Slovensko zaplavené vlnami populizmu

Viacerí aktéri udalostí spred desiatich rokov o vás a o Pavlovi Kanisovi v spomienkových rozhovoroch tvrdia, že vás pokladali za možné reformné krídlo KSS gorbačovského typu. Mali ste pred novembrom 1989 kontakty s predstaviteľmi disentu? S Kanisom ako aj s riaditeľom nášho Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Viliamom Plevzom som sa pohyboval v rozličných kruhoch.
Počet zobrazení: 2167

Peter Weiss

Narodil sa 7. júla 1952 v Bratislave, ale časť chlapčenských rokov prežil v Humennom, kde jeho otec pracoval v Chemlone. Letá trávieval u starých rodičov v Smolinskom pri Šaštíne, kde pričuchol robote na poli. Na strednej škole si ťažkosti s deskriptívou vyrovnával dobrými známkami z jazykov. V r. 1975 skončil na Filozofickej fakulte UK odbor vzdelávanie a výchova dospelých, o tri roky neskôr filozofiu. Ako študent sa venoval hádzanej, potom sa dal ako politik na beh na dlhé trate, dva razy absolvoval Košický maratón. V období 1975 až 1989 bol vedeckým pracovníkom v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS, v r. 1985 obhájil titul kandidáta filozofických vied. Do vysokej politiky vstúpil v televíznych debatách po 17. novembri 1989. Na mimoriadnom zjazde v decembri ho zvolili do Výkonného výboru KSS, o necelé dva mesiace sa stal jej predsedom. Od premenova nia KSS na Stranu demokratickej ľavice v januári 1991 zastával funkciu jej predsedu, od 4. zjazdu v Nitre (máj 1996) je podpredsedom. Od júna 1992 do septembra 1994 bol 1. podpredsedom NR SR, po vlaňajších voľbách sa stal šéfom jej zahraničného výboru. Je ženatý, má dcéru a syna.

Viacerí aktéri udalostí spred desiatich rokov o vás a o Pavlovi Kanisovi v spomienkových rozhovoroch tvrdia, že vás pokladali za možné reformné krídlo KSS gorbačovského typu. Mali ste pred novembrom 1989 kontakty s predstaviteľmi disentu?

S Kanisom ako aj s riaditeľom nášho Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Viliamom Plevzom som sa pohyboval v rozličných kruhoch. Mal som dobré vzťahy s výtvarníkmi, s ďalšími umelcami, stretával som sa s Ľubomírom Feldekom, ale priamo v disidentských kruhoch som nebol, pretože som bol predmetom podozrievania v určitých orgánoch. Mal sme isté problémy, aj Paľo. Koncert Joan Bazeovej v športovej hale na bratislavských Pasienkoch mi dal nové poznanie o tom, čo sa stane v našej spoločnosti. No dovtedy, teda do leta 1989 sme sa sústreďovali na programovú a politickú prípravu 18. zjazdu KSČ. Bez začervenania sa priznám - hoci je dnes veľa hrdinov, ktorí sa tvária, že mali iné poznanie - na jar v roku 1989 som si nevedel predstaviť, že padne Berlínsky múr.

Verili ste vtedy, že Gorbačovova perestrojka je jediná cesta k zmenám, ktoré sme zúfalo potrebovali?

Najprv áno, ale veľkým sklamaním pre mňa bola na jar 1987 Gorbačovova návšteva Československa. Vtedy som sa so šesťročným synom túlal po preplnenom Námestí SNP, kde bolo toľko ľudí ako neskôr na novembrových manifestáciách. Žiaľ, predstava, že Gorbačov dá impulz k prehodnoteniu oficiálnych interpretácií udalostí roka 1968, sa nenaplnila a vlastne tým posilnil tých politikov, ktorí po 21. auguste boli ochotní organizovať tzv. robotnícko-roľnícku vládu. S mnohými ľuďmi, čo sa neskôr angažovali vo Verejnosti proti násiliu, som spolupracoval, pretože sme na našom ústave v roku 1983 začali robiť na analýzach a prognózach stavu slovenskej spoločnosti. Boli medzi Fedor Gál, Martin Bútora a Augustín Marián Húska.

Aký bol osud spomínanej analýzy?

V 14 exemplároch sme ju poslali 12 členom Predsedníctva ÚV KSS, Gustávovi Husákovi a Milošovi Jakešovi, no ostala v trezoroch. Zjazd v roku 1986 sa síce formálne prihlásil k perestrojke, ale neurobil nijaké potrebné zmeny. Analýza bola dobrá najmä v definovaní problémov, postihli sme nebezpečné vývojové tendencie v ekonomickej a sociálnej oblasti. Na prognóze vývoja slovenskej spoločnosti sa začalo pracovať niekedy v roku 1986. Práce viedol terajší predseda Matice slovenskej Jozef Markuš. Pasáže, týkajúce sa zdravia slovenskej populácie a narastajúcich sociálnych problémov, boli citované dokonca v Slobodnej Európe.

Prečo nebola možná vnútorná reforma KSČ pred novembrom 1989?

Pretože politická moc, ktorá svoju legitimitu de facto odvodzovala od tankov, čo prišli do Československa 21. augusta, nebola ochotná prehodnotiť práve 68. rok. A nebola ochotná ani po udalostiach v Poľsku, či v Maďarsku zmeniť nazeranie na svet a napríklad pustiť Alexandra Dubčeka späť do politiky. Keďže ani Gorbačov toto prehodnotenie nepodporil, stalo sa, že režim jednoducho vyhnali od moci námestia.

Prečo ste napokon presedlali z vedeckej práce do politiky?

Bol som informovaný o reformách v Poľsku, v Maďarsku, sledoval som, čo sa deje v Sovietskom zväze, aj ako publicista som bol dosť aktívny, takže keď som sa dostal do politiky bez toho, aby to bol môj cieľ - tak som bol relatívne na novú situáciu pripravený. Môj vstup do politiky bol veľmi prozaický. Ešte pred novembrom som šéfovi spravodajstva STV Ivanovi Farkašovskému medzi rečou povedal, prečo už konečne nezorganizuje diskusie, ako sa robia v rakúskej či dokonca už aj v moskovskej televízii. A potom, keď sa režim začal sypať, dostal som 24. novembra spolu s Milanom Kuruczom pozvanie do prvej diskusnej relácie. Ani som nevedel, kto príde, špeciálne som sa na ňu nepripravoval. Naraz som sa tam stretol s ľuďmi, s ktorými som spolupracoval, viacerých som si vážil, napríklad Milana Kňažka ako dobrého herca. Historický paradox chcel, že s dvoma z nich, s ktorými som sedel vtedy ako s názorovými protivníkmi, som teraz v jednej vládnej koalícii.

Ako ste sa cítili, keď oproti vám sedel aj Fedor Gál, s ktorým ste sa pred novembrom dokonca i doma navštevovali?

Akosi som vtedy nad osobnými vzťahmi neuvažoval. Spor bol daný predovšetkým pozíciou, že ja som tam bol ako predstaviteľ inštitúcie vládnucej strany, voči ktorej sa organizovali protesty. Zároveň som si dobre uvedomoval, že v mnohých veciach majú moji známi či takmer priatelia pravdu. Napríklad vedúcu úlohu KSČ som neobhajoval. Už dávno mi bolo jasné, že je to neobhájiteľné.

S výnimkou Jána Budaja, ktorý hovoril o sociálne spravodlivej spoločnosti, všetci tvrdli, že im ide o vylepšený socializmu. Verili ste im?

Ale veď to nebola iba ich rétorika. Oni vyjadrovali vtedajšiu väčšinovú náladu občanov. Zhodou okolností som mal prístup k výskumu na vzorke 3000 respondentov, ktorý si objednala KSČ. Ukázala sa v ňom veľmi hlboká kríza v samotnej strane, ale prevládal názor za reformu socializmu a uvažovalo sa aj o istých návratoch k reformnému pokusu z roku 1968. Celá logika i môjho uvažovania bola vtedy taká, že jaltský systém ostane zachovaný. Nik z nás nevedel, do akého hrozného ekonomického rozvratu sa dostal Sovietsky zväz. Chceli sme začať vnútornými reformami v KSČ.

Ponúkal vám niekedy ktosi prechod do VPN?

V náznakoch. Vraj je ma škoda v KSS, mal by som vraj prejsť tam, kde je perspektíva. Priznám sa, že som nad tým ani len neuvažoval. Cítil som, že nemôžeme pripustiť, aby sa nielen 440-tisíc vtedajších členom KSS, ale aj dvom-trom generáciám jednoducho škrtol celý život so slovami: Vy ste tu vybudovali iba veľkú čiernu jamu. Tú mimochodom dosiaľ úspešne alebo menej úspešne viacerí privatizujú. Hneď po prvom televíznom dialógu sme sa začali - istá skupina - stretávať v redakciách Pravdy a Nového slova, kde sme analyzovali sociálno-psychologické zmeny v spoločnosti a dohadovali sa na postupných krokoch. Na ďalší dialóg som už išiel veľmi cieľavedome pripravený. Doteraz si s malým zadosťučinením spomínam, ako som vykrútil Fedora Gála, keď som o ňom pred televíznymi kamerami povedal, že je môj priateľ. Sedel podo mnou, skoro mu zabehlo. Hneď poslal papierik Jánovi Budajovi, že čosi s tým chlapom tam treba robiť… Jeden z bradatých mužov, ktorý sedával počas televíznych besied na galérii a robil tam robotníka, prišiel počas volebnej kampane na jar 1990 za mnou. Hovoril mi, ako sa na tieto diskusie pripravovali, ako mu dávali pokyny, kedy čo má povedať v mene robotníckej triedy.

Na prvom televíznom okrúhlom stole sa prítomní predstavitelia VPN dušovali, že nik nechce rozkladať roľnícke družstvá, ani rozpredávať také veľké podniky ako napr. Slovnaft. Mali ste pocit, že to myslia úprimne?

Bola to takisto príprava na politickú zmenu. Názory sa postupne menili. Rozhodujúcou chvíľou, keď sa všetko podriadilo istým privatizačným túžbam, bolo 65-percentné víťazstvo Občianskeho fóra v Čechách v prvých voľbách. Vtedy prišli do parlamentu všelijakí poslanci, ako napr. pán Tyl, ktorí prevalcovali politických mužov z roku 1968 i disidentov. Hlavným predmetom politiky sa stali urýchlené reštitúcie a privatizácia.

S Pavlom Kanisom vás vtedy verejnosť vnímala ako politické dvojičky. Koľkokrát ste boli spolu v televíznej diskusii?

Ani raz, striedali sme sa. Ale keď hovoríte o vstupe do vysokej politiky, tak nás oboch naraz zvolili v decembri 1989 na mimoriadnom zjazde KSS do vedenia strany práve preto, že nás ľudia poznali z televíznej obrazovky, že sme ukázali, že nemáme namiesto chrbtice gumovú hadicu a že 17. november nám, ktorí sme sa už predtým usilovali o zmeny, dal novú šancu. Už na samom začiatku som mal jednoznačnú predstavu, že s bývalou štátostranou treba čosi veľmi podstatné urobiť. Zmeniť jej program, aj vnútornú organizáciu, zbaviť ju ľudí, ktorí ju najviac zdiskreditovali.

Išlo to v takom tempe, ako ste si predstavovali?

Bolo to na etapy. V prvej sa zrušil starý ÚV KSS, založil sa akčný výbor, do ktorého sme sa prostredníctvom Plevzu dostali s Kanisom. Boli v ňom aj také osobnosti ako baťko Mináč, Rudolf Schuster, ktorého sme navrhli na predsedu SNR. V akčnom výbore sme organizovali prechod k politickej moci s tým, že časť moci sme odovzdali revolučným politickým silám. Začali sme pripravovať mimoriadny zjazd KSS. Tam sa odohral rozhodujúci boj. Intuitívne som pochopil, že treba vyriešiť problém straníckej čistky z konca 60. rokov. Hneď v úvode som navrhol, aby sme vrátili členstvo tým, čo boli vylúčení. Môj názor neprešiel, pretože časť delegátov začala vystupovať, že však niektorých vylúčili oprávnene. Jednoducho, myšlienka získať na svoju stranu reformátorov roku 1968 sa zabrzdila. Potom bol na zjazde veľký zápas o to, či vylúčime nositeľov stalinistických tendencií. Dobre si pamätám, že sme to urobili niekedy hlboko po polnoci po tom, čo bývalá stranícka verchuška so smiechom odišla zo sály. Mysleli si, že v rokovacej sieni ostali tí neschopní…

Ako to bolo s novembrovou misiou za doktorom Gustávom Husákom?

Najmä Slovenská Republika o nej popísala neuveriteľne primitívne mystifikácie. Išlo o list, ktorý obsahoval návrh, akoby mal vtedajší prezident dôstojne odísť z politickej scény, uznať, že došlo k veľkej zmene. Ale táto predstava, pokiaľ Kanis priletel do Prahy, už bola prekonaná konkrétnymi dohodami KSČ s Občianskym fórom. Takže Paľo nešiel za Husákom v nijakom prípade preto, aby ho navádzal na politické dobrodružstvá, či iné hlúposti. Naopak, vždy sme zdôrazňovali, že KSČ ako vládnuca strana skončila preto, lebo bola konzervatívna, nechcela pochopiť zmeny, odmietala ich, lebo mala vedenie dosadené na ruských tankoch.

Prijatie na Hradčanoch sprostredkoval akademik Plevza. Nemyslíte si, že sa nedocenila jeho vtedajšia úloha?

Tí, čo ho dobre poznali, vedeli, koľko urobil pre umelcov, historikov, spisovateľov v časoch normalizácie, keď bolo veľa otvorených i skrytých zákazov publikovať. Mnohým otvoril priestor. Plevza naozaj chcel, aby bola aj na Slovensku perestrojka. No bola tu aj jeho tvorba historika, voči ktorej boli výhrady. Pravda je aj to, že sa napríklad na rozdiel od akademika Milana Čiča v novembrových televíznych dialógoch akosi nechytil. Ale stretával sa s určitou skupinou ľudí z VPN, o čom hovoril v rozhovore pre SLOVO i Feldek. Hmlisto si pamätám, že dokonca sme sa v ústave na Gunduličovej ulici v mojej bývalej pracovni s Plevzom dohadovali ako naformulovať vzdanie sa vedúcej úlohy strany. Tam sa zrodila tá formulácia a málokto si dnes uvedomuje, že do Prahy prišla z Bratislavy. Slovensko bolo o krok vpredu a nie je náhoda, že tu vznikla strana sociálnodemokratického typu a v Čechách a na Morave k transformácii nedošlo.

Ako ste sa dopracovali od marxizmu-leninizmu k inej svetonázorovej orientácii?

Pozorne a dlhodobo som sledoval vývoj udalostí v Poľsku v 80. rokoch. Prepracoval som sa k poznaniu, že to neboli chyby politiky a politikov, ale že išlo o systémové chyby. Robotnícka trieda sa postavila proti strane, ktorá vystupovala v jej mene. Potom perestrojka priniesla iný druh nádeje a ilúzie, ktoré sprevádzali aj Gorbačova - že súdobé problémy v Sovietskom zväze nastali preto, že sa nenaplnil Leninov odkaz, ale že sa to robilo proti Leninovi. Neskôr som na základe dostupných materiálov prišiel k názoru, že sa základný omyl stal vytvorením komunistickej strany namiesto sociálnej demokracie, že nie Lenin, ale Plechanov bol zástancom prúdu, ktorý sa napokon v Európe reálne presadil. Pretože sociálna demokracia v ochrane práv a vo zvyšovaní životnej úrovne pracujúcich dosiahla ďaleko viac ako komunistické hnutie. Súhrn príčin môjho svetonázorového zlomu dobre zachytáva kniha D. Vokagova Lenin - začiatok teroru. Lenin svoju politickú filozofiu a prax postavil na násilí.

Je dnes ešte ktosi vo vedení vašej strany, kto nehlasoval za zmenu názvu KSS na SDĽ?

Bol to postupný proces. Pamätám si dvoch-troch z dnešného širšieho okruhu významných funkcionárov SDĽ a jej poslancov, ktorí sa 26. januára 1991 zdržali hlasovania, resp. boli proti. Transformácia strany mala isté etapy: mimoriadny zjazd KSS, prijatie nového programu v Prešove v októbri 1990, zmena názvu, ďalší zlom na 2. zjazd v máji 1993 v Žiline, kde sme sa prihlásili k vstupu do Socialistickej internacionály, nový politický program zo 4. zjazdu v Nitre, ktorý však bol uverejnený iba raz v Ľavicových novinách… Pred nami je ešte úloha dostať celé členstvo na úroveň politického poznania, ku ktorému sa SDĽ dostala, a viesť ďalšie diskusie o programových otázkach. V tomto zmysle nepokladám proces transformácie za definitívne ukončený. SDĽ je však nepochybne štandardnou stranou s dlhodobým politickým programom, je medzinárodne uznávaná, doma akceptovaná a vždy rešpektuje princípy demokracie a právneho štátu. Keď sme s Kanisom po vlaňajších voľbách vstupovali do sály starej budovy SNR, kde sme si mali prevziať osvedčenia o našom zvolení za poslancov, na ľavej strane boli zástupcovia HZDS, na pravej SDK. Tak som povedal: Aká zaujímavá situácia: na oboch stranách sú predstavitelia bývalej VPN. Paľo nato: No to je teda pestrá lúka! A ja: Aký je to paradox, že tí, ktorých v roku 1990 spájalo, že nás bili, sa teraz bijú o to, aby SDĽ išla s nimi do vlády. Keď som to zopakoval Ferovi Mikloškovi, tak skoro po mne čosi hodil.

Prečo sa na Slovensku podarilo reformovať komunistickú stranu a v Čechách nie?

Celkove boli pomery u nás liberálnejšie, aj vtedajšia KSS bola liberálnejšia. Represie neboli na Slovensku také veľké ako v Čechách, ani disent taký silný. Na rozdiel od českej komunistickej strany, my sme dlhodobejšie organizovali spoločenskovednú inteligenciu. Existovalo tu isté podhubie pre reformy, ľudia, ktorí vedeli na seba zobrať zodpovednosť. Vtedajší predseda KSČM Jirko Svoboda prehodnotil svoje postoje až po tom, čo ho dobodali nožom. Tretí moment: my sme dobre vedeli, aké mala na Slovensku komunistická strana zázemie. Nešlo o dajakú dominantnú politickú silu. Vedeli sme, že ani tradícia sociálnej demokracie nie je u nás dostatočne zakotvená, i to, že na zelenej lúke nám nenarastie. Tu nám dal vývoj za pravdu. Vedeli sme, že ak tu má byť životaschopná ľavica, ktorá nemá byť dlhodobo v izolácii, v podozrení zo všetkých svojich starých hriechov, treba urobiť transformáciu a vrátiť sa k starým koreňom robotníckeho hnutia.

V čom zásadnom sa líši súčasná SDĽ od KSČM, s ktorou ju spája spoločná minulosť?

Komunistické hnutie malo silnejšie korene v Čechách ako na Slovensku, ale zároveň tam bola tradične silná sociálna demokracia. Teraz českým komunistom rastú preferencie na úkor sociálnych demokratov, ktorí strácajú v zložitom postavení menšinovej vládnucej strany. Napriek tomu sa KSČM stále nezbavila zásadného problému: ak chce niečo pre ľudí urobiť, nemôže byť v izolácii. Podľa mňa nikdy nebude mať v českej spoločnosti postavenie 30-percentnej politickej sily a aj na začiatku ďalšieho tisícročia bude jej hlavným problémom, aby ju občania a ostatné politické strany akceptovali. Pred 8-9 rokmi medzi nami hlavný rozdiel spočíval v hodnotení politickej situácie a príčin krachu komustického hnutia. My sme si ich zhodnotili tak, že sme išli smerom k Socialistickej internacionále. KSČM sa slobodne rozhodla ísť inou cestou. Naším partnerom v Českej republike je teraz členka Socialistickej internacionály - ČSSD.

Ako vidíte perspektívu politickej ľavice na Slovensku?

Treba zobrať realisticky do úvahy naše politické tradície. Nie je pravda, že Slovensko bolo vždy tradične ľavicové. Bolo skôr konzervatívne, uzavreté, takže rozširovanie priestoru pre ľavicovú politiku je dlhodobejší proces. Hlavný problém, ktorý máme pri vytváraní štandardnej politickej scény, spočíva v tom, že túto krajinu zaplavuje jedna vlna populizmu za druhou. Mečiarov populizmus, Ľuptákov populizmus… Povedzme si otvorene, že aj to, čo predviedla SDK pred vlaňajšími voľbami, bol populizmus. Teraz SNS prichádza s populizmom. Nové strany čo prinesú? Obávam sa, že zase iba populizmus. Aj keď v mene odbornosti, modernosti a mladosti. Jednoducho, akoby sa zo Slovenska vytratila seriózna politika. No SDĽ sa vždy usilovala robiť serióznu politiku a byť voči ľuďom čestná.

KSČM má síce výkyvy v počte sympatizantov, ale SDĽ sa viac menej stále drží svojich 14 percent. Nie je to aj tým, že sa širším masám zdala vzdialená od ich každodenných potrieb, že bola v ich očiach veľmi intelektuálna?

To bola iba taká nálepka. Politika potrebuje aj intelektuálov. Problémom intelektuála v politike je, aby nebol elitársky, aby realisticky hodnotil úroveň poznania, ktorým ľudia disponujú. Aby sa vedel vcítiť do nálad a najmä, aby vedel zhodnotiť reálne záujmy a vývojové tendencie. Myslím si, že v politike mali ťažkosti tí slovenskí intelektuáli, ktorí podľahli elitárstvu, fundamentalizmu. Pravica má stále problémy v tom, že sa chce identifikovať návratmi až k primitívnemu antikomunizmu, vlastné porážky sa usiluje kompenzovať alebo - ako sa to učene povie - racionalizovať tým, že nachádza nových a nových nepriateľov. Klasické bolo správanie časti KDH a DS voči prezidentovi Schusterovi. Pred zvolením aj po ňom. Nepostavili si otázku, prečo za desať rokov oni, ktorí sami seba považujú za takých fantastických intelektuálov a najmúdrejších politikov, nedokázali postaviť voči Mečiarovi, ktorého vyrobili svojimi politickými chybami, osobnosť, ktorá by ho dokázala poraziť v priamych prezidentských voľbách. Tak si to kompenzovali a dosiaľ kompenzujú útokmi na prezidenta republiky. Výrok, že by proti lídrovi HZDS vyhral aj drevený panák, je prejavom frustrácie a zároveň arogancie. Možno by drevený panák nad Mečiarom zvíťazil, ale autor tejto "múdrosti" nie.

Bol november 1989 revolúciou alebo prevratom?

Ak vnímame revolúciu ako základnú kvalitatívnu zmenu spoločnosti, tak sa skôr prikláňam k tomu, že to bola naozaj revolúcia. Treba to vidieť v kontexte všetkých bývalých komunistických krajín. Tu sa zrútil jeden experiment. Nielen v Československu. Išlo teda o revolúciu, avšak technika prechodu moci je v podozrení. Nainscenovaná smrť študenta Šmída, ktorá spustila novú vlnu odporu proti vtedajšiemu režimu a vyhnala ľudí na spontánne rozhorčené demonštrácie, zase pripomína metódy prevratu.

Keď ste v januári 1990 odchádzali z mítingu KSS, zastavil vás na schodišti muž v stredných rokoch s otázkou: Kedy budete mať toľko odvahy ako Klement Gottwald, keď v parlamente vyhlásil, že sa chodí do Moskvy učiť, ako buržujom vykrútiť krk? Ešte je u nás veľa ľudí, čo tak myslia?

Hádam sa pamätáte, ako som mu vtedy odpovedal: My už nikomu krk vykrúcať nebudeme. Ale pred niekoľkými rokmi som sa s týmto človekom v Starej Ľubovni zase stretol. Obaja sme sa so smiechom na tej príhode pobavili. Som veľmi rád, že ten muž - no nielen on - zmenil názor a prišiel k presvedčeniu, že vykrúcanie krkov nie je vhodná metóda ako meniť spoločnosť.

Čo znamená politický vývoj uplynulého desaťročia na Slovensku pre SDĽ? Cítite určitú satisfakciu alebo skôr sklamanie?

Je to štvrtina často spomínaných predchádzajúcich 40 rokov. To znamená, že už ide o historické obdobie, keď sa dajú s určitým nadhľadom hodnotiť aj nevyužité príležitosti. Keď sa pozrieme na slovenskú spoločnosť desať rokov po revolúcii, či ak chcete, po politickom prevrate, tak vidíme jej hlavný problém v tom, že mnohé očakávania ľudí, ktorí stáli na námestiach, sa nenaplnili. Veľká väčšina obyvateľov nemá takú životnú úroveň a reálnu kúpnu silu, akú mala pred novembrom 1989. Tento fakt sa nevyrieši tým, že pri príležitosti 10. výročia nositelia stratených príležitostí budú intenzívne nadávať na bývalý režim a vyťahovať antikomunizmus. Môžu si uľaviť na duši, ale to ľuďom nepomôže. Musíme dokončiť transformáciu. A pre ľavicovú stranu, nech sa už nachádza v akokoľvek zložitej situácii, je základná úloha - aby sa náklady na transformáciu čo najrovnomernejšie rozložili. O to sa vedie hlavný spor medzi ľavicou a pravicou vo vláde rovnako ako aj o to, aby sa i pozitíva tejto transformácie rozložili na všetkých, aby neprofitovala iba uzučká vrstva.

A čo považujete v prípade ľavicových demokratov za najpozitívnejšie?

Hádam to, že SDĽ a jej postavenie v demokratickej spoločnosti už nik nespochybňuje. Určite aj preto, lebo vniesla na našu politickú scénu politickú kultúru, pri zrode samostatnej republiky sa ukázala ako vlastenecká strana a súčasne dokázala, že vie v zahraničí efektívne lobovať za záujmy Slovenska.

S hosťom Slova sa zhovárali Eduard CHmelár a Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984