Človek alebo vrece peňazí
Spočiatku sa odbory pokúsili manifest Schrödera a Blaira jednoducho ignorovať. Dieter Schulte bol ešte v júni celkom mierny: "O mnohom z toho, o čom je v manifeste reč, možno diskutovať, o niečom dokon ca stojí za to diskutovať." Odbory sú vraj dobre pripravené na takúto diskusiu.
Z lakonických poznámok - "je to dosť hlúpy text", tak sa vyjadril iný odborársky šéf - sa postupne stali zlostné vyhlásenia. Najprudšie reagoval Klaus Zwickel, ktorý rozposlal svojim podriadeným sedemstranový obežník, kde hovorí, že "vzhľadom na nepotrebné a nevhodné rétorické výpožičky z hlúpej neoliberálnej kritiky sociálnej demokracie sa musíme obávať zrady základných hodnôt sociálnej demokracie".
Primát politiky
Zwickel sa radikálne dištancuje od nového určenia rámca hospodárskej politiky, ako ho načrtli Blair a Schröder a trvá na primáte politiky, pretože "záujmy hospodárstva sa veľmi často rozchádzajú so záujmami spoločnosti". Podľa neho, keď sociálni demokrati nie sú ochotní uznať túto jednoduchú pravdu, potom môžu vládu prenechať rovno liberálom. Bolo by vraj "politickou samovraždou" pochopiť vôľu voličov inak ako prianie zmeniť politické priority. Kto chce profilovať sociálnu demokraciu, mal by "konečne prestať klásť do protikladu modernizačný imidž predsedu a záujmy radových voličov sociálnej demokracie". Koniec koncov, "v centre záujmu sociálnych demokratov má byť človek, a nie vrece peňazí. Oveľa viac musíme vziať do úvahy francúzske skúsenosti pri zvládnutí zmeny, a to tak v Európe, ako aj doma".
Zwickel je zatiaľ jediným predsedom veľkých odborov, ktorý sa bez taktických výhovoriek postavil proti manifestu Blaira a Schrödera. Iný odborársky šéf Roland Issen len stručne poznamenal: "Je tu mnoho takého, čo je v rozpore s programom sociálnej demokracie." Ďalší vodcovia sa zatiaľ odmietajú vyjadrovať. Hovorca odborov združujúcich pracovníkov stavebníctva sa obmedzil na konštatovanie, že "starostlivo sledujeme diskusie v SPD o odboroch a o budúcom smerovaní hospodárskej politiky. Avšak už teraz je zreteľne vidieť proces odcudzovania medzi odbormi a sociálnymi demokratmi". Margaret Monig Raane sa zasa vyjadrila, že politický profil sa nedá získať tým, že opisujeme z neoliberálnych učebníc. Sociálni demokrati by urobili dobre, keby si spomenuli na svoje pôvodné hodnoty, na solidárnu spoločnosť a na sociálnu spravodlivosť.
Iné názory
Hubertus Schmoldt, predseda odborového združenia baníkov, pracovníkov chémie a energetiky však hovorí o tom, že manifest je "dobrým východiskom pre diskusie". Je vraj potrebné preveriť, či všetky sociálne výkony, ktoré boli doteraz samozrejmé, bude možné zachovať aj v budúcnosti.
Manifest Blaira a Schrödera je však pre kritikov z odborárskych radov len kamarátom z lepenky, a v skutočnosti sa strieľa na celkom iný cieľ. Sklamanie z chabých výsledkov červeno-zelenej vlády je totiž veľké. Nejde len o zásadné chyby pri určovaní minimálnej mzdy a stanovení kritérií závislej činnosti, o zníženie dôchodkov a redukciu sociálnych podpôr. Odborom sa nepáči smer, ktorým sa vydáva sociálna demokracia. Tým, že z vlády "ušiel" Oskar Lafontaine, odborári stratili posledného obhajcu hospodárskej politiky orientovanej na zvyšovanie dopytu. Odvtedy rastie tlak, aby odbory prijali usmerňovanie miezd a súhlasili s existenciou sektorov na hranici minimálnej mzdy. Podľa hovorcu odborov Hermanna Zollera, "nový stred sa pohybuje na línii neoliberalizmu a je vlastne pokračovaním politiky H. Kohla". Podľa neho by odborári mali trvať na požiadavke sociálnej spravodlivosti.
O tom, či odborári spolu s nespokojnými členmi sociálnej demokracie pripravia kancelárovi Schröderovi také isté problémy, ako na začiatku osemdesiatych rokov pripravili jeho predchodcovi Helmutovi Schmidtovi, sa dá pochybovať. Schrderov pád a koniec červeno-zelenej koalície si napriek všetkému nechcú a nemôžu jej oponenti dovoliť.
Autor je nemecký publicista
