Naša misia bola provizórna

Pred nežnou revolúciou ste sa venovali prognostike a sociológii. Čím si vysvetľujete fakt, že práve prognostici a spoločenskí vedci vôbec, tak razantne vstúpili po novembri 1989 do politiky? Prognostici v 80. rokoch nielenže hovorili o tom, že máme problémy, ale poukazovali na to otvorene a dokázali formulovať aj riešenia.
Počet zobrazení: 1269

Fedor Gál

Narodil sa 20. marca 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Svojho otca nikdy nepoznal, ale po oslobodení sa vrátil do jeho rodného kraja - do Liptova, do kedysi Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupče. Otca mu nahradil strýko, predvojnový komunista, neskôr sa s mamou presťahoval do Bratislavy. Ako štrnásťročný odišiel na Strednú chemickú priemyslovku do Gottwaldova a po jej skončení absolvoval vojenskú službu v Košiciach. Po návrate z vojny sa oženil a začal pracovať ako robotník v bratislavských CHZJD. Popri zamestnaní vyštudoval Chemickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej. Vystriedal niekoľko fabrík a postov: bol robotníkom, majstrom, dispečerom. V 80. rokoch si urobil ašpirantúru zo sociológie a pracoval v štyroch výskumných ústavoch. Od roku 1987 žil na voľnej nohe, v tom čase sa podieľal na prognóze Slovensko 2010. V novembri 1989 spoluzakladal Verejnosť proti násiliu (VPN), v čase prvých slobodných parlamentných volieb bol už jej predsedom. Z politiky sa stiahol v prvej polovici roku 1991 a keďže sa na Slovensku necítil v bezpečí, odišiel žiť do Prahy. Krátko učil na univerzite a bol spolumajiteľom licencie na vysielanie TV NOVA. Dnes má v Prahe kaviareň, ktorá je centrom kultúrnych a intelektuálnych aktivít, vydáva menšinovú literatúru.

Pred nežnou revolúciou ste sa venovali prognostike a sociológii. Čím si vysvetľujete fakt, že práve prognostici a spoločenskí vedci vôbec, tak razantne vstúpili po novembri 1989 do politiky?

Prognostici v 80. rokoch nielenže hovorili o tom, že máme problémy, ale poukazovali na to otvorene a dokázali formulovať aj riešenia. A vystupovať verejne so svojimi názormi. Nemožno zabudnúť, ak vynechám štúdie, určené iba expertom, napríklad na Zemanov článok publikovaný v Technickom magazíne v 88. roku. Na Bratislavu nahlas atď. Čiže na Slovensku existovalo akési zázemie spoločenských vedcov, ktorí publikovali svoje veci aj v takých oficiálnych časopisoch, ako boli Slovenské pohľady. Keď sa pozriete na to, čo v nich vychádzalo v 88. roku, tak v Čechách by ste v tom čase - okrem samizdatu - nič také nenašli.

Avšak, aký to malo význam, keď ste vedeli, že prognóza nebude premietnutá do reálnej politiky?

Ľuďom, ktorí sa zaoberali spoločenskovedným výskumom, muselo byť jasné, že spoločnosť je na dne, veď nebolo možné prehliadnuť, že priemerná šanca na dožitie občana Československa bola o sedem rokov nižšia, než o pár kilometrov ďalej v Rakúsku. Nebolo možné nevidieť údaje o devastácii životného prostredia, o produktivite práce. To jednoducho nebola nejaká momentálna kríza. Na jednej strane to bola znalosť trendu a ten trend bol katastrofický. Na druhej strane to boli ľudia, ktorí mali pocit, že majú víziu o riešení týchto problémov.

Aké boli podľa vás ich kvality?

Treba povedať úprimne: spoločenské vedy nikdy neoplývali nejakými statočnými ľuďmi. 80-90% z nich sa vždy iba viezlo. Bola kopa nevýkonných ľudí, ale vyskytovali sa aj výkonní. A medzi nimi nastala diferenciácia. Niektorí si mysleli, že ten režim je reformovateľný. Napríklad Peter Weiss či Pavol Kanis boli poctivými pracovníkmi svojej disciplíny - teórie marxizmu-leninizmu - a boli hlboko presvedčení o tom, že pozitívna zmena sa dá uskutočniť iba v rámci vtedajšieho režimu. Pamätám si Petra Weissa, bolo to ešte v 88. roku, keď povedal, že najväčší "prúser" je, že tých dobrých lektorov marxizmu-leninizmu je málo.

A tí druhí?

No, potom to bola skupinka ľudí, ktorá mala pocit, že centrálny problém je v systéme samotnom. To boli napríklad autori Bratislavy nahlas, ktorá nebola ekologickou štúdiou, ale výkrikom volajúcim po zmene systému tých, ktorí vedeli, že akademické rozjímanie nemá zmysel, že treba vstúpiť do akcie. A o tomto bol november 1989. Nie o čakaní na reformu, ale o zmene. Nie o čakaní na to, až mocenským elitám komunistického režimu "svitne", ale o ich vysunutí mimo politiku.

Zahraničné analytické centrá revolúcia prekvapila. Prekvapila aj československých prognostikov?

Prekvapila absolútne všetkých, aj ľudí, ktorí boli desaťročia organizovaní v disente a dobre informovaní. Ale ako prognostik musím povedať, že ak niečo nie je predpovedateľné, tak to sú živelné pohromy a spoločenské erupcie. Môžete iba konštatovať, že rozvojový potenciál bol vyčerpaný, ale povedať, kedy a akým spôsobom systém padne a čo bude potom, presahuje možnosti vedy. Udalostiam určite priala medzinárodná ekonomická súťaž, v ktorej komunizmus neobstál, razantná politika Západu, ktorá začala klásť dôraz na ľudské práva, pomohli tomu ekologické hnutia, ilegálna katolícka cirkev, kultúrny underground, disent. Ale ja som čítal knižku jedného dôstojníka KGB, ktorý tvrdil, že títo ľudia (t. j. ľudia KGB) - jazykovo zdatní a profesionálne vybavení a najmä dobre informovaní - vedeli, že sa čas kráti a v istom okamihu mysleli už iba na svoju budúcnosť. Tí ľudia sa možno prví pripravovali na to, aby z nich po páde komunizmu boli prosperujúci kapitalisti.

Nakoľko ovplyvnil váš svetonázor strýko, ktorý bol komunista?

Bol to skvelý človek, vždy mal na nás čas a rozprával nám neuveriteľné veci. Bol vzdelaný, bystrý a fajn. Už ako mladý človek bol členom komunistickej strany, potom aktívny účastník, dokonca pripravovateľ SNP. Hneď po vojne sa stal vojenským atašé v Juhoslávii, odkiaľ ho odvolali. V 50. rokoch ho zavreli, bol v samoväzbe, potom ho prepustili a moja mama mu našla robotu v Zberných surovinách (kde ona robila celý život). Neskôr založil podnikové noviny v nejakom stavebnom podniku. Po rehabilitáciách až do svojej penzie robil plateného tajomníka Zväzu slovenských novinárov. Bol to človek, ktorý sa stýkal s Antonom Rašlom, Ladislavom Holdošom, s legendárnymi postavami slovenských dejín. Až po jeho smrti mi jeden skvelý slovenský historik porozprával o jeho druhom živote - živote dôstojníka vojenskej rozviedky v povojnovom Československu. Moja teta z Londýna mi zase nedávno povedala, že v 30-tych rokoch bolo medzi synmi z bohatších rodín módou vstupovať do komunistickej strany, bol to prejav generačnej revolty. Zdalo sa im, že tu sa rodí svet budúcnosti. Môj strýko sa teda stal komunistom ako veľmi mladý, ale keď prišiel domov, tak služobnej povedal, aby mu podala pohár s vodou .

Už ste povedali, že aj našich prognostikov prekvapila revolúcia. Neprekvapil ich však ponovembrový vývoj? Dokázali ho aspoň tí, čo sa angažovali vo VPN, predpokladať?

Mňa ten vývoj šokoval. Neočakával som, že v krátkom čase vyplávujú na povrch také dramatické emócie, ako sú nacionalizmus, xenofóbia, predsudky. Nečakal som to. Nečakal som, že dva mesiace po novembri 89 sa mi dostanú do rúk antisemitské plagáty, na ktorých budem hlavný hrdina. To ma naozaj prekvapilo. Ďalej som nepredpokladal, že problémy, ktoré ľudia v slovenských mestečkách a dedinkách považovali za kľúčové, sú tak vzdialené od našej prestavy. Ľudí v tom čase naozaj netrápilo, akú podobu bude mať demokracia, či Slovensko vstúpi do európskych štruktúr, aké obranné spoločenstvo sa vytvorí. Ich trápilo, ako sa vyrieši kanalizácia, kto bude budúcim starostom.

Neurobila teda VPN politickú chybu, že vôbec nereagovala na tieto poznatky, ktoré ste postupne získali? To bola tvrdohlavosť, že ste to nepremietli do praktickej politiky, alebo čo to bolo?

Dnes sa to ťažko vysvetľuje. Ale v priebehu jedného týždňa došlo k veľmi spontánnemu pohybu na celoslovenskej úrovni. Vznikala VPN v mestečkách, v mestách a centrálna v Bratislave a všetky tieto VPN boli postavené v podstate pred identické problémy: čo so zahraničnou politikou, čo s vlastníckymi vzťahmi, čo s ekonomickou reformou, čo s minulosťou, čo s tými ľuďmi, ktorí ju reprezentovali. Avšak na miestnej úrovni to prebiehalo veľmi spontánne a živelne. Lenže tento živelný, amatérsky, naivný pohyb trval asi jeden a pol mesiaca. Potom začali mnohí ľudia chápať, že to, čo sa tu deje, je nezvratná zmena politických pomerov a výťah k moci a k profitu. Naraz som sa dozvedel, že v podnikoch, mestách a obciach sa k moci derú obyčajní kariéristi a situácia začala byť nečitateľná. Jediné, v čo sme mohli dúfať bolo, že tá spontánnosť sama zo seba vygeneruje prirodzených lídrov a nejakú štruktúru. A naozaj vygenerovala, ale to už neboli ľudia, ktorí išli do rizika prvých dní. Boli to ľudia, ktorí vedeli presne, o čo im ide: o privatizáciu, o moc, o vplyv, o prachy. A to boli väčšinou víťazi. Vstup slovenského nacionalizmu na scénu je podľa môjho názoru modelový príbeh. Tí ľudia akonáhle uspokojili svoje potreby, zabudli na svoje heslá. Ale ich sila bola presne v tom, že veľmi lineárne kráčali za svojím cieľom, zatiaľ čo intelektuál uvažuje, diskutuje, pochybuje. Títo ľudia však ani na minútu nezaváhali.

Bol to teda problém vstupu intelektuálov do praktickej politiky?

Vstup intelektuálov do praktickej politiky bol úplne v poriadku. Títo ľudia boli občiansky pripravení. Lenže im chýbalo niečo, čo potom tej ďalšej vlne nechýbalo. A to bola vôľa k moci. Slovenský intelektuál v 89. roku nemal rád politiku a politikov. My sme našu misiu považovali za provizórnu a vôbec sme si neuvedomovali, že politika je beh na dlhé trate.

Bol odchod Vladimíra Mečiara sporom medzi tou prvou a druhou vlnou?

Sčasti. Ja si pamätám presne, ako k tomu dochádzalo. Mečiar ako minister vnútra, potom ako predseda vlády v prvom období bol jeden subordinovaný poslušný úradník. Stále sa pýtal, dožadoval, skladal účty, nadväzoval kontakty, pozýval, chcel byť pozývaný, správal sa ako lojálny úradník. Odpútal sa vo chvíli, keď zistil, že VPN prestáva byť silným politickým zázemím, ktoré by mu mohlo raziť cestu. Vo chvíli, keď toto pochopil, začal premýšľať o tom, ako sa odpútať, osamostatniť, ako si vybudovať vlastné politické zázemie.

A čo podľa vás mohol robiť?

Mal dve možnosti. Jedna bola stať sa predsedom VPN a spraviť z nej to, čo by chcel. Prehral však na sneme VPN v Topoľčanoch. Ešte v ten deň vystúpil proti mne v televízii. Ešte v ten deň! Pretože to nešlo vnútrostraníckym pučom, tak potreboval svoje vlastné politické zoskupenie. To sa začalo rodiť z trnavskej iniciatívy. Keby ste si našli Smenu, ktorá vyšla ráno po tom, čo sa rozpadla VPN a vznikla platforma VPN-ZDS, tak by ste videli, kto boli, povedzme, signatári tej platformy, ako sa rodila.

Spomeniete si ešte na niektoré výroky?

Napríklad Arpád Matejka vyčítal VPN, že je málo pravicová. Ale rozhovor, ktorý poskytol o týždeň, nie je o žiadnej pravicovosti. Je o tom, kto má viesť, kto má byť vedený, akí sú jedni zlí a akí sú iní dobrí. HZDS bolo vyústenie vnútorného štiepenia VPN. Bolo to nevyhnutné, pretože v dejinách politických hnutí nie je jediný príklad, že by sa takéto masové širokospektrálne hnutie dokázalo udržať dlhodobo. Tragédiou Slovenska je, že zatiaľ čo v Čechách vznikali štandardné politické strany, u nás išlo zase iba o neštandardné politické hnutie.

Čiže rozpad VPN nebol výsledkom nejakého konkrétneho sporu o cenzúre premiéra, ale bol pripravovaným a logickým vyústením kryštalizácie?

Už aj Milan Kňažko to priznal. Ja som sa dozvedel po rokoch, že Ján Budaj, Milan Kňažko, Igor Cibula, Anna Nagyová a Vladimír Mečiar spoločne písali text. Ten potom prečítal Kňažko 3. marca 1991 v televízii. Bol neuveriteľný! Prečítajte si ho dnes. Bol o nejakom protištátnom sprisahaneckom centre, ktoré cenzuruje Vladimíra Mečiara, je riadené zo zahraničia a sleduje protislovenské záujmy. Ľuďom vtedy vôbec neprišlo na um, ako mohol byť Mečiar cenzurovaný a Milan Kňažko tam sedel a všetko pokojne rozprával. Bol to pripravený scenár. Dnes sa hanbí Budaj, hanbí sa Kňažko, dištancuje sa Igor Cibula, ale 3. marca spravili toto neuveriteľné svinstvo.

Prečo ste ako šéf víťazného politického hnutia neprevzali aj zodpovednosť v štátnickej funkcii?

Stále sa ma na to pýtajú. Tak vám to rovno poviem. Neviete si predstaviť, čo to bol jeden deň na Koordinačnom centre VPN. Od rána do večera sedieť na zadku a odolávať šialenému pretlaku zvonku. To neboli len návštevy veľvyslancov, oficiálne prijatia, návštevy predstaviteľov iných politických strán, to boli aj desiatky ľudí z podnikov, družstiev, miest a mestečiek. A tam bolo len niekoľko ľudí, lebo ostatní sedeli v parlamente a na ministerstvách a my sme ich celý deň nevideli. Parlament či vládu a vnútorný chod VPN - to sa nedalo zvládnuť. Okrem toho som bol v tom čase ešte stále dieťa minulosti - nedôveroval som politike a bol som proti kumulácii exekutívnej, zákonodarnej a politickej moci v jedných rukách. A vlastne som ani netúžil byť profesionálnym politikom. A napokon sa mi zdalo, že som sociológ, prognostik, človek, ktorý, keď toto všetko prehrmí, keď nastúpia profesionálni politici, sa vráti späť k svojmu občianskemu povolaniu. Dnes viem, že som spravil chybu.

Ešte k vášmu odchodu. Viete, dnes nebýva zvykom, že by politici odstupovali preto, že nie sú populárni medzi voličmi...

Nežartujte! Ja som založil na VPN tzv. centrum pre sociálnu analýzu. Tvorili ho skvelí vedci - Paľo Frič, Zora Bútorová, Ivan Dianiška. Keď som videl, že z 36 politikov sa meno Gál vyskytuje na 36. mieste, tak som si položil otázku: Ako môžem ja - najmenej obľúbený politik na Slovensku - byť predsedom strany, ktorá má najsilnejšie zastúpenie v exekutívnych a zákonodarných inštitúciach? To bolo nemysliteľné. Takže otázka znela ako odísť, kedy odísť a kam odísť. Kam, to bol môj problém. Ako a kedy - to sa riešilo na Slovenskej rade VPN. Mimochodom, Mečiar a jeho ľudia v tom čase radi tvrdili, že KC VPN robí kabinetnú politiku. To slovné spojenie sa skloňovalo sprava, zľava, zvrchu, zdola, ale fakt je, že novinári sedávali na našich grémiách od rána do noci, na každom zasadaní, kde sa riešili vnútorné, až by som povedal intímne problémy. Možno až trestuhodne otvorenú politiku sme robili.

Nebolo neskôr problémom VPN elitárstvo? Počul som svedectvo človeka, ktorý pre ODÚ robil prieskumy a analýzy, že pred voľbami v roku 1992 ich radšej vedenie zatváralo do zásuvky.

Je veľmi pravdepodobné, že ani ja som kopu materiálov neprečítal. Takže to môže byť jeden dôvod. Na druhej strane ostala po nás masa urazených a ponížených. Každý človek, ktorý zaklopal na dvere našej kancelárie a nebol vpustený, sa stal našim nepriateľom. Boli to hektické časy, nebolo možné vyjsť každému v ústrety. Ivanovi Hoffmannovi povedal raz Budaj, keď vstúpil do miestnosti počas zasadania politického centra, nech odíde. Neprišiel nikdy viac. Ja dodnes stretávam ľudí, ktorí sa stali nacionalistami, pretože mali pocit, že VPN ich odmietla. Zo strany VPN to nebolo odmietanie, to bola neschopnosť absorbovať to množstvo impulzov, toho dožadovania sa: venuj mi pozornosť.

Ale v roku 1992 to už nebola hektická VPN, ale stabilizovaná ODÚ.

Vtedy bola mentalita tej politickej strany mentalitou ľudí, ktorí boli udupávaní. Mentalitou ľudí, ktorí vedeli o sebe, že majú tri a pol percenta volebných preferencií, tých, ktorí vedeli, že sú prenasledovaní, ako boli prenasledovaní kedysi dávno. Mentalita ľudí, ktorí prehrali svoju šancu. Tu treba povedať, že to, čo zostalo z VPN, sú dnes už vycizelovaní ľudia. Pretože pre nich to členstvo, vytrvalosť zostať v tom stále tenšom a tenšom prúdiku neznamenala vôbec žiadny profit. To už bola vec takej nejakej identity, príslušnosti, pocitu ja sem patrím, nech sa deje, čo sa deje. Tí ľudia už iba dreli. Keď sledujem Petra Tatára, ten človek je stále chudší, stále bledší, stále menej komunikatívny a presvečený o tom, že ide jedinou správnou cestou. Nečudujte sa, že z takýchto ľudí sa potom stávajú aj tak trochu čudáci.

Lenže takí ľudia potom nemôžu robiť praktickú politiku. Vy ste často hovorili o antisemitizme na Slovensku. Myslíte si, že to bolo horšie ako inde, alebo niečo bolo na tvrdeniach, že ho vyvolávate tým, že o ňom priveľa hovoríte?

Bol som špičkový politik a Žid. To vyvolávalo u mnohých naozaj drsné reakcie. Mohol by som o nich hovoriť hodiny. Čo však je to za krajinu, kde byť Židom a špičkovým politikom je neprirodzené? V mnohých ľuďoch je hlboko zakorenený predsudok, že buď Židia ovládajú spoločnosť z pozadia, alebo používajú nekalé praktiky, aby sa dostali k prachom, a k moci a k výnosným postom. Neskôr mi jedna krajanka v Izraeli povedala: Pán Gál, vy ste nevedeli, že do politiky nesmiete? Ale potom o čom je dvadsiate storočie? Keď ja mám byť predurčený na to, aby som mal obchod s zmiešaným tovarom, pretože som Žid?!

Ale bol na Slovensku antisemitizmus najhorší?

To je druhá vec. Xénofóbne postoje antisemitizmu a protieurópske postoje na Slovensku podľa mňa nie sú o nič vyostrenejšie a významnejšie ako v Čechách. Ale ani v Rakúsku, Poľsku. Stredoeurópsky priestor je paradoxne strane strašne pomiešaný, zmixovaný. Dnes povedať o Víťazoslavovi Móricovi či Jánovi Slotovi, že to je Slovák ako repa, je holý nezmysel. A napriek tej vnútornej pestrosti tam existuje neuveriteľný strach z inakosti. n Čím je podľa vás vyvolaný? - Prvá príčina je inštrumentálna: nacionalistická ideológia je monolitná, veľmi jednoduchá na používanie a na cestu k moci. Na druhej strane je to ako psychologický odkaz dlhodobého života v uzavretej spoločnosti. Viete, keď som sa prvýkrát ocitol na Západe (mal som 47 rokov!), cítil som sa pod psa. Počítal som minúty, kedy budem doma. Nevedel som nič, ani dostať sa do hotelovej izby, pretože boli na nejaké magnetické dvere. Videl som, že ľudia nemajú peniaze, ale chodia k nejakým skrinkám a odtiaľ si ich vyberajú, lenže ja som takú kartičku nemal. Nebol som schopný komunikovať, pretože som nemal zažitú skúsenosť komunikácie v cudzom jazyku a to som bol vysokoškolsky vzdelaný človek. A teraz si predstavte jednoduchého človiečika, ktorý sa naraz objaví v Londýne. Pocit vlastnej nedostatočnosti sa potom tlmí snívaním o tom našom malom, priehľadnom, známom Slovensku. Strach z cudzieho je aj dnes pre Slovensko veľmi nebezpečný.

Rozhodne sa to mení.

Mení sa to u mladých ľudí, pretože dnes byť dvadsaťročným človekom alebo vysokoškolákom - znamená cestovať, ovládať jazyky, selektovať informácie.

Ako dnes vnímate niečo, čo by sme mohli nazvať odkaz revolúcie?

Za svoj život zodpovedáte sám. Žiadna strana, žiadna vláda, to je pre mnohých frustrujúca ťažoba. Druhým faktom je otvorená spoločnosť. Dnes môžem byť tu, zajtra tam, je to na mojej vôli. Tretia vec je trhový mechanizmus, ktorý kladie dôraz na výkon a kreativitu. No a veľmi dôležité je, že človek už nemá iba voľbu buď alebo, no tá voľba je mnohonásobná. Môžem si vybrať z mnohých mnohých ciest životom. To už nik nezmení.

A ostáva niečo, čo ste nesplnili?

Milión vecí! Decentralizácia moci bol sen VPN. Decentralizovať moc až na jednotlivého občana, na mestá, obce. Nepodarilo sa. Skutočná nezávislosť médií - ďalší sen. Oddelenie cirkvi od štátu - sen. Sen o oddelení politickej a ekonomickej moci, o profesionálnych politikoch. Mali sme kopu snov a súčasne sme nemali tušenie, že sa objavia problémy, na ktoré sme vôbec neboli pripravení: problém masívnej nezamestnanosti, problém organizovaného zločinu, etiky podnikania.

Študenti veľmi rýchlo, už po prvom roku, začali hovoriť o ukradnutej revolúcii. Máte pocit, že ste ukradli revolúciu študentom?

Prosím vás, opýtajte sa Zuzany Mistríkovej, Tóna Popoviča, či som niečo ukradol. To mohli povedať Pochylý alebo Lauko. Nikto nikomu nič neukradol. To, čo bolo, čo ostalo, bola naša zásluha.

Viete, ako prežijete 17. november 1999?

Viem to presne. Predpok ladám, že bude "mejdan" v Nadácii Milana Šimečku (smiech). Bude nás desať, pätnásť. Ale pripravuje sa veľa podujatí - semináre, výstavy fotografií, premietanie dokumentárnych filmov. Mimochodom, viete, že 16. novembra bola prvá študentská demonštrácia v Bratislave, že 22. novembra bol prvý otvorený televízny dialóg v Bratislave, nie v Prahe! Na to sa už zabudlo.

A vy vo svojej kaviarni čo pripravujete?

Jednak výstavu fotografií Jána Lörincza, ktorý robil vo Verejnosti a má skvelé fotky. Chcel by som urobiť prezentáciu knižky Petra Zajaca, pokiaľ ju dovtedy stihne Kalligram vydať. Ale predovšetkým sa chcem v Bratislave stretnúť s kamošmi. Stopercentne nechcem stáť na nejakom pódiu! A predsa možno budem.

S hosťom SLOVA sa zhováral BRAŇO ONDRUŠ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984