Reklama
Reklama

Nostalgické návraty k avantgarde

Kniha básnika, prekladateľa a výtvarníka Ivana Mojíka (1928) Obrana jazvy s podtitulom Básne - Texty - Obrazy (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999) je dôkazom o pretrvávajúcej inšpi ratívnosti medzivojnových avantgardných smerov, predovšetkým najvplyvnejšieho z nich - surrealizmu.
Počet zobrazení: 546

Kniha básnika, prekladateľa a výtvarníka Ivana Mojíka (1928) Obrana jazvy s podtitulom Básne - Texty - Obrazy (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999) je dôkazom o pretrvávajúcej inšpi ratívnosti medzivojnových avantgardných smerov, predovšetkým najvplyvnejšieho z nich - surrealizmu.

Rovnako ako v predchádzajúcich zbierkach Rozbíjanie sarkofágu, Zrozumiteľný človek, Sklené deti a najmä v knihe Popoludnie v štvrtom rozmere, aj v Obrane jazvy sa Mojík programovo hlási k tradíciám svetovej i domácej avantgardy, najmä k surrealizmu a jeho slovenskému variantu známej pod názvom nadrealizmus. Mojíkovo očarenie surrealizmom však prichádza v čase, keď sa tento umelecký smer už dávno dostal za svoj zenit, v čase, kedy ho vnímame skôr ako reliktný jav, ktorý je už dlhší čas trvalou súčasťou dejín umenia a literatúry ako progresívnym inšpiračným zdrojom súčasnej umeleckej tvorby. Mojíkovu umeleckú orientáciu prezentovanú v jeho poslednej zbierke pociťujeme na pozadí kultúry 90. rokov ako citeľný umelecký anachronizmus. Nie preto, že by surrealizmus už nedokázal osloviť súčasného čitateľa, ale preto, že Mojík nedokáže čerpať zo studnice surrealistických umeleckých postupov novátorským spôsobom, nevie hľadať nové možnosti umeleckého ozvláštnenia a zúročiť ich v originálnych textoch. Naopak zkĺzava do nostalgických polôh za časmi dávno minulými (Stretnutie surrealistov po rokoch, Osemdesiatročný surrealista oslavuje svoje narodeniny, básnický text venovaný Rudolfovi Fabrymu - R. F.) a utápa sa v reminiscenciách na kultúrny život, ktorý poznáme už iba z učebníc literatúry a príručiek dejín umenia.

Mojíkove básnické vyjadrovanie na mnohých miestach citeľne stroskotáva. Najväčšou slabinou jeho textov je predovšetkým básnická obraznosť, skĺzavajúca k lacnému surrealistickému klišé. Mojíkovmu básnickému vyjadrovaniu chýba najmä osobitosť. Jeho surrealistická poetika sa obmedzuje iba na rad konvenčných umeleckých postupov, pôsobiacich ako učebnicové príklady surrealistickej poetiky. Listovanie v Mojíkovej zbierke preto pripomína listovanie v antológii európskej a slovenskej surrealistickej poézie. Nenájdeme tu nič, čo by už nebolo povedané surrealistami už viac ako pred polstoročím. Je tu prítomné tradičné surrealistické spájanie vecí a javov nespojiteľných, náznaky ľúbostných vzplanutí, v ktorých básnik nevyužíva očakávanú iróniu, ale naopak neraz upadá do priezračného sentimentu (spomienky na pominuteľné ľúbostné okamihy a dávne erotické vzplanutia vykreslené na pozadí nočných scenérií) alebo surrealisticky konvenčné očarenie ženským telom, ktoré básnik rozkladá na rad fragmentov a následne spája pomocou náhody (čo zjavne pripomína obrazy Salvadora Dalího).

Práve obrazy ženy a ženského tela vystupujú v Mojíkovej zbierke výrazne do popredia: obrazy ženských tiel sú nabité erotizmom, často živelným až živočíšnym. Ale aj tu Mojík nakoniec upadá do stereotypu a zostáva pri variovaní niekoľkých motívov (najfrekventovanejší je motív ženských pŕs, zobrazovaných v surrealisticky konvenčných podobách: "sopky jej pŕs", "poltopánky pŕs", "vŕba poprsia spieva" a pod.). Mojíkova básnická výpoveď je najoriginálnejšia v tých momentoch, kedy neupadá do nostalgických nálad a nepodlieha lacnému erotizujúcemu klišé: sú to najmä náznaky existenciálne ladených výpovedí a momenty, v ktorých básnický subjekt odkladá masku nostalgického rozjímania a odvažuje sa pozrieť vpred vizionárskym okom (Trosky podvečera trosky tvojho úsmevu). Okrem básní a surrealistických textov, ktoré sú tradičným záznamom spontánnych halucinačných predstáv a snových vízií, je knižka doplnená vlastnými autorovými kolážami, ktoré rovnako ako básne a texty nevybočujú z tradičných surrealistických rámcov a chýba im (v porovnaní s obdobnými prácami A. Marenčina) výraznejšia invenčnosť. Mojíkova "poézia ovenčená lístím náhod" teda zostáva iba efemérnym pokusom o vzkriesenie toho, čo už bolo stokrát povedané a stokrát napísané. Pri jej čítaní sa básnický labužník (ak nie je naladený na rovnakú vlnovú dĺžku nostalgie ako autor) asi ťažko zbaví pocitu, že počúva starú obohratú platňu.

Autor je vysokoškolský pedagóg a literárny vedec

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama