Reklama
Reklama

Hľadanie novej ideológie

Hoci na 21. Kongrese Socialistickej internacionály v Paríži nedošlo k očakávaným prudkým stretom medzi zástancami a odporcami Tretej cesty, posledné vrcholné stretnutie predstaviteľov demokratickej ľavice z celého sveta v tomto storočí možno hodnotiť ako predsa len prelomové. Socialisti sa totiž zhodli na tom, že zmeny v štruk túre organizácie sú vzhľadom na jej celosvetový charakter, ako aj na globálne výzvy, ktorým ľudstvo čelí, absolútne nevyhnutné.
Počet zobrazení: 582

Hoci na 21. Kongrese Socialistickej internacionály v Paríži nedošlo k očakávaným prudkým stretom medzi zástancami a odporcami Tretej cesty, posledné vrcholné stretnutie predstaviteľov demokratickej ľavice z celého sveta v tomto storočí možno hodnotiť ako predsa len prelomové. Socialisti sa totiž zhodli na tom, že zmeny v štruk túre organizácie sú vzhľadom na jej celosvetový charakter, ako aj na globálne výzvy, ktorým ľudstvo čelí, absolútne nevyhnutné.

Keď v roku 1951 Socialistická internacionála vznikla, jej pôsobenie bolo obmedzené iba na kolísku socializmu - Európu. Vtedy mala sotva dvadsať členov. Keď sa funkcie prezidenta SI ujal legendárny Willy Brandt, počet strán v nej zastúpených neprekračoval číslo štyridsať. No od začiatku deväťdesiatych rokov sa práve v dôsledku vízie tohto charizmatického vodcu Socialistická internacionála začala otvárať nielen štátom zo strednej a východnej Európy, ale aj rozvojovým krajinám Latinskej Ameriky, Ázie a Afriky. Dnes je z nej najväčšia politická organizácia na svete, ktorá (na rozdiel napríklad od Liberálnej internacionály) si vskutku zaslúži prívlastok globálna. Počet jej členov sa vyšplhal na takmer 150, čo je vlastne také menšie OSN.

Obrovské rozdiely

Zdá sa, že práve tento proces euforického rozširovania sa jeho tvorcom vymkol z rúk. V súčasnosti je totiž v Socinterne zastúpená taká široká škála politických strán, že ich ideológie sa čoraz viac rozchádzajú. Extrémy sú obrovské. Od rumunskej Demokratickej strany Petre Romana, ktorá len pri znásilnení mysle znesie prívlastok ľavicová až po povedzme sandinovca Daniela Ortegu, ktorého si ešte všetci pamätáme ako nikaragujského diktátora. A to nehovorím už o tom, že na kongrese za predsedníckym stolom sedeli Jásir Arafat i Jehud Barak, Leonel Brizola i Rudolf Scharping.

Britský premiér Tony Blair by najradšej riešil tento problém posunutím ideológie celej organizácie do stredu a jej následným premenovaním. Týmto návrhom však nesmierne podráždil francúzsku ľavicu, ktorá 21. Kongres SI organizovala, a preto sa neodvážil vystúpiť s takouto myšlienkou oficiálne. Podobne to dopadlo aj s jeho ideou pozvať na summit socialistov amerického prezidenta Billa Clintona. Nielen z úst britského premiéra totiž zaznelo, že ak chcú byť sociálni demokrati a socialisti na čele globálnych zmien, musia spolupracovať s blízkymi politickými silami najmocnejšej krajiny sveta.

Záujem o demokratov z USA

Konkrétne to znamená, že viacerí lídri, okrem Tonyho Blaira napríklad nemecký kancelár Gerhard Schröder a taliansky premiér Massimo D´Alema, by radi videli v radoch Socinterny Demokratickú stranu z USA. Zdôvodnenie tohto kroku je na prvý pohľad z pragmatického hľadiska logické, skrýva však v sebe malú pascu. Demokratická strana totiž funguje ako typická volebná strana, ktorá v medzivolebnom období stráca praktický význam. Ak k tomu prirátame predpoklad, že v budúcoročných prezidentských voľbách zvíťazí republikán George Bush junior (čo je vzhľadom na aktuálne preferencie veľmi pravdepodobné) a demokrati sa dostanú do opozície, faktický vplyv Demokratickej strany a efekt jej členstva v SI bude minimálny. Americkí demokrati teda Socinterne na jednej strane nepomôžu a na strane druhej môžu zdeformovať jej hodnoty, ktoré vôbec nie sú také zastarané ako sa nás snažia presvedčiť zástancovia Tretej cesty.

Z viacerých úst zaznelo, že socialisti dnes majú na presadenie svojich cieľov väčšiu šancu ako kedykoľvek predtým. Nikdy vo svojich dejinách neboli takí vplyvní. Nikdy v dejinách tu nebola politická organizácia, ktorá by mala taký globálny charakter ako práve Socialistická internacionála. Kto iný by mal stáť na čele zmien? Kto iný by mal usmerňovať globalizáciu a určovať trendy budúcnosti? Britský premiér Tony Blair správne poznamenal, že vo veku globalizácie potrebujeme ľavicové hodnoty solidarity viac ako kedykoľvek predtým.

Potreba diskusie

Samozrejme, každý si pod týmito slovami predstavuje niečo iné. Faktom však je, že aj Tony Blair sa na kongrese veľmi otvorene postavil k známym rozdielom medzi ním a Lionelom Jospinom. Snažil sa delegátov presvedčiť, že tu v podstate ide o nájdenie rozličných ciest pre rozličné krajiny na dosiahnutie tých istých cieľov s tými istými hodnotami. Blair dal najavo, že mu je jedno, ako si to kto nazve, či už sociálnou demokraciou alebo demokratickým socializmom, novým stredom alebo novou ľavicou. Podstatná je podľa neho diskusia sama, nie jej názov. Vskutku, diskusia už dlhší čas neprebieha v zmysle, či sa má ľavica modernizovať, ale ako to má urobiť. Blair veľmi výstižne poznamenal, že ak chceme zmeniť svet, musíme mu najprv porozumieť, čím modifikoval známy Marxov výrok, že doteraz sa filozofi snažili svet iba vysvetliť, no v prvom rade ho treba zmeniť. Blairovým názorom sekundoval nemecký kancelár Gerhard Schröder, hoci s podstatne menším ohlasom. Zrejme to zapríčinil aj fakt, že tón Schröderovho prejavu bol nemiestne grandiózny - nemiestne vzhľadom na jeho výsledky v krajinských voľbách, ako aj na blížiaci sa snem SPD, ktorý môže rozkývať kancelárovu stranícku stoličku.

Symbolom odporu proti Tretej ceste sa stal na kongrese doterajší prezident Socialistickej internacionály Pierre Mauroy. Na Blairovu adresu sarkasticky poznamenal, že Socialistická internacionála ide od svojho vzniku Treťou cestou - medzi kapitalizmom a komunizmom. Uznal však nevyhnutnosť diskusie o modernizácii ľavice. S veľkým ohlasom sa na tomto kongrese stretol prejav francúzskeho premiéra Lionela Jospina, ktorý sa vyznal zo svojej viery v socialistické myšlienky. Medzitým už zľudovela jeho téza, že socialisti hovoria áno trhovej ekonomike, ale nie trhovej spoločnosti. No najväčší potlesk zožal nositeľ Nobelovej ceny za mier, bývalý izraelský premiér a viceprezident SI Šimon Peres, ktorý svojím ohnivým oduševneným prejavom niekoľkokrát postavil auditórium zo stoličiek.

Volanie po zmenách

Závery kongresu sa niekomu, kto očakával búrlivú výmenu názorov, môžu zdať vágne. Ale od takýchto mamutích stretnutí (pozrime sa len na efekty summitov EÚ) nemožno nikdy čakať zázraky. Skôr sa treba sústrediť na budúcnosť a sledovať, aké pevné je odhodlanie presadiť zmeny. Nový prezident Socialistickej internacionály, ktorý bol zvolený na parížskom kongrese, portugalský premiér Antonio Guterres, sa zdá byť nositeľom a zárukou chystaných zmien. Pravdou totiž je, že doterajší šéf Socinterny Pierre Mauroy bol nevýraznou osobnosťou a počas jeho funkčného obdobia organizácia stagnovala. Guterres už dávno volá po zmenách a aj vďaka nemu sú niektoré pasáže záverečnej deklarácie také odvážne. V jeho prejave niekoľkokrát zarezonovala myšlienka reformy globálnych organizácií, najmä OSN a brettonwoodskych inštitúcií. Idea posilnenia Spojených národov sa vôbec na kongrese spomínala tak často, až potvrdila úvahy, že ťah na OSN pre socialistov ako internacionalistov vôbec nie je náhodný. Guterres chce ťažisko práce Socinterny presunúť na regionálne výbory. Navrhol vytvoriť nový typ svetového fóra, na ktorom by sa okrem sociálnodemokratických politikov zúčastňovali aj zástupcovia akademickej obce, podnikateľskej sféry, odborov a mimovládnych organizácií. Rovnako žiada zmeniť komunikačnú stratégiu založením pracovnej skupiny zloženej z tlačových tajomníkov a hovorcov členských strán. Za jednu zo svojich hlavných úloh považuje nový prezident SI odstránenie európocentrizmu z vedenia Socinterny.

Jeden z najdôležitejších praktických výsledkov parížskeho kongresu je schválenie rozsiahlej správy Komisie pre globálny pokrok, ktorá pracovala pod vedením bývalého španielskeho premiéra Felipe Gonzálesa. Jej text by sa mohol stať podkladom novej ideologickej platformy, ktorá Socialistickej internacionále tak veľmi chýba. Nikto si dnes nevie konkrétne predstaviť, kam by mala viesť sebareflexia ľavice. No Paríž, v ktorom sa pred 210 rokmi zrodili ľavicové heslá sloboda, rovnosť, bratstvo, odštartoval novú etapu intelektuálnej obrody socialistov, na konci ktorej by sme mali vedieť, či naozaj treba rezignovať na historické ciele ľavice (ako to požadujú naši "treťoscestní" priatelia) alebo sa vo svetle prebiehajúcej globalizácie stávajú ešte aktuálnejšie. Nezodpovedanie tejto otázky môže priniesť do radov dnes už aj tak bezradnej organizácie nebezpečný rozkol, ktorý by nikomu nepomohol. K účasti slovenskej delegácie na 21. Kongrese SI sa vrátime v inom materiáli.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama