Trh, o ktorý bojuje svet
Šéf zákonodarného zboru v Omskej oblasti Ruskej federácie Vladimir Varnavsky nám máva na rozlúčku. Presnejšie predsedovi Národnej rady SR Jozefovi Migašovi. Motory turbujú, lietadlo za súmraku vzlieta. Oblaky, sfarbené do oranžova zapadajúcim slnkom, máme neustále pred sebou. Veď od Moskvy nás delia tri časové pásma a približne tri hodiny trvá aj náš let.
Bola to historická udalosť. V Omsku 28. septembra privítali delegáciu zahraničného parlamentu prvý raz. Pravda, tak ako deň predtým v Kemerove, i tu chýbal gubernátor. Aj Leonida Poležajeva si pozval Boris Nikolajevič do Kremľa.
Mesto pražských rozmerov
Do tristoročnej histórie metropoly západnej Sibíri sa neslávne zapísali československé légie, ktoré tu koncom roku 1918 pod Koľčakovým vedením krvavo potlačili ľudové povstanie. Inak prvá vojenská pevnosť tu, na sútoku riek Irtyš a Om vyrástla v roku 1716. Omsk sa stal priestupnou stanicou pri víťaznom ťažení slovanského živlu (popri Rusov i Ukrajincov a Poliakov) na východ. Výrazným stimulom pre ďalší rozvoj sídla gubernie bola transsibírska magistrála a potom, paradoxne, 2. svetová vojna, keď sa sem preniesli z európskej časti Ruska celé fabriky. Tie položili základ mohutného vojensko-priemyselného komplexu s významným vedecko-technickým potencionálom. Dnes tu žije vyše 1,2 milióna ľudí, dobrá polovica obyvateľov celej oblasti, ktorej rozloha je trikrát väčšia ako SR.
Návšteva sa konala v takom pracovnom rytme, že sme mesto videli iba spoza zácloniek mikrobusu a okien administratívneho centra oblasti, pred ktorou sa zhodou okolností konala demonštrácia zamestnancov mestskej dopravy. Už niekoľko mesiacov nedostali výplatu. Kým páni politici rokovali za futrovanými dverami, spolu s ďalšími vyhladnutými novinármi som v labyrinte budov objavil bufet.
Rok bez jedinej kopejky
"Práve sa začína obedňajšia prestávka," víta nás s pochmúrnou tvárou asi 40-ročná žena.
"Práve teraz mávate zatvorené?" neveriacky krútime hlavou.
"A kedy sa ja naobedujem?" znela polologická odpoveď. Keď sme však vysvetlili, kto sme, ľady sa pohli. Bufetárka sa rozhodla, že obed oželie a odpovie nám na všetečné otázky. Je absolventkou strednej ekonomickej školy. Donedávna viedla súkromný obchod, no zbankrotovali. Tu má mesačný plat 500 rubľov (najlacnejšie zimné pánske topánky stoja 1500 rubľov), no od novembra 1998 dostáva iba talóny, za ktoré si môže kúpiť potraviny vo svojom bufete alebo v jedálni. A keď chce trebárs zubnú pastu?
"Rozšíril sa výmenný obchod," objasňuje, "ja mám napríklad čokoládu, keksy, maslo, iní zase drogistický tovar." Muž tu tiež pracuje, ako šofér zarába 1700 rubľov. Posledné peniaze však videl v júni, tak isto sa musí uskromniť s kupónmi. Majú 17-ročnú dcéru, na peňaženku akurát v "náročnom" veku.
"Z čoho vlastne žijete?" vyzvedám sa. "Živí nás 86-ročná stará mama, ktorá býva s dvoma dcérami v rodinnom domčeku. Spolu dostávajú dôchodok 1500 rubľov. Majú záhradku, kde im pomáhame pri pestovaní zemiakov, kapusty a inej zeleniny. Oblečenie si už nekupujú, tak šetria pre nás." Dá sa vôbec takto žiť? "Ale dá," vzdychne si pekná bufetárka.
Matador-Omskšina
Gumárenský podnik Omskšina sa stal v Rusku pojem. Pri jeho prehliadke sa prezident púchovského Matadoru Štefan Rosina cíti ako ryba vo vode. Pred tromi rokmi založili spoločný podnik Matador-Omskšina na výrobu pneumatík (po rusky šina). Pri jeho rozbehu a najmä pri zmene vlastníckych vzťahov zažili krušné chvíle, no tohto roku sa fabrika rozbehla naplno. Rátajú, že vyprodukujú vyše 800-tisíc pneumatík. Za potlesku členov delegácie podpísali dve dohody, Jednu o výrobe 1,25 milióna pneumatík v budúcom roku s perspektívou rozšírenia až na štyri milióny kusov ročne. Zárobky nie sú vysoké, ale pravidelné, čo sa v Omsku mimoriadne cení. Druhý dokument sa týka intenzifikácie a modernizácie výroby.
"Keď sme sem prišli prvý raz," spomína si s nefalšovaným dojatím Rosina po tom, čo sa po uzavretí dohôd vystískal so Sibírčanmi, "pokladali nás za cudzincov. Teraz o nás hovoria ako o našich." Čo sa v slovenských podnikateľských kruhoch málo vie, Moskva udelila oblastným zastupiteľstvám významné právomoci. V Omsku nedávno prijali legislatívne opatrenie, ktoré zvýhodňuje prílev zahraničného kapitálu. Spoločné podniky majú prvý rok daňové prázdniny, v ďalších dvoch rokoch platia iba 50 percent regionálnych daní. Na rozšírenie hospodárskej kooperácie s touto časťou RF prispieva aj Slovenský obchodný dom Matador-Sibír.
Sám vojak v poli
Ešte pred návštevou obchodného domu kolóna tuctu áut a kopa policajtov spôsobila rozruch na predmestí Omska. Tu, v obkľúčení drevených domov stojí kamenný kostolík a vedľa neho rozostavaná fara. Ide o sídlo jedinej rímsko-katolíckej farnosti v oblasti. Vedie ju slovenský kňaz, 36-ročný rodák z Hriňovej Martin Sebiň. V roku 1992 prijal ponuku banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža, aby sa ujal zatúlaných ovečiek na Sibíri.
"Pôvodná dohoda znela na dva roky, a už som tu siedmy, z toho dva a pol roka v Ťumenskej oblasti. Pomaly to bude ako s dočasným rozmiestnením sovietskych vojsk na Slovensku. Pán biskup hovorí, že zatiaľ nenašli za mňa náhradu," smeje sa sympatický farár. Ale vzápätí dodáva, že ho odtiaľto, 4000 kilometrov od domova, len tak ľahko nevyženú. Zvykol si, hoci sa skladba jeho farníkov výrazne zmenila. Najprv tu boli najmä Nemci. Na západnú Sibír sa dostali vo viacerých vlnách. Najväčšia bola po 2. svetovej vojne, keď sem báťuška Stalin presídlil celé nemecké mestá a dediny z Povolžia. V Omsku vtedy tvorili až desatinu populácie. V posledných rokoch sa však masovo vracajú do pravlasti. Zo Sebiňovej farnosti každý mesiac odchádzajú zo dve nemecké rodiny. Súčasne sa však objavujú poľskí prisťahovalci zo susedného Kazachstanu, kde sa žije omnoho ťažšie. Medzi najnovších farníkov patria Slováci, pracujúci v Matadore.
Martin sa necíti osamelý. Roboty má vyše hlavy, raz do týždňa omša v nemčine, raz v poľštine, ostatné v ruštine, v nedeľu dve bohoslužby, aby sa vo svätostánku pre 150 ľudí pomestili. Najviac ho znepokojuje, keď vidí, v akej biede podaktorí veriaci žijú, no materiálne im nemá ako pomôcť. A pokiaľ ide o nedávno prijatý kontroverzný zákon, ktorý diskriminuje nepravoslávne cirkvi?
"Kto pozná život v Rusku, osobitne za Uralom," konštatuje, "vie, ako si tu každý úradník vysvetľuje právne normy po svojom. Aj keď bol zákon liberálnejší, kto chcel, zneužil ho proti nám. Teraz je zákon prísnejší, no miestna administrácia nám vychádza v ústrety." Od Uralu po Vladivostok, kde má rímskokatolícka cirkev 70 farností, pôsobia traja slovenskí kňazi. Otec Martin sa s predsedom SDĽ tak srdečne porozprávali, že mu ani neprišlo nevhod, aby v rámci iných darov neprijal aj fľašu spišskej borovičky.
V matičke Rusi
Na druhý deň ráno po prílete do Moskvy čakali našu delegáciu rozhovory s predsedom Štátnej dumy Gennadijom Selezňovom. Na úvode stretnutia pod obrovským krištáľovým lustrom sa po zdupľovanej osobnej kontrole zúčastnili aj novinári. Tlmočníčka podľa protokolu prekladala, no slovenskí poslanci sa smiali na vtipe vzápätí po tom, čo ho na uvoľnenie atmosféry hostiteľ vyslovil.
Po rozhovoroch predniesol Migaš v Štátnej dume prejav v ruštine. Poslanci mu zatlieskali a pokračovali v prerokovaní novely zákona o veteránoch vojny. V sále ich sedela sotva pätina, ale tu je to celkom bežný jav. V dume sa totiž môže hlasovať aj za neprítomných straníckych kolegov. Namiesto premiéra Vladimira Putina, ktorý vzhľadom na vyostrenú situáciu v Čečensku odletel na Kaukaz, prijal delegáciu jeho podpredseda Vladimir Ščerbak. Bolo to v paláci, ktorý pred šiestimi rokmi po obsadení neposlušnými poslancami ostreľovali na Jeľcinov príkaz tanky. Ozrutná budova sa opäť leskne vo dne - v noci bielobou, akoby sa s ruskou demokraciou nič nestalo.
Moskva sa stala obrovským staveniskom, na každom kroku cítiť, že sem prúdi vyše 80 percent zahraničných investícií, určených pre RF. To, ako by sa zišli pomerne ošarpanému, hoci stále fascinujúcemu Petrohradu, som sa presvedčil na druhý deň. Ani som sa veľmi nezačudoval studenej sprche, ktorú musela naša delegácia zniesť na stretnutí s predstaviteľmi ruskej obchodnej komory. Konalo sa v budove bývalej RVHP na Novom Arbate, kde teraz sídli administrácia mesta Moskva. Nuž, môžeme si síce hovoriť všeličo o slovanskej vzájomnosti, ale slovenské výrobky a služby v porovnaní so západoeurópskymi tu považujú za nekvalitné a drahé.
"U nás sa veľa rozpráva o tom, ako nesmieme opustiť ruský trh, ale viac to pochopili Nemci, Francúzi, Japonci či Američania," hovorí jeden z členov delegácie Štefan Vranovský, prednosta Krajského úradu v Košiciach, ktorých predstavitelia pred štyrmi rokmi podpísali dohodou o partnerstve a spolupráci so SanktPeterburgom. "Robíme iba malé kroky, pritom sme mali nepomerne lepšie predpoklady ako ostatní. Myslím si, že sa Rusko stáva tým, čím bola Amerika pred 200 rokmi. Treba sa ho držať, ide o obrovský trh, o ktorý bojuje celý svet. Netreba sa báť obchodu s Rusmi. Z vlastných skúseností viem, že tu je menej podvodníkov ako u nás."
Z kaťuší na jadrové palivo
Čo čert nechcel, práve v deň, keď v japonskom závode na spracovanie jadrového paliva Tokaimure došlo k havárii, navštívili sme jeho ruského pandanta v Elektrostali, asi 80 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Od roku 1917 tu vyrábali míny, bomby a rakety, vrátane chýrnych kaťuší, ktoré zastavili wehrmacht pred bránami matičky Rusi. Po skaze Hirošimy a Nagasaki sa v ZSSR horúčkovite rozbehol jadrový program a zmenil sa aj charakter výroby tunajšieho strojárskeho závodu. V podnikovom múzeu nám vysvetľujú, ako sa uránové tabletky, veľkosti menšej fazule vkladajú do oceľových rúrok a tie do náplní pre reaktory jadrových elektrární. Dosiaľ nimi Elektrostaľčania "vyzbrojili" 432, teda desatinu všetkých atómových reaktorov na svete. Dnes tvorí výrobu celý komplex 500 budov, ukrytých v brezovom lese.
Svojím spôsobom rovnaký kolos, ale v inom rezorte, sme navštívili v Petrohrade. Moderný závod Baltik vyrába dva razy toľko piva ako celé Slovensko. Kto kedysi poznal iba žigulevské pivo, ktoré výzorom i chuťou pripomínalo mydlovú vodu, bol by príjemne prekvapený. Z niekoľko druhov Baltika najviac zaujalo "krepkoje" - svetlé 17,5-stupňové. Keď si dáte jedno na lačný žalúdok, hneď sa vám hlava krúti. Nápoj do naozajstnej ruskej zimy.
Aby peniaze boli rýchlejšie
"Nechcel som, aby obsahom mojej cesty boli iba plané reči," vysvetľuje Migaš počas letu kdesi nad Poľskom. "Preto som zobral so sebou podnikateľov, ktorí spolupracujú s touto krajinou, no nie sú spokojní. Veď za posledné dva roky sa obrat s Ruskom znížil na 50 percent. Vtedy sa odvolávajú veľvyslanci, prehodnocuje sa zahraničná politika. Veľvyslanec Igor Furdík je človek na svojom mieste, ale v Bratislave musíme pohnúť vecami. Tí, čo tvrdia, že Rusko je zloba, že sa nesmieme ani len pootočiť na východ, nič nepochopili. Svet sa krúti inak, no naše obchodné kontakty s Ruskom umierajú na primitivizmus."
Podľa predsedu NR SR sa mal na návšteve zúčastniť i minister hospodárstva alebo aspoň jeho štátny tajomník. "Ja nie som výkonná moc, ale robil som hospodársku politiku za ňu," pokračuje. "Ak si niekto myslí, že bude kričať Hor sa, na Západ! a nebude robiť pragmatickú politiku smerom na Východ, tak nemá čo robiť vo vládnych štruktúrach." Za prvoradú povinnosť vlády, aby naše firmy mohli konkurovať iným, považuje Migaš ozdravenie bankového sektora, aby "boli naše peniaze lacnejšie a rýchlejšie".
Letuška opakovane vyzýva, aby sme sa pripútali, lebo o niekoľko minút pristaneme. Migaš ešte netuší, že ho v súvislosti s cestou do Ruska čaká po Moskve napriek tomu, že sa podarilo uzavrieť niekoľko dohovorov o dodávkach kuzbaského uhlia, o spracovaní jadroaktívneho odpadu zo Slovenska, dodávke cyklotrónneho systému, či účasti na výstavbe terminálov Usť-lužského prístavu vo Fínskom zálive, ďalšia studená sprcha. Tentoraz od novinárov v Bratislave.
