Sme na správnej ceste
Milan Kňažko
Narodil sa 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach, okres Veľký Krtíš. Po ukončení štúdia na Strednej škole stavebnej v roku 1963 sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, kam ho však neprijali, a preto sa zamestnal ako kulisár a neskôr ako baník. O rok neskôr začal študovať na Hereckej fakulte VŠMU, ktorú absolvoval roku 1968. V štúdiu pokračoval ďalšie dva roky na univerzite v Nancy vo Francúzsku. Po návrate pôsobil v bratislavskom Divadle na korze. V roku 1985 dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle, kde pracoval do roku 1990. Milan Kňažko bol v novembri 1989 spoluzakladateľom VPN a stal sa členom Koordinačného centra VPN. Na jar 1991 bol spoluzakladateľom HZDS, odkiaľ ho vylúčili v marci 1993. Po vstupe do Demokratickej únie Slovenska sa stal jej podpredsedom a poslancom. Člen SDK. Od decembra 1989 do júna 1990 bol poradcom prezidenta ČSFR. Od júna 1990 do 28. augusta 1990 bol ministrom bez kresla. Od 24. júna 1992 do 19. marca 1993 bol podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí SR. Po voľbách roku 1998 sa stal ministrom kultúry SR. Je ženatý, má tri deti.
Začiatok vášho protestu proti komunistickému režimu sa obyčajne spája s odovzdaním titulu zaslúžilý umelec…
To už bol koniec. Prvým krokom bol podpis Několik vět. V tom čase v tlači zverejňovali protesty rôznych brigád socialistickej práce, ktoré odsudzovali signatárov tohto dokumentu. Čo ma na tom zaujalo najviac, bol fakt, že ich odsudzovali za to, čo ten pamflet vôbec neobsahoval. Ja som si ho prečítal a keďže ma pobúrilo to, že urážajú mojich kolegov a priateľov - napríklad Jiřího Bartošku, Bolka Polívku a ďalších - tak som to podpísal. Takže to bol začiatok.
Boli ste napojený na nejaké disidentské skupiny?
Na nič som nebol napojený. Bola to moje osobné rozhodnutie. V jeho dôsledku začali niektorí ľudia odo mňa bočiť, určité problémy sa objavili v dabingu, rozhlase a podobne. Nuž, aby som ich utvrdil, že to nebola náhoda, podpísal som v auguste petíciu za prepustenie politických väzňov. Vtedy išlo o Čarnogurského, Kusého a iných. V tom čase som mal ísť na festival česko-slovenského filmu do Madridu a Barcelony, no nepustili ma, hoci som tam hral dve hlavné úlohy. Žiadal som si audienciu u ministra kultúry Pavla Koyša, no neprijal ma. Tak som mu začiatkom októbra odniesol zaslúžilého umelca.
V tom čase sa angažovalo mnoho hercov. Marián Labuda to niekoľkokrát vysvetľoval tým, že ich tváre boli zneužívané. Myslíte si, že dnes nie sú?
To už závisí len od nich. Už tu nie je systém, ktorý ich núti k tomu, aby to robili. Dnes sa každý môže prejaviť taký, aký je. Nie je naňho vyvíjaný existenčný tlak. Nemusí mať obavy o svoju existenciu. Môže sa správať slobodne. Je to jeho vec a takého ho aj treba brať.
Ľudia vás najčastejšie spájajú s úlohou novembrového tribúna na bratislavskom Námestí SNP. Spýtam sa priamo: verili ste v tom čase všetkému, čo ste hovorili?
Absolútne. Hovoril som len to, čomu som veril.
To znamená, aj vášmu výroku, že Slovnaft sa nikdy privatizovať nebude?
- Áno, je pravda, že vtedy sa mi zdalo, že také veľké podniky strategického významu, ktoré sú navyše aj vysoko ziskové, by si hádam štát mal ponechať. Možno to mal urobiť aj teraz.
A čo vaša kritika na adresu údajne veľmi zlých slovenských potravín. Takéto tvrdenia nevyznievajú veľmi presvedčivo v kontexte belgických dioxínových potravín alebo nakazeného britského hovädzieho mäsa.
To je iná otázka. Možno si spomínate na Zelenú knihu, ktorá veľmi konkrétne a na základe rozborov poukazovala na niektoré druhy potravín. Nemohol som pochybovať o tom, či boli tie rozbory tendenčné alebo odborné.
K vaším veľmi citovaným výrokom patrí aj názor, že štyridsať rokov sa tu nič nebudovalo, že tu bola len veľká čierna jama. Úprimne: ako dnes, s desaťročným odstupom, hodnotíte tento výrok, bol adekvátny?
Absolútne, hoci nebol celkom presný. Ak sa pamätáte, v tom čase sa diskusia sústredila asi na to, že koľko sa tu toho vybudovalo vďaka komunistickej strane. Ja som vtedy povedal, že napriek existencii komunistickej strany sa čosi predsa len vybudovalo, ale ak to mám obrazne povedať, je tu veľká čierna jama. Myslel som tým stavebnú jamu, aby bolo jasné. Dnes sa tomu vnucuje iná interpretácia.
No ale potom je tak či tak čudné, že v prvej novembrovej televíznej diskusii všetci s výnimkou Jána Budaja hovorili o tom, že im ide iba o vylepšenie socializmu - vrátane vás. Bola to taktika alebo naivita?
Ja som o socializme nehovoril, naopak, v tomto dialógu som vlastne prvýkrát v Československu v priamom prenose a nahlas povedal, že žiadame zrušiť článok 4 Ústavy ČSSR.
Slovo socializmus padlo aj z vašich úst. Máme to nahraté na videokazete…
Obávam sa, že nie. Spomínam si, tak hovoril Vladimír Ondruš, Peter Weiss, ale ja, myslím si, som o socializme nehovoril. Nie, nemám pocit, že som obhajoval socializmus.
S ktorým komunistickým funkcionárom sa vám v čase revolúcie najlepšie komunikovalo?
Spomínam si, keď sme po prvý raz vstúpili do budovy vlády v svetroch a vibramách, veľmi nám ponúkali Čiča, ktorý vystupoval veľmi zdvorilo, veľmi opatrne, veľmi ústretovo. Ale ak by som to mal hodnotiť objektívne, tak veľmi nekonfliktne a kooperatívne sa správal najmä Rudolf Schuster.
Čítali ste jeho knihu Ultimátum? Tá až tak nekonfliktne nepôsobí.
Ja hovorím o období novembra - decembra 1989.
A v KC VPN? Kto vám bol najbližší?
Veľmi som si vážil a naďalej si vážim mnohých ľudí. Aj Feldeka, aj Gála, aj Budaja... Viete, v tom čase sa stalo niečo neuveriteľné, čo sa v živote len tak ľahko nestáva, že dospelí ľudia nadobudli za veľmi krátke obdobie pociť, že sú priatelia. To sa naozaj nestáva...
Peter Weiss prišiel so zaujímavým názorom, že novembrové ideály začali degenerovať vo chvíli, keď vo Federálnom zhromaždení ČSFR ľudia ako poslanec Tyl a jemu podobní redukovali pôvodný zmysel revolúcie na privatizáciu. V každom prípade, bol tu istý zlom, kedy sa vývoj začal uberať úplne iným smerom, ako očakávali ľudia na námestiach a možno aj ako plánovali niektorí protagonisti vtedajších zmien. Kedy nastal ten zlom podľa vás?
Po prvé, ja si nemyslím, že nejaké ideály novembra začali degenerovať alebo zdegenerovali. Tie ideály sa síce nenaplnili, ale sú živé a platia dodnes. Dosiahli sa slobodné voľby a vytvorili sa podmienky pre vznik politických strán. Aj za cenu zániku samotného VPN. VPN, to bolo predsa asi 80 percent obyvateľstva a slúžilo pre to, aby bolo dosť síl postaviť sa proti totalitnej moci. Voči komunistickej strane. Vedúcu úlohu KSČ sme škrtli z ústavy, takže všetky strany si boli rovné pred zákonom. Za to, čo sa odohrávalo po slobodných voľbách, už nemôže VPN. Ľudia dostali možnosť si v slobodných voľbách zvoliť tých, ktorým dôverujú. To znamená, že jednotlivé vlády sú priamo zodpovedné za sľuby, ktoré napĺňajú. Nie november, ktorý im to umožnil. Hovorím to preto, lebo dnes sa často ozývajú hlasy, že režim, ktorý tu bol pred rokom 1989, bol lepší. Neuvedomujú si skutočnosť, že slobodnými voľbami ho môžu znovu mať. Ak ho naozaj chcú. Nech si to dobre zvážia, lebo sa im to môže splniť. Nič im v tom nebráni.
Jeden z najnevkusnejších mocenských zápasov predviedla VPN pri snahe dosadiť do kresla vtedajšieho predsedu SNR Rudolfa Schustera Jána Budaja. Nebolo to trochu nedôstojné a zbytočné?
K tomu môžem len veľmi ťažko zaujať konzekventné stanovisko, pretože ja som bol v tom čase v Prahe ako poradca prezidenta Václava Havla, nebol som člen KC VPN, nebol som pri dohodách, ktoré hovorili o tom, o čom hovoríte vy.
Ale názor ste na to museli mať. František Mikloško nedávno prezradil, že sa uvažovalo aj o nahradení Milana Čiča Jozefom Kučerákom…
Viete čo, znovu zdôrazňujem, ja som žil v Prahe. Nezúčastňoval som sa priamo na týchto politických akciách, alebo ako by som ich nazval, viem len jedno, že dlho sme nemali ministrov, ktorých mal Čič doplniť do vlády. Boli to asi dve-tri ministerské kreslá, ktoré neboli v stave obsadiť ani z jednej, ani z druhej strany tak, aby sme dospeli k nejakej dohode, a preto sa celý výber posunul až do prvých mesiacov roku 1990. Súvisí to aj s kandidatúrou Jána Budaja do parlamentu. Sú však ľudia, ktorí tvrdia opak. Ja nechcem byť sudcom v tejto kauze. Viem len toľko, že tam bol pokus kriminalizovať Rudolfa Schustera kvôli nejakému domu.
Súhlasili ste s tým?
Pravdou je, že som nebol za to, aby sa takto postupovalo.
Prečo?
Lebo Schuster nepatril k tej nomenklatúrnej špičke ako povedzme Biľak, Lenárt a ďalší. Ale to celkom nesúvisí s kandidatúrou Jána Budaja.
Milan Čič sa však predsa len, na rozdiel od Rudolfa Schustera, dostal na kandidátku VPN. Vraj mu to ponúkol Fedor Gál, hoci KC VPN nebolo týmto návrhom dvakrát nadšené…
Pozrite sa, tým, že sme súhlasili, aby sa stal Čič predsedom vlády, urobili sme z neho nesmierne populárneho človeka. Istým spôsobom sa tieto revolučné zmeny preniesli aj naňho. Pravda, nepatril medzi tých, ktorí sa o túto zmenu aktívne usilovali. Správal sa nekonfliktne,akceptoval zmeny a veľmi dobre sa vo svojej funkcii prezentoval. Stal sa teda nositeľom myšlienok novembra, proti čomu sme sa, zdôrazňujem, vôbec nebránili. Bol jednoducho populárny.politický pragmatizmus nám velil akceptovať ho na kandidátke.To isté platí aj o Alexandrovi Dubčekovi, ale tiež o Vladimírovi Mečiarovi. Ja si teraz celkom presne nespomínam, kto bol za a kto proti. Viem len, že o tom bola veľká polemika.
Hovorili ste o Vladimírovi Mečiarovi. V tom čase ste ním boli nadšení takmer všetci. Akoby nikto ani len netušil, čo sa za týmto Vševedkom, ktorý ohuroval svojou výrečnosťou, vedomosťami a schopnosťou analytického myslenia, skrýva…
Čo sa mňa týka, zoznámil som sa s ním v predvolebnej kampani. Opakujem, väčšinu času som bol vtedy v Prahe. Neviem zhodnotiť, ako pracoval vo vláde.
No, zasa až tak zriedkavo ste s ním neboli. Napríklad počas mítingu na bratislavskom Námestí SNP, kde Vladimír Mečiar ako minister vnútra odkázal komunistom, že väznice sú prázdne. Pamätám si to ako dnes. Vy ste sa vtedy veľmi zvláštne uškrnuli…
Treba povedať, že Vladimír Mečiar v tom čase pôsobil dobre. Nielen na mňa, ale aj na široký okruh spolupracovníkov, vrátane KC VPN. A drvivá väčšina médií na Slovensku s ním celkom organickým spôsobom sympatizovala. To je fakt. Aj mnoho novinárov, ktorí neskôr zmenili názor na základe vývoja udalostí, napokon, vrátane mňa. Čím si získaval rešpekt, bola veľmi dobrá znalosť štátnej správy, akú nemal nikto z nás, pretože sme ju nemali kde získať. Nikto si vtedy nepoložil otázku, kde ju získal on. Ale to je už o inom. Jednoducho, pôsobil veľmi suverénne, presne sa orientoval v problematike. Tomu výroku, na ktorý narážate, som nevenoval príliš veľkú pozornosť. Považoval som to len za mítingovú rétoriku, ktorá bola ešte ďaleko pred hranicou toho, čo dokázal neskôr.
Rudolf Chmel vo svojej knihe spomína, že prvý, kto si na Mečiarovi všimol autoritárske sklony, bol vtedajší člen KC VPN a dnešný riaditeľ úspešného vydavateľstva Kalligram Laco Szigeti.
Neviem, nespomínam si.
Išlo o nevhodné správanie vtedajšieho ministra vnútra SR voči maďarskému prezidentovi.
Asi áno, ale ja viem len toľko, že neskôr časť KC VPN - tuším Fedor Gál, Peter Zajac a iní - začali zbystrovať pozornosť…
Počas vášho pražského pôsobenia sa vraj zrodila nejaká dohoda medzi Václavom Havlom a Alexandrom Dubčekom o obsadení postu prezidenta.
Nepísaná dohoda existovala medzi Občianskym fórom a VPN o tom, že Havel bude prezident a Dubček bude predseda Federálneho zhromaždenia.
To sú známe veci. Ja myslím konkrétne medzi samým Havlom a samým Dubčekom. Veď prvý návrh na prezidenta z námestí smeroval k Alexandrovi Dubčekovi.
Takáto dohoda by nemala žiaden význam, lebo tak o Havlovi, ako aj o Dubčekovi, nerozhodovali oni dvaja. Rozhodovali desiatky ľudí: či už v Občianskom fóre alebo vo VPN. Dubček s Havlom v tom čase neboli v žiadnom mocenskom postavení. Ani v tejto otázke.
Prečo ste odišli z Pražského hradu? Je pravda, že vaše vzťahy s Havlom dospeli do určitého zlomu, kedy ste nemohli jeden druhého vystáť?
Nenastal nijaký zlom, bolo to moje slobodné rozhodnutie. Všetky tie chýry o nejakom zlome sú jednoducho fámy.
Chcete tvrdiť, že ste mali s prezidentom bezproblémové vzťahy?
To nehovorím, ale nemal som žiadny konflikt, ktorý by spôsobil, že som zabuchol za sebou dvere. Nič také sa nestalo. Ešte koncom júna som si mal vybrať, či budem pokračovať v Prahe - v blízkosti Václava Havla - alebo sa stanem ministrom vlády SR. Mal som tieto dve možnosti, dokonca som sa priateľsky radil s Václavom Havlom.
Takže o vašom odchode rozhodli vaše ambície a nie nezhody s Václavom Havlom?
Rozhodne. K tým nezhodám, k rôznym názorom na niektoré politické problémy, dochádzalo bez nejakých dramatických záverov, hoci pokračovali aj po mojom návrate na Slovensko. Ale ten pobyt v Prahe bol pre mňa aj tak veľmi náročný: kvôli rodine, politickým i pedagogickým záväzkom a podobne.
Ako ste teda v tom čase vnímali hradnú politiku voči Slovensku?
Už po mojom príchode na Hrad, keď sa v prezidentskej kancelárii celkom logicky začali deliť funkcie (napr. niekto mal zahraničie, iný vnútro atď), ma trochu, povedzme, rozveselilo, keď mi zverili Slovensko. Ja som to vtedy len tak lakonicky okomentoval, že Slovensko nie je profesia ani nijaké zameranie. Toto je krajina, ktorá má celé spektrum svojich problémov. A tiež som im povedal, že sa cítim ako nejaký slovenský guvernér na pražskom Hrade, podotýkam, myslel som to všetko veľmi dobromyseľne. Vytvoril som si poradný orgán na Slovensku, do ktorého mi Fedor Gál navrhol mnohých odborníkov, medzi nimi napríklad Ľubomíra Dolgoša, Ivana Tirpáka, Augustína Mariána Húsku...
Vystupoval Augustín Marián Húska už vtedy tak, nazvime to, svojrázne?
Vtedy som ho vnímal inak. Myslím si, že urobil veľký vývojový skok... smerom, ktorý mu veľmi neprospel.
Myslíte si, že už v tom čase boli položené základy k neskoršiemu deleniu federácie?
V čase tzv. pomlčkovej vojny som sa stretol s renomovanými českými historikmi, ktorí mi tvrdili, že im to pripomína Mníchov, keď sa rozdelilo Československo. Veľmi som zazlieval tým (a bol medzi nimi aj súčasný český premiér a vtedajší poslanec FZ ČSFR Miloš Zeman), ktorí pôvodne prijali riešenie, že v Česku sa bude volať Československo bez pomlčky a na Slovensku Česko-Slovensko. V jednom štáte dva oficiálne názvy - myslím si, že to bol prvý reálny krok k rozdeleniu Československa.
Potom vypukla aféra s údajnou spoluprácou Jána Budaja s ŠtB…
Ja som tomu vtedy neveril. A obhajoval som Budaja.
Čo ste si o tom mysleli? Bola to hra o jeho vytlačenie z politiky?
Pozrite sa, teraz nie je dôležité, čo si myslím ja, ale aké sú skutočné fakty.
Pre čitateľov by však bolo zaujímavé aj to, čo si myslíte vy…
Ja si o veciach nemyslím nič, pokiaľ ich nemám vierohodne podložené. A vôbec by som o tejto téme nerád hovoril...
V každom prípade ste boli s Jánom Budajom vnímaní ako politické dvojičky. Mali ste spolu niekedy nejaké konflikty?
Dnes nie je revolúcia, dnes sa pohybujeme v reálnej politike. Určite máme na niektoré veci iné názory. Ja sa však snažím vystupovať korektne aj v tomto vzťahu.
Poďme k citlivému obdobiu, ktorým je pre vás iste 3. marec 1991... Fedor Gál dodnes tvrdí, že zo strany KC VPN nešlo v tom čase v žiadnom prípade o pokus cenzurovať premiéra Mečiara. Vy ste však vtedy v televízii tvrdili čosi iné…
Slovo cenzúra som naozaj použil ja. Určite ho nepoužil nikto z KC VPN, ktorí chceli vidieť nahratú kazetu Mečiarových prejavov predtým, ako ich odvysielajú v televízii. Bol to veľmi reálny pokus o cenzúru. Háčik bol ešte v tom, že často takáto kazeta vôbec neexistovala. Mečiar naozaj išiel naostro a tých desať minút tam rozprával z hlavy.
Bolo to po prvý raz, čo chceli vidieť spomínanú kazetu?
To neviem. To, že ju chceli vidieť, to hádam nepopiera ani Fedor Gál. A ja z dnešného hľadiska aj celkom dobre chápem, že ju chceli vidieť. Pretože určite boli sami prekvapení, čo všetko tam povedal, na čom sa s nimi vôbec nedohodol. Osobne neviem, na čom sa dohodli alebo nedohodli s Mečiarom. Jedno je isté: chceli to vidieť. Stručne vám popíšem, čo sa stalo. Popoludní volala pani Nagyová, aby som prišiel do pracovne predsedu vlády. Pozvali ešte Jána Budaja a Igora Cibulu. Sadli sme do auta spolu s pánom Hricom, vtedajším tlačovým tajomníkom predsedu vlády, ktorý teraz píše tie zábavné fejtóny do Pravdy. Prišli sme pred budovu, vystúpili sme, stál tu riaditeľ televízie, prišli sme k nemu, Mečiar sa ho opýtal, či mal za úlohu nahrať tú kazetu a on povedal áno. Ja som to počul, že povedal áno. Ak Hric dnes hovorí inak, tak potom sa mu čudujem, že po tomto všetkom robil ešte ďalej tlačového tajomníka.
Bolo to ale také závažné, že ste považovali za potrebné vystúpiť s tým pred verejnosťou?
Bolo to závažné z dvoch dôvodov. Viete, že už predtým malo prísť k odvolaniu predsedu vlády. Istá časť KC VPN zastávala názor, že by ho bolo treba zosadiť. Vtedy sme korporatívne na čele s Kučerákom išli do KC VPN a povedali sme, že je to nezmysel, že je to človek veľmi kompetentný, že na odvolanie niet dôvodu.
Koho nazývate časťou KC VPN?
Zajaca, Flamíka a ešte niektorých ďalších, ktorí síce mali politickú legitimitu vedenia strany, ale nemali žiadnu štátnu funkciu, žiadnu ústavnú zodpovednosť. Preto som nazval vtedajšie KC VPN politbyro.
Fedor Gál v rozhovore pre SLOVO povedal, že dnes sa za to neuveriteľné svinstvo, ktoré ste urobili, hanbíte...
Nie, nehanbím sa, a najmä to nebolo žiadne svinstvo. Ostatne, potom som o tom ešte s Fedorom Gálom hovoril. A povedal som mu presne to, čo dnes hovorím vám. Mimochodom, v tom čase zvolali zasadnutie KC VPN, na ktoré prišli mnohí zakladajúci členovia a jeden z nich povedal Gálovi, že sa správa ako Biľak, že má podobnú rétoriku. Takže ja by som opatrne volil výrazy…
Aké sú dnes vaše vzťahy s Fedorom Gálom?
My sme si spolu už podali ruky. Nechcel by som mu nijakým spôsobom ubližovať. Napokon, je pravda, že on hádam prvý spoznal Mečiara takého, akým je v skutočnosti, čo ja som vtedy jednoducho nemal šancu, ani možnosti. Veď som ho videl raz do týždňa vo vláde. To je všetko. Vo vláde vtedy vystupoval perfektne. Je mi ľúto.
Dnes sa roztrhlo vrece s bilanciami uplynulého desaťročia, so spomienkami revolucionárov hraničiacich až s vytváraním nových partizánov atď. Ako sa na cestu, ktorou sme prešli od novembra 1989, pozeráte vy - s dnešným odstupom a s dnešnými skúsenosťami?
Viera v ideály novembra bola veľká, taká veľká, že sme istí čas boli presvedčení, že prechod do demokracie bude bezbolestný. Už na začiatku som však hovoril, že november môže len za to, že ľudia si dnes slobodne volia, čo chcú a majú to, čo si zvolili. Obviňovať november zo súčasného stavu je ľuptákovčina. Za to už treba klásť zodpovednosť na konkrétne vlády a konkrétnych ľudí.
Bola teda revolúcia ukradnutá?
Ukradnutá… Revolúcia prebehla v ľuďoch. Tú zmenu z ustrašeného stáda na ľudí, to ja volám revolúciou. Aj keď netiekla krv, mala všetky atribúty náhlej premeny, v ktorej sa v sekunde lámalo storočie. Pre toho, kto sa zmenil, kto sa zbavil strachu, u koho prebehlo to tzv. odkliatie, tak pre toho to bola revolučná zmena. V ňom samom. A myslím si, že to platí o prevažnej väčšine časti našich ľudí. Obyčajne sa za slobodu či vlastný štát platí krvou. To sa chvalabohu nestalo. Ale hoci sme za zmenu života od totality k prosperite nezaplatili krvou, nebolo to ani zadarmo. A to teraz cítime. Myslím si, že dnes sme na správnej ceste. A kedy sa dostaneme k tomu cieľu, o ktorom sme snívali v revolúcii, do veľkej miery závisí znovu od konkrétnych ľudí, konkrétnych vlád, konkrétneho správania sa nás všetkých.
S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár
