My a NATO
Jedinou fungujúcou obrannou alianciou je NATO, Západoeurópska únia sa iba prebúdza z dlhej letargie. Hľadať spojenectvo v Rusku by znamenalo hneď od začiatku sa pripojiť k tej slabšej strane. Malý štát je zriedkakedy schopný zabezpečiť svoju obranu bez systému spojeneckých zmlúv. Alebo musí vynakladať na obranu neobyčajne vysoké prostriedky: ako napríklad Švajčiarsko a Švédsko.
Inou alternatívou je faktická rezignácia na obranu v prípade ohrozenia - takúto politiku dlho uplatňovalo Írsko, pobaltské štáty, a v istom období aj Dánsko alebo pomníchovské Česko-Slovensko. No nemali by sme v tomto postoji vidieť budúcnosť pre Slovensko. Na našom kontinente ako jediná fungujúca obranná aliancia pôsobí NATO. Západoeurópska únia sa iba prebúdza z letargie a v najbližšom čase bude tak či onak slúžiť najmä ako európsky pilier NATO. Vojensko-spojenecké záväzky v rámci SNŠ sa uvoľnili a účinné je iba rusko-bieloruské spojenectvo. Hľadať pre nás spojencov v Rusku či inde v tomto priestore by pre nás znamenalo hneď od začiatku sa pripojiť k tej slabšej - dnes znevýhodnenej strane. Tieto krajiny sú okrem toho zmietané vnútropolitickou a ekonomickou krízou, nie je preto jasné, či by svoje obranné záväzky voči Slovensku dokázali splniť. Technologicky a úrovňou výcviku armády Ruska a ostatných bývalých sovietskych republík za posledných desať-dvadsať rokov výrazne zaostali. Ruská vojenská mašinéria si nebola schopná poradiť ani s malým Čečenskom - čo je v obrovskom kontraste s hladkým priebehom operácií USA a NATO v Juhoslávii a Iraku. Prípadné silnejšie väzby smerom na východ by pre nás mohli mať aj vnútropolitické dôsledky - mohli by sa presadiť tendencie, ktorým sa práve smerovaním na západ snažíme vyhnúť. To však neznamená, že by sme mali prestať považovať napríklad Rusko a Ukrajinu za významných aktérov európskej bezpečnosti alebo že by sme sa s nimi raz nemohli stretnúť ako spojenci v rozšírenom NATO.
NATO rozhoduje
Dnes nás naše nečlenstvo v NATO vylučuje z rozhodovacích procesov v najmocnejšej vojenskej organizácii sveta. Stávame sa predmetom jej rozhodnutí. Nesmieme veriť, že v NATO bude slovenský hlas znieť hlasno, no členské štáty navzájom rešpektujú svoje záujmy viac, než sú tak ochotné urobiť v prípade nečlenských štátov. Krajiny NATO sa prinajmenšom navzájom nebombardujú. Ak by sme tejto organizácii aj priznali imperialisticko-militaristický charakter, je stále lepšie byť členom imperialisticko-militaristického zoskupenia, ako objektom či obeťou jeho záujmov.
Ak prijmeme zásadu, že chceme čeliť vojenským ohrozeniam a zachovať si primeranú nezávislosť, musíme jednoznačne konštatovať, že nijaká miera vlastných výdavkov na obranu nám nezabezpečí takú bezpečnosť ako členstvo v NATO. Hlásatelia argumentu, že členstvo od nás vyžaduje zvýšiť podiel vojenských výdavkov z HNP (na 2%), a že sa nám to neoplatí, zatvárajú oči pred tým, že ani obetovanie väčšiny vlastných zdrojov na vojenské účely nám neposkytne takú garanciu bezpečnosti ako členstvo v tejto organizácii a spojenectvo najsilnejšej svetovej veľmoci - USA. Český príklad ukazuje, že materiálna pomoc, ktorú dostáva česká armáda na modernizáciu a nevyhnutné technické zabezpečenie, ktoré by si musela platiť sama, výrazne prevyšuje český príspevok do NATO. V najbližšej dobe bude NATO napríklad financovať výstavbu dvoch veľkých protileteckých radarov v Čechách a na Morave, ktoré sú nevyhnutné na zapojenie Českej republiky do integrovaného systému protivzdušnej obrany krajín Severoatlantickej aliancie.
Neutralita je ilúzia
Nemôžeme vyhlásiť neutralitu podobného typu, ako má Rakúsko alebo Švajčiarsko. Ich neutrality boli a sú garantované veľmocami, pre nás to však nikto neurobí. Navyše Švajčiarsko a ďalší neutrálny štát Švédsko sú bohaté štáty, ktoré majú k dispozícii veľmi silné a moderné armády a zbrojársky priemysel - to nie je náš prípad. Európske neutrálne štáty v súčasnosti pochybujú o zmysle svojej neutrality, veď nie je medzi kým byť neutrálny - dva približne rovnako silné antagonistické bloky proti sebe už nestoja. Ak aj v budúcnosti bude hlavným oponentom NATO na európskej pôde Rusko (čo nie je úplne samozrejmé, napriek presvedčeniu niektorých slovenských pravicových radikálov), bude to súperenie veľmi nevyrovnané. Áno, iste, ak by aj Rusko ako slabší z potenciálnych súperov ochotne súhlasilo so slovenskou neutralitou či neutralitou zvyšku strednej Európy a rozdávalo garancie napravo-naľavo, NATO a USA by na to nepristúpili. Im by slovenská neutralita neprinášala nijaké vojenské výhody. Naopak, nútila by ich prevziať záväzky a obmedzenia bez akejkoľvek protihodnoty. Naše vlastné vyhlasovanie neutrality či nejakej formy nezúčastnenosti by znamenalo len neúčasť v NATO, no s vedomím skutočnosti, že mocensky už do jeho sféry patríme prinajmenšom od roku 1991. A to sami nijakým spôsobom v najbližších desaťročiach nedokážeme zmeniť. Všetky pokusy vymaniť sa z tejto závislosti či prirodzenému gravidovaniu smerom na Západ, vedú len k medzinárodnej izolácii a ostrakizmu Slovenska. Pritom na dejinách európskych malých štátov, ktoré vyhlasovali svoju neutralitu (Belgicko, Luxembursko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Fínsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko), vidno, že bez medzinárodných záruk a občas i napriek nim ich neutralita bola porušená, ak v prípade globálnej vojny niektorá zo strán dospela k názoru, že porušenie tejto neutrality je pre ňu výhodné... My máme takú zemepisnú polohu, že nemôžeme seriózne uvažovať o tom, že prípadná veľká európska vojna nás obíde. A členstvo v niektorej aliancii nám dáva väčšie šance na obranu, než keby sme jedného dňa boli konfrontovaní s tým, že aj napriek naším vyhláseniam a nezáujmu o vojenský konflikt, sme zaplavovaní prenikajúcimi cudzími jednotkami. Alternatívou voči členstvu v NATO je iba pasívna rezignácia na vlastnú obranu, postoj útrpnej moralizujúcej rezignácie voči ohrozeniam v budúcnosti a neoprávnené spoliehanie sa na vlastný "šťastný osud" vo víre svetových dejín.
Nový svetový poriadok
Po konci studenej vojny hrozba globálneho jaddrového konfliktu prestala byť aspoň na istý čas aktuálna. No, paradoxne, práve zánikom rigídneho bipolárneho systému stúplo riziko regionálnych izolovaných konfliktov netlmených veľmocami zo strachu, aby sa nestali rozbuškou novej svetovej vojny. Nevraviac o možných rizikách o dvadsať-tridsať rokov. Po redefinícii svojich úloh na Washingtonskom summite a počas vojny proti Juhoslávii bude ich vyvolávateľom aj NATO. Preto by zdanlivo pre nás bolo lepšie sa členstvu v NATO vyhnúť. No dnes sme v takej politickej a geopolitickej situácii, že tak či onak sa budeme musieť podieľať na operáciách USA a NATO proti narušovateľom nového svetového poriadku. Rovnako by sme s NATO museli spolupracovať i v prípade globálneho konfliktu. A členstvom v NATO by sme prestali byť štátom, ktorý je nútený kooperovať bez jednoznačných záruk, aké ponúka členstvo, a sami by sme sa stali konzumentmi bezpečnosti.
Nasadenia našich síl v zahraničí, ktoré by vyplývalo z našich záväzkov voči spojencom v NATO, sa netreba báť. Doterajšie skúsenosti malých štátov (Nórsko, Dánsko) dokazujú, že ak nedôjde ku globálnemu konfliktu, tak pri operáciách NATO sa nebude vyžadovať účasť viac ako jedného-dvoch slovenských práporov alebo letiek. Európski členovia NATO, ktorí sa po roku 1949 zaplietli do krvavých konfliktov (Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Portugalsko, Grécko, Turecko) v nich bránili vlastné - často koloniálne záujmy, alebo plnili záväzky z iných dohôd, než z členstva v NATO. A zatiaľ sa nedá predpokladať, že vojenská intervencia z humanitných dôvodov sa stane pre NATO pravidlom vždy a všade...
Treba však priznať, že príslušnosť k NATO formálne obmedzí našu nezávislosť v zahraničnej politike. Nebudeme môcť mať napríklad zásadne inú politiku voči krajinám Balkánu a SNŠ ako ostatné štáty Severoatlantického paktu. No malý štát je už principiálne obmedzený v slobode svojho konania. Naša zahraničná politika je už dnes limitovaná tým, že rozhodujúcou vojensko-politickou silou na kontinente sú štáty NATO, s ktorými sa preto nesmieme dostať do závažných rozporov, našou polohou, prepojením ekonomiky s vyspelými západnými štátmi a susedmi, členstvom v OBSE, OSN a v neposlednom rade i asociačnou zmluvou s krajinami Európskej únie a našou vnútropolitickou situáciou.
Autor je publicista
