Neznesiteľná ľahkosť straty súdnosti

Ani naše školstvo neobišlo po roku 1989 sklamanie z vývinu, pravé dôvody skepsy nad stavom tohto rezortu sú však pochopiteľné iba pre tých, čo dovidia ďalej ako za roh a vedia si domýšľať súvislosti.
Počet zobrazení: 1406

Ani naše školstvo neobišlo po roku 1989 sklamanie z vývinu, pravé dôvody skepsy nad stavom tohto rezortu sú však pochopiteľné iba pre tých, čo dovidia ďalej ako za roh a vedia si domýšľať súvislosti.

Slovenského školstva sa spoločenské zmeny, ktoré priniesol november 1989, dotkli len minimálne. Založili sa cirkevné a súkromné školy, no úroveň ich absolventov je ešte pochybná a určite to nesúvisí iba s finančným zabezpečením existencie týchto škôl. Tí najlepší sa stále spoliehajú na štátne zariadenia. Zaviedla sa výučba náboženstva s alternatívou etickej výchovy, vrátila sa estetická výchova. Prišli zahraniční lektori. Ak to boli učitelia, školy tým nesporne získali. Väčšinou však išlo o nadšených amatérov, ktorí neraz narobili viac škody ako úžitku, najmä pri klasifikovaní - často nemali ani potuchy o pedagogicko-psychologických zásadách tejto činnosti. Na všetkých stupňoch škôl sa zrušilo ideovo - politické vzdelávanie, povinná výučba a maturita z ruského jazyka, i viaceré formality (pozdrav, oslovovanie atď.).

Harach svetlou výnimkou Pedagogické vzdelávanie učiteľov stratilo systematickosť v nemalej miere aj preto, že minister J. Pišút na poslednú chvíľu zrušil Ústav pre vzdelávanie učiteľov, ktorý stačilo racionálne pretransformovať. Ostatní ministri (L. Kováč, D. Slobodník, J. Kučera, J. Paška, E. Slavkovská) s výnimkou krátkeho času pre Ľ. Haracha radšej v rezorte nekonali koncepčne. Už dávno sa mal prijať zákon o výkone učiteľského povolania, pretože dôsledky tragického provizória na základných a stredných školách, keď prudko vzrástol počet nekvalifikovaných vyučujúcich, sa budú prejavovať najmenej dve desaťročia. Pravda, za predpokladu, že zodpovední činitelia budú mať záujem zastaviť úbytok kvalifikovaných pedagógov. Primnoho vecí ostalo nevyriešených, hoci nepotrebovali oporu v zákone. Napríklad to, že za 8 rokov po zavedení osemročných gymnázií ministerstvo nezabezpečilo vydanie čo len jedinej učebnice pre tento typ školy! Provizórium, v akom sa musia učiť na gymnáziách najnadanejšie deti, trvá už príliš dlho. Je to smutné, lebo v školách máme nemálo zanietencov, ktorí si dokázali sami pripraviť také pomôcky, ktoré by mohli byť po menších úpravách vydané ako prepotrebné učebnice. Hazardujeme s tým najcennejším, čo máme - talentom a entuziazmom pedagógov. Taktiež náročnosť vyučovacích predmetov sa mohla riešiť diferencovanou úpravou úväzkov. Napríklad v Rakúsku už dávnejšie nie je výuka histórie, telocviku či geografie v porovnaní s výukou jazykov či matematiky na tej istej úrovni obtiažnosti. Pridlho u nás trvá spracovávanie vyučovacích štandardov pre absolventov škôl. Aj preto sa javí súčasný typ maturitných skúšok ako zastaralý a neobjektívny, hoci učitelia vedia, že vedomostné rozdiely absolventov nie sú až také priepastné, ako sa traduje najmä v bratislavskej pedagogickej sfére. Veď nemálo víťazov rôznych medzinárodných jazykových či prírodovedných olympiád nebolo z Bratislavy či Košíc, ale z vidieka.

Legislatívne diery Zásadnejšie zmeny súvisia so zákonným podchytením nášho školského systému. Ťažko určiť, aké škody priniesol a ešte prinesie schizofrenický stav, keď ministrovi školstva nepodliehajú tí, čo o školstve rozhodujú najviac - šéfovia krajských a okresných úradov a odborov školstva. Podobne je to aj s financovaním, pričom nejde iba o nesmierne zanedbaný problém okolo platov. Školstvo treba modernizovať v základoch, no nestíhame ani údržbu budov. Nedoplňuje sa ani literatúra - odborná pre pedagógov, beletria do žiackych knižníc. Kiež by bolo volanie po zavedení internetu do škôl ministrom M. Ftáčnikom a predsedom parlamentu J. Migašom vyslyšané! Počítačová sieť škôl je už zastaralá. Pomohlo by doriešenie zákona o sponzorstve a možnosti podnikania pre školy. Príslušní zodpovední činitelia by už tiež mali prestať koketovať s trápnou myšlienkou, že učitelia si väčšinou dokážu privyrobiť. Možno považovať za čiastočné východisko zo situácie napríklad to, že riaditeľka dedinskej ZŠ vo svojej pracovni vážila a predávala pracie prášky ako dílerka? S väčšou či menšou mierou cynizmu doteraz každá vláda, vrátane i terajšej (ústami ministerky financií, ktorej by malo byť vlastné sociálne cítenie) tvrdila a tvrdí, že sa situácia nedá riešiť, pretože štátna kasa pre učiteľov peniaze nemá. Cynicky zapôsobil najmä na učiteľskú verejnosť protest sudcov, keď im odmietli vyplatiť príplatok k platom, ktorého výška je podľa zákona trojnásobkom priemerného platu. Učiteľ často nedostane ani priemernú mzdu. A minister spravodlivosti J. Čarnogurský v programe STV s úsmevom jemu vlastným vyhlási, že by chcel dosiahnuť ešte vyššie platy pre sudcov. Nereagoval na to ani prítomný minister školstva... Aj Gogoľ by zaplakal. Z vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorým spoločnosť zverila svoju budúcnosť, doposiaľ každá mocenská garnitúra systematicky ožobračovala v prvom rade učiteľov. Dokonca sa vláda dôkladne pripravila na prepúšťanie nadbytočných síl (?) a zvýšenie úväzkov v tomto rezorte. Skutočne „ideálna“ reakcia na už i tak beznádejnú situáciu... Sú však školy, kde bude možné porátať skutočných kvalifikovaných učiteľov na prstoch jednej ruky. V aprobačnej odbornosti učiteľov, ktorá sa ešte na začiatku 90. rokov pohybovala nad 90%, sme to dotiahli niekam hlboko pod 60%.

Paralyzované odbory Odpor učiteľskej verejnosti voči takýmto opatreniam na výrazné zhoršenie už katastrofálneho stavu je veličina, ktorej sa, žiaľ, terajšia vláda nemusí báť. Odbory boli paralyzované o. i. zásluhou niekdajšieho šéfa Školskej správy Bratislava VII, odvtedy sa nevedia spamätať, K. Vajnorský nevynímajúc. V školstve nám už dlho tiká zákerná časovaná bomba, ktorej výbuch nebude krátky, ale bude to dlhá séria explózií. Niet čo závidieť súčasnej vláde v ekonomickej sfére, no taký laxný a eticky neúnosný postoj, aký zaujal vo vzťahu k školstvu najmä premiér M. Dzurinda, podpredseda vlády I. Mikloš a ministerka B. Schmögnerová, keď rozhodli, že na školstve treba šetriť, je neprijateľný. Školstvo bolo hlboko podvýživované a vláda chce brať najchudobnejšiemu. Takúto nehoráznosť si nepamätáme ani z čias maďarizácie. Aj vtedy išlo do škôl, kde sa učili slovenské deti (hoci po maďarsky) viac prostriedkov ako dnes.

Autor je stredoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984