zvrhnutí Zviada Gamsachurdiu v januári l992 a nástupe E. Ševarnadze sa postoj Gruzínska k SNŠ nezmenil. E. Ševarnadze súhlasil so vstupom do SNŠ a Gruzínsko v roku 1994 podpísalo komplex vojenských a hospodárskych dohôd, ktoré umožnili Moskve v obmedzenom čase realizovať svoj geopolitický koncept na Kaukaze. Napriek tomu sa snažil využiť každú príležitosť, aby minimalizoval vplyv Ruska a do priestoru Kaukazu viac zaangažoval Západ: Nemecko ekonomicky a USA geopoliticko-vojensky. Prišiel s konceptom (ktorý stál Američanov veľké peniaze) mostu medzi Východom a Západom, ktorý má zaistiť rozvoj optimálnych vzťahov. Všetci však zabúdajú, že E. Ševarnadze je z Kaukazu. Tam vás s úsmevom objímu a súbežne do chrbta vrazia nôž, samozrejme, ak sa im zdá, že nehráte podľa ich nôt.

Klopanie na dvere NATO

Z. Brzezinski pokrstil Kaukaz ako Eurázijský Balkán. Postbalkánska situácia a aktuálna situácia na Kaukaze naznačujú, že sa vyjadril presne. Kaukaz je ústrednou civilizačnou hranicou a na konci tisícročia získal nové body. Tam sa rozhoduje o energetickej nezávislosti Európy od islamského sveta a sčasti aj od Ruska. Záujem o ropu z Kaspického mora z troch strán je preto pochopiteľný, aj keď sa tieto zásoby zďaleka nevyrovnajú zásobám v Perzskom zálive alebo na Sibíri.

Západ, poučený cenovými operáciami OPECu (Združenie krajín vyvážajúcich ropu), ktoré sú schopné provokovať svetové ekonomické krízy, sa snaží získať vplyv na pohyb suroviny a jej cenotvorbu. Preto koná tak, aby sa nové ropovody z Kaspického mora nebudovali cez Irán, alebo cez Rusko, ale cez plastelínové režimy antimoskovsky naladených krajín, vrátane Gruzínska. Do začiatku opakovanej čečenskej vojny to nebolo možné uskutočniť. Moskva bola v regióne ešte dosť silná a vplyvná. Po porážke v prvej čečenskej vojne začal Washington tvrdú prípravu na prítomnosť v priestore Kaspiku a Kaukazu. Tretina kaspického šelfu, ktorý patrí Rusku, je na brehu Dagestanu. Tam sa to začalo. Islam, vachabiti, Š. Basajev, ruské voľby, celistvosť Ruska...6. 8. l996 sa konal v Bielom dome brífing, na ktorom informoval. prezident korporácie AMOCO B. Clintona o americkom geopolitickom úspechu v zóne Kaspiku. V ten istý deň začali čečenskí povstalci útok na Groznyj.

Všetky krajiny bývalého ZSSR deklarovali kurz vytvorenia demokratických štátov. Odmietali fakt, že to v postsovietskom priestore bude zložité. Avšak dosiahnuť kompatibilné demokratické parametre na Kaukaze je nereálne. Týka sa to aj Gruzínska, kde pred nedávnom vo voľbách znovu vyhrala Občianska únia prezidenta E. Ševarnadze so ziskom 46,1%. Dostal nové krídla a vyhlásil, že chce hlasnejšie klopať na dvere NATO. Uvidíme, ako bude Brusel diplomaticky formulovať odkaz do Tbilisi, že štát sa nemôže chovať ako cudzopasník... Navyše je tu kultúrny zlom. Ak totiž kaukazský horal nedosiahne to čo chce, rieši veci na úrovni stredoveku. To nie je hrozba, ale kaukazská realita: Abcházsko, Južné Osetsko, ale aj Čečensko a Severné Osetsko, teda zóny krvavých konfliktov, sú toho dôkazom.

Ján Pavol II. a NATO

V Gruzínsku, kde žije zhruba 5,5 mil. obyvateľov, prevažuje gruzínska pravoslávna cirkev na čele s katolikosom-patriarchom Iliom II. V autonómnej oblasti Adžarsko je náboženstvom islam, ktorý vyznávajú aj gruzínski Azerbajdžanci. Ruské obyvateľstvo je pravoslávne, arménske vyznáva apoštolskú arménsku vieru. Abcházci čiastočne vyznávajú kresťanstvo, čiastočne islam. V Gruzínsku je aj nepatrný počet katolíkov - cca 50 tisíc. Gruzínski Židia sa zväčša vysťahovali do Izraela a USA.

Prvou krajinou SNŠ, ktorú navštívil pápež Ján Pavol II. bolo Gruzínsko. S odstupom času nikto nepochybuje, že návšteva nemala misijný, ale politický charakter. E. Ševarnadze sa osobne snažil, aby prezentoval Gruzínsko ako krajinu s udomácnenou západnou (?) kultúrou. Cesta pápeža do Gruzínska bola svojím spôsobom demonštráciou na prahu roka 2000 a akýmsi pohŕdaním súčasným systémom rovnováhy na Kaukaze. Bola zhmotnením bojových nálad globalizácie, keď sa katolicizmus pasoval do polohy bojovníka za jeho užší variant.

Moskva hľadá cestu


Predseda gruzínskeho parlamentu Z. Žvania upozorňuje, že ruská elita robí vo vzťahu ku Gruzínsku chybu za chybou, akoby mala záujem "odohnať Gruzínsko od Ruska". Napriek tomu, že od Ševarnadzeho nemožno očakávať vo vzťahu k Moskve nič pozitívne, Moskva je odsúdená na "priateľský susedský vzťah." V súčasnom spore medzi Moskvou a Tbilisi nejde len o Čečensko, ako by sa v súvislosti so zavedením vízového režimu javilo. Daný krok si Moskva zdôvodní a nie je problém uzavrieť 80 km hranice medzi Gruzínskom a Ruskom (Čečenskom). Moskva si svojou vojnou na Kaukaze (Čečensku) v praktickej akcii precvičuje pripravenosť operovať vo vysokohorských podmienkach a súbežne pribrzďuje európsky rozlet E. Ševarnadze, ktorý k pojmu Európa pristupuje ako k hotovej veci.

Rusko si nemôže dovoliť stratiť Gruzínsko, pretože je z jeho geopolitického konceptu nenahraditeľné. Ševarnadze to vie a preto robí drahoty. Ak pôjde cestou Lukašenka a predĺži si prezidentské právomoci, pre Západ je politický stratený. Ak voľby budú skutočne demokratické, nemusí vyhrať a celá volebná monarchia môže pripadnúť osobe, ktorá je Moskve viac naklonená. Aby sa náhodou nepresadil iný scenár, Moskva je pripravená vrátiť sa k osvedčenej metóde lokálnych kontrolovaných konfliktov, pričom verejná mienka je v Rusku naklonená tvrdosti vo vzťahu ku Kaukazu.

Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama