Vznik umelého štátu
Počas druhej svetovej vojny Stalin vyslovil sľub, ktorý potom sovietska propaganda mnohonásobne opakovala: Hitlerovia prichádzajú a odchádzajú, ale nemecký národ a nemecký štát ostáva. Z viacerých dôvodov možno predpokladať, že si sovietske vedenie naozaj želalo zachovanie jednoty Nemecka. Pre Nemecko samotné, i pre západných spojencov by sa tak stalo za neprijateľnú cenu, za cenu jeho neutralizácie.
Keď na Postupimskej konferencii v lete 1945 lídri víťazných spojeneckých krajín rokovali o budúcom osude Nemecka, prejavil sa už vtedy jeden dôležitý rozpor. Sovietsky zväz si želal získať čo najvyššiu náhradu nacistami spôsobených vojnových škôd, kým západní spojenci si ešte dobre pamätali, že okrem iných okolností, aj zbedačenie Nemecka vysokými reparáciami spôsobilo Hitlerov nástup k moci. Nakoniec sa Spojenci dohodli, že svoje nároky si ZSSR uspokojí predovšetkým zo svojej okupačnej zóny, no "čosi" dostane aj zo západných zón Nemecka. Spojenci prijali zásady okupačnej politiky v Nemecku: krajina mala byť demilitarizovaná, mala sa uskutočniť dôsledná demokratizácia politického života, štátna správa mala byť dôsledne decentralizovaná a reformou školstva sa malo zabrániť vplyvu reakčných tradícií. Spojenci zároveň zrušili Prusko ako nemeckú krajinu a jeho územie rozdelili.
Úspešnosť týchto opatrení však závisela od toho, či sa antinacistická koalícia ZSSR, USA a Veľkej Británie udrží aj po vojne. Napríklad Adolf Hitler až do poslednej chvíle dúfal, že dôjde k rozkolu vnútri tejto koalície, a že nacisti sa potom stanú najmä pre Západ vítanými spojencami. Hitlerove úvahy neboli až také scestné. Nepochopil však, že on sám i jeho najbližší spolupracovníci budú aj v takom prípade absolútne neprijateľní. Znesvárení Spojenci však mohli použiť (a aj použili) služby nižšie postavených nacistov. Trvalo niekoľko mesiacov kým vplyvní americkí činitelia pochopili, že hospodársky kolaps, ktorý ohrozoval vojnou postihnutú Európu, by nesmierne poslúžil Stalinovi. Tomu by takáto katastrofálna situácia bola veľmi vhod, starý boľševický sen o svetovej revolúcii by bol znova reálny, ako tomu bolo bezprostredne po prvej svetovej vojne. Marshallov plán obnovy západnej Európy však predpokladal rozdelenie Nemecka, hospodárska pomoc mala byť poskytnutá iba okupačným zónam západných spojencov v Nemecku. Postupimská dohoda síce predpokladala tiež decentralizáciu nemeckej ekonomiky, no zároveň Spojenci mali pristupovať k Nemecku ako k hospodársky jednotnému celku. Rozdelenie Nemecka nebolo v záujme ZSSR, ktorý si nárokoval časť reparácií aj zo západných okupačných zón Nemecka, ale v záujme západných Spojencov, pretože inak by bol Marshallov plán nerealizovateľný.
"Dederónsko"
Dederón bol názov umelého vlákna vyrábaného na území východného Nemecka. Štátny útvar, ktorý vznikol na území sovietskej okupačnej zóny 7. októbra 1949 bol nazvaný Nemecká demokratická republika (NDR-DDR). Možno náhodná, možno úmyselná zhoda skratky štátu s názvom umelého vlákna vyvolávala automaticky predstavu umelosti. Existencia NDR bola spojená s viacerými paradoxmi. Predovšetkým, východná časť Nemecka bola najzaostalejšou časťou krajiny, v kontexte východnej Európy však NDR bola najvyspelejším štátom. Obyvatelia krajín sovietskeho bloku so závisťou pozerali na (v porovnaní s úrovňou v ich krajinách vrátane Československa) vysokú životnú úroveň "dederónov", tí ju však porovnávali so západným Nemeckom a považovali za biedu.
Ďalším paradoxom bolo hľadanie tradícií odôvodňujúcich existenciu NDR. Na jednej strane to síce boli tradície nemeckého robotníckeho hnutia a nemeckého humanizmu, no na druhej strane to bolo vedomé nadväzovanie na prušiacke tradície: uniforma armády NDR bola kópiou pruskej a neskoršej nacistickej uniformy, jeden z jej plukov mal dokonca názov "pluk Friedricha Veľkého". Štát, ktorý mal vyjadrovať to najpokrokovejšie v Nemecku, v mnohom nadväzoval skôr na reakčné tradície. Možno svoju úlohu zohrala okolnosť, že väčšinu územia NDR tvorilo bývalé, administratívnym nariadením zrušené Prusko, no ducha prušiactva a pôsobenie pruských tradícií jedno spojenecké nariadenie nemohlo eliminovať.
Umelosť NDR bola zavŕšená nezmyselným partajným uznesením, ktoré bolo iste inšpirované Kremľom, že "dederóni" sú iný národ ako západní Nemci. Tak, ako sa škrtnutím pera nedalo zrušiť pôsobenie reakčných pruských tradícií, ani partajná rezolúcia nemohla vytvoriť nový národ. Bola tu jedna dôležitá okolnosť. Povestná železná opona nebola v strede Európy tak nepriechodná, ako sa to podarilo napríklad realizovať na Kórejskom polostrove. Medzi oboma časťami Nemecka existovali hospodárske styky ("vnútronemecký obchod"), úplne neboli prerušené kontakty medzi príbuznými a priateľmi, a navyše žiadna železná opona nemohla zastaviť šírenie rádiových vĺn, vysielanie západonemeckého rozhlasu a televízie nemohlo byť rušené. Mnohí ľavičiari síce mohli na sklonku 40. rokov považovať NDR za akýsi prísľub nového, "lepšieho" Nemecka, ale už 50. roky ukázali, že išlo iba o plané ilúzie.
