Mytológia OSN
Keby sme urobili medzi čitateľmi malú anketu, kto z nich vie, že 24. október je Deň OSN a že tretí utorok v septembri by sme si mali pripomínať Medzinárodný deň mieru, asi by sme boli prekvapení žalostným stavom nášho globálneho vedomia. Čo však zaráža oveľa viac, sú mýty a legendy o OSN, dokumentujúce hlbokú, dych vyrážajúcu neznalosť nielen laickej , ale aj odbornej verejnosti základných údajov o štruktúre a najmä fungovaní jedinej skutočne celosvetovej organizácie tejto planéty.
Šokujúce dezinformácie alebo vyslovené lži, ktoré šíria o Spojených národoch médiá, ale aj politici, nás inšpirovali k poukázaniu na najčastejšie nezmysly, ktoré počuť na adresu OSN a ktoré sa už stihli stať súčasťou zdeformovanej verejnej mienky.
Spojení vo vojne
Veľmi častou frázou o OSN sa stala predstava o univerzálnych hodnotách tejto organizácie. Treba si uvedomiť, že pri svojom vzniku mali Spojené národy len o niečo viac ako štvrtinu súčasnej členskej základne. Kľúčové dokumenty ako Charta OSN a Všeobecná deklarácia ľudských práv sa prijímali bez účasti rozvojových krajín, vtedy nesvojprávnych kolónií, ktoré dnes predstavujú dve tretiny členov. Odtiaľ pramení aj súčasná nespokojnosť viacerých ázijských krajín so znením základných dohôd záväzných pre štáty OSN. V tomto prípade teda nejde o univerzálne hodnoty, ale o globalizované západné hodnoty. Rovnako názov Spojené národy neznamená (ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať) túžbu všetkých krajín žiť a pracovať spoločne. Toto pomenovanie sa vzťahuje na národy spojené vo vojne, nie v mieri, v praxi išlo o víťazné mocnosti druhej svetovej vojny. Inak povedané, počiatočné poňatie Spojených národov bolo pokračovaním vojnovej aliancie USA, ZSSR, Veľkej Británie, Francúzska a Číny ako skupiny, ktorá by po skončení svetového konfliktu mohla udržiavať a ak to bude potrebné aj nastoliť mier.
OSN nie je svetová vláda
Ďalšou chybnou, zato utkvelou predstavou je myšlienka, že OSN je čímsi viac ako vyjadrením záujmov jej členov, že rozhodnutia svetovej organizácie sú autonómne, a preto treba v prípade nedostatkov kritizovať organizáciu, nie štáty, ktoré ju reprezentujú. Opak je pravdou. OSN nie je nadnárodnou, ale medzinárodnou organizáciou, čo je veľký rozdiel. Ak by sme išli do detailov, OSN by nezniesla ani pomenovanie medzinárodná, ale medzištátna - jedinou skutočne medzinárodnou organizáciou na svete je vlastne Medzinárodná organizácia práce, ktorá združuje zástupcov tripartity všetkých členských štátov. OSN teda neurobí a ani nemôže urobiť nič, čo jej nedovolia vlády jej členov. Inými slovami, Organizácia spojených národov je presne taká, akú ju chcú mať jej členské štáty. Od nich závisí, ako bude OSN fungovať, ako dopadne jej reforma a či budú úspešné jej akcie.
Zlyhali členské štáty
S tým súvisí aj toľko omieľaná legenda, že Spojené národy pri plnení svojej najzákladnejšej úlohy, zabezpečení mieru vo svete, zlyhali. Zá- kladný problém mierových operácií OSN však spočíval v tom, že záviseli od kladného postoja štátov, ktoré boli členmi Bezpečnostnej rady OSN, vrátane tej krajiny, do ktorej mali byť modré prilby vyslané. Argument, ktorý sa veľmi často používal počas nedávnej vojny o Kosovo, že schvaľovací proces v BR OSN brzdí právo veta zo strany Číny a Ruska, je hrubo zavádzajúci. Pred dvoma rokmi totiž skupina 120 rozvojových štátov združených v Hnutí nezúčastnených žiadalo zrušenie práva veta a jediná krajina, ktorá sa proti tomu ostro postavila, boli Spojené štáty.
Úplne scestná je predstava, že modré prilby plnia úlohu akejsi svetovej armády. Mierové sily OSN sú totiž na medzinárodnej úrovni ekvivalentné tomu, čo na národnej úrovni robí civilná polícia. Táto vec zmiatla celé medzinárodné spoločenstvo. Po úspešnej vojne v Perzskom zálive bol každý posadnutý ideou, že odteraz už Spojené národy môžu robiť všetko silou. Podpísal sa na tom prechodný politický útlm Moskvy, ako aj fakt, že svet dovtedy nebol zvyknutý, aby BR OSN súhlasila so všetkým.
Zodpovednosť za Bosnu
A v tejto eufórii sa rozhodlo poslať jednotky OSN do Bosny. Bolo to absolútne neadekvátne, pretože tam neboli vytvorené žiadne podmienky na mierové operácie. Svetovú organizáciu poslali do Bosny bojovať, hoci s takouto situáciou nemala žiadne skúsenosti. Navyše, mierové jednotky OSN sa najlepšie osvedčili ako nárazníkové jednotky medzi dvoma konfliktnými štátmi, ktoré treba prinútiť, aby nastolili mier. V takom prípade je prítomnosť OSN pre obe konfliktné strany vhodnou zámienkou na ukončenie bojov. V Bosne však išlo o občiansku vojnu, kde boli len vojenské a polovojenské bandy a žiadna štátna autorita, s ktorou by mierová misia OSN mohla dospieť k dohode. Podobná chyba sa stala aj pri nasadení modrých prílb v Libanone. Takéto vojny neviedli vlády, ale lokálni lídri, ktorí nerešpektovali pravidlá OSN. Vtedy nechcel bojovať so Srbmi nikto, ani USA, tak tam poslali OSN, ktorá splnila úlohu figového listu a bola vopred odsúdená na zlyhanie. Mierová misia OSN, a to podčiarkujem, totiž musí byť nestranná! V tomto prípade však nebola: veľmoci ju zneužili na špinavú robotu a v momente, ako stroskotala, sa od nej dištancovali (akoby to nebolo ich dieťa) a vyhlásili svetovú organizáciu za zodpovednú z balkánskej krízy.
Fiasko v Somálsku
Na tomto mieste si treba uvedomiť, že donucovacie akcie sa nikdy nerealizovali vo forme, ktorú predpokladajú príslušné články Charty OSN. K použitiu sily došlo vždy na národnej, resp. koaličnej úrovni. Nikdy v dejinách sa nestalo, aby vojenskú akciu OSN koordinoval jej generálny tajomník. Takéto operácie riadil väčšinou Pentagon. Ak teda hovoríme o politickej zodpovednosti za ozbrojené akcie OSN, nemôžeme ju automaticky presúvať na organizáciu, ale na štáty, ktoré o nich rozhodovali. Učebnicovým príkladom je neúspešný letecký útok USA na Mogadišo v roku 1994, o ktorom mierové sily OSN v Somálsku ani nevedeli. Médiá ho však komentovali ako "ďalšie fiasko Spojených národov", čo dokonale využil Bill Clinton, keď znížil podporu pre mierové operácie OSN. Papierový vinník sa teda našiel, hoci išlo evidentne o fiasko USA.
Kto plytvá peniazmi Vari najčastejšie tradovaným nezmyslom je však obvinenie, že OSN plytvá peniazmi, ktorých má viac ako porebuje. Je prinajmenšom pokrytecké požadovať desaťpercentné zníženie počtu pracovníkov v Sekretariáte OSN, hoci tento orgán sa ešte nestihol spamätať z trinásťpercentnej redukcie pred ôsmimi rokmi, zatiaľčo brettonwoodske agentúry (Medzinárodný menový fond, Svetová banka) štedro podporované Spojenými štátmi svoj personál zdvojnásobili. Rovnako si treba uvedomiť, že Organizácia spojených národov má dnes administratívne náklady nižšie ako newyorská polícia a počet jej pracovníkov je menší ako v ľubovoľnom zväzovom štáte USA, hoci svetová organizácia slúži na rôznych stupňoch šiestim miliardám ľudí v 188 krajinách sveta vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Takisto mnohí Američania (a nielen oni) veria, že Spojené štáty finančne doplácajú na OSN. Je to absolútna hlúposť. Nedoplácajú. USA z nej majú čistý zisk.
Bieda OSN teda nespočíva v jej údajnej neschopnosti, ale v skutočnosti, že je žalostne slabou organizáciou. Spojené národy dnes celkom určite potrebujú veľkú administratívnu reformu, určite potrebujú oveľa výraznejších vodcov, lepší manažment, lepší civilno-technický servis. No predovšetkým potrebujú vôľu. Politickú vôľu jej členských štátov pripravených skutočne pomôcť svojej organizácii, dať jej potrebné právomoci a aktívne sa podieľať na propagácii jej hodnôt a cieľov medzi vlastnými občanmi. OSN nás nikdy nezradila. My sme zradili ju.
