Bude Klaus ministrom Zemanovej vlády?
Z provincionalizmu českej politiky dnes vystupujú tri momenty, ktoré, hoci sa dotýkajú rôzných oblastí, spolu úzko súvisia: posudok Európskej únie, ktorý zohľadňuje celkovú pripravenosť Českej republiky na vstup do EÚ a prácu vlády v plnení predintegračných požiadaviek, nespokojnosť Občianskej demokratickej strany s tzv. opozičnou zmluvou a neschválenie návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok.
Pred dvoma týždňami Česká republika dostala "európsky" posudok s výsledkom, aký politici, novinári a vlastne všetci, ktorým rozširovací proces nie je ľahostajný, dlho očakávali. Hodnotiacou správou Európskej komisie (EK) nemôže byť nikto príliš potešený, ba práve naopak. Paradoxne sa tak jej hlavným pozitívom stávajú predovšetkým nedostatky a chyby, teda celý rad upozornení a pripomienok. Ide o posledné varovanie - ak sa nezlepšíte, môžu vás niektorí kandidáti prvej rozširovacej vlny predstihnúť.
Dokument EK vyvolal prirodzene názorovú smršť. Médiá, možno až príliš, vykreslili situáciu v ČR výhradne čiernymi farbami. Zemanov kabinet naopak zdôrazňoval pozitíva, ktoré v príprave na začlenenie dosiahol, hoci pokiaľ ide o ministra, který za "európsku" oblasť vo vláde zodpovedal, ukázala sa jeho úplná zbytočnosť. Egon Lánský, premiérom nazývaný "Pán Európa", nedisponoval jednak potrebnými kompetenciami, nedokázal koordinovať činnosť jednotlivých rezortov (zahraničie, bezpečnosť, hospodárstvo, obrana) a vymáhať od ministrov riadne plnenie úloh. Dnes ako by sa zdalo, že Lánský bol nastrčenou figúrkou vo vopred prehranej hre. Figúrkou, ktorej jedinou úlohou od začiatku bolo to, že bude obetovaná.
Svoj podiel viny nesú tiež, ak opomenieme komunistov, ktorí do Únie nesmerujú, predtým vládne, dnes opozičné strany. ODS dokonca ústami svojich najvyšších predstaviteľov všeobecne chápaný význam EÚ niekoľkokrát spochybnila, Únia slobody a kresťanskí demokrati (spolu s Demokratickou úniou a Občianskou demokratickou alianciou tvoria tzv. štvorkoalíciu) svoj návrh na nutnosť zmeny v príprave na členstvo zverejnili iba niekoľko dní predtým, ako Praha dostala bruselskú správu. Na druhej strane sa Milošovi Zemanovi nepodarilo opozíciu v tomto smere žiadnym spôsobom motivovať. Už dávno mohol byť z iniciatívy vládnej ČSSD vytvorený napríklad okrúhly stôl demokratických strán zastúpených v dolnej komore, pracujúci na návrhoch zákonov a noviel, ktoré kabinet potrebuje nutne schváliť, a zaistil by im tak priechodnosť v parlamente.
Pasca na sociálnych demokratov
Menšinový kabinet Miloša Zemana vznikol zásluhou opozičnej zmluvy medzi ľavicovou ČSSD a pravicovou ODS. Od začiatku dohoda oboch strán českú spoločnosť rozdelila na dva tábory - prví viac menej rôznymi slovnými obmenami vykladali tvrdenia Václava Klausa. Ten totiž pred parlamentnými voľbami v roku 1998 v každom rozhovore a na každom mítingu hovoril, že jeho strana žiadnu ľavicovú vládu nepodporí a ani ju nebude tolerovať. Následne na svoje sľuby zabudol a s Milošom Zemanom sa dohodol na zmluve, ktorá legitimizovala menšinovú ľavicovú vládu sociálnych demokratov a mala politickej scéne zabezpečiť stabilitu. Súčasťou Zmluvy o vytvorení stabilného politického prostredia v ČR bola tiež úprava volebného zákona a rozdelenie si rôznych postov na najvyššej úrovni, čo sa ale obom stranám osvedčilo aj na nižšej úrovni. Václav Klaus však túto "zradu na voličoch" čiastočne dokázal obhájiť: ide o jediné možné politické riešenie, musíme rešpektovať volebné výsledky, zamedziť vydieraniu od malých strán a nepolitickej politike "Hradu". Táto rétorika bola pravidelne opakovaná členmi a prívržencami ODS (ale aj ČSSD, hoci z iného dôvodu), a to až do doby, keď s ňou prestal Václav Klaus. Ako sa asi museli cítiť tí najvernejší, ktorí ešte pred pár dňami zmluvu obhajovali a teraz zostali trápne o krok pozadu?
Druhá skupina interpretovala opozičnú zmluvu ako čin, ktorý pochová dynamiku politického procesu v samom zárodku. V júnových voľbách minulý rok totiž došlo k zásadnej zmene, keď po prvýkrát v ponovembrovom období sa na čelo štátu dostala ľavica. Tá mohla novými myšlienkami a potrebným politickým elánom vyviesť krajinu z krízy. Miloš Zeman urobil všetko preto, aby sa postavil na čelo vlády, vôbec nič však pre to, aby stál v čele väčšinovej vlády. Neuvedomil si ani, že sa opozičnou zmluvou vlastne stáva rukojemníkom Václava Klausa.
Zjavnosť Klausovej pasce na ČSSD sa ukazuje teraz, keď občianski demokrati přišli s nápadom vytvoriť tzv. dúhovú koalíciu, ktorej by sa okrem nich samotných mali tiež zúčastniť sociálni a kresťanskí demokrati spolu s unionistami. Predseda ODS po pätnástich mesiacoch, keď držal Zemanov kabinet pri živote, vyjadruje zásadný nesúhlas s opozičnou zmluvou. Motívy má dva: údajná stále zlá hospodárska situácia (pričom niektoré údaje hovoria o opaku) a práve (sic!) list z Bruselu. Miloš Zeman je teraz navyše tlačený neprijatím rozpočtu na budúci rok a mezi občanmi je jeho vláda stále menej obľúbená (to isté platí o podpore ČSSD). Svoje postavenie si však spôsobil Zeman sám. Ak požaduje ústretovosť, či už pri schvaľovaní rozpočtu či noriem nutných na prijatiu do EÚ, mal byť k menším opozičným stranám omnoho vľúdnejší a zbytočne ich neponižovať. Keby mal neustále na pamäti, že jeho vláda sa opiera v dolnej komore iba o tretinu poslancov, mohol byť benevolentnejší a pripustiť napríklad to, že by ľudovci a unionisti mali svojich zástupcov v predsedníctve Poslaneckej snemovne a v čele parlamentných výborov. Klausov ťah je jasný: ak dopadne dúhová koalícia úspešne, nezabudol by zdôrazniť, že vznikla z jeho iniciatívy. V prípade, že by skončila zle, "namočení" by boli i ostatní.
Kto z koho?
Štvorkoalícia s návrhom ODS urobila to najlepšie, čo mohla. Svojim "nie" vyjadrili odhodlanie zostať do volieb v opozícii. Do rokovaní o novej vláde sa nechce ani sociálnym demokratom. Podľa návrhu by sa museli vzdať dvoch tretín vládnych kresiel, čo by jednoznačne znamenalo priznanie si vlastnej neschopnosti. Podobné poníženie si Miloš Zeman nechce a ani nemôže dovoliť. Odmietnutie štvorkoalície tak vďačne prijal, veď vlastne už nie je o čom rokovať. Niečo sa však musí stať, pretože svojím nedávnym správaním obe opozično-zmluvné strany ukázali nezmyselnosť povolebnej dohody. Atmosféra v Čechách a na Morave nie je vôbec dobrá. Po desiatich rokoch demokracie sa navyše najsilnejšou stranou stali komunisti. Spoločnú zodpovednosť by mali niesť predovšetkým tí, ktorí si rozdelili po minulých voľbách funkcie. Najčistejším riešením by teda bola koalícia ČSSD a ODS.
Autor je politológ, pôsobí na FF UP v Olomouci
