Odobrenie dávno existujúceho
Prvú nečakanú chvíľu som zažila, keď som cestou na Okresný úrad v Dunajskej Strede zbadala budovu s nápisom Dom Matice slovenskej. Ani nie tak počet obyvateľov (okolo 25-tisíc), ale ich národnostná štruktúra majú byť predsa dôkazom, že ustanovizeň tohto typu kúsok od maďarských hraníc je priveľkým prepychom.
V oknách boli obrázky s veršami Sama Chalupku Hore sa, Slováci, hore sa! a piesní Aká si mi krásna či Láska, bože láska. Neskôr som si uvedomila, že pre ľudí žijúcich v tejto oblasti je vzájomná tolerancia k národnosti, jazyku, náboženstvu a ich prejavom absolútnou samozrejmosťou. Inak by ich spolunažívanie bolo nemožné.
Tlmočníkov nepotrebujú „Viete, ja som rodák z Bratislavy, sem som sa iba priženil,“ krátko ma oboznamuje so svojou minulosťou zástupca prednostu OÚ v Dunajskej Strede Tibor Juhos. Ako sa dozvedám, v okrese žije asi 111 000 obyvateľov, 89% z nich sa hlási k maďarskej národnosti. Dôvody sú rozličné, väčšinou sa viažu na vzor rodičov alebo starých rodičov. Kto odkiaľ pochádza, sa dá určiť aj podľa mien, pretože na tomto území sa stretávajú tri rôzne hovoriace skupiny. Okrem maďarskej a slovenskej tu veľa ľudí ovláda aj nemecký jazyk. Od začiatku septembra je v platnosti jazykový zákon, ktorý umožňuje národnostným menšinám v úradnom styku používať ich vlastný jazyk. Nastala týmto krokom nejaká zmena v práci administratívnych orgánov? T. Juhos tvrdí, že nie. Aj počas vlády predchádzajúcej koalície nebol problém vysvetliť starším ľuďom administratívne náležitosti tak, aby im rozumeli: „Ak prišla babka, ktorá lepšie ovládala maďarčinu, vybavovalo sa v jej materčine. Zákon číslo 184 sa uplatňoval i pred prvým septembrom tohto roka.“ Zamestnávať nejakých tlmočníkov či prekladateľov nemuseli. Oficiálne zápisy z rokovaní sa robia v slovenčine, ak treba, dajú sa preložiť úradne. Ľudia sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky, zriedka začujete slovenčinu. Podľa mojej poslednej skúsenosti sa ale o to ochotnejšie usilujú pomôcť vám, ak niečo potrebujete. Ako ten mladík, ktorého som sa pýtala na centrum mesta. Chvíľu rozmýšľal, či má použiť číslovku tridsať alebo tristo metrov, napokon sa však vynašiel a poradil mi, aby som zašla na koniec Jesenského ulice, že odtiaľ to už ľahko spoznám. Stalo sa. Po vstupe zákona do platnosti sa neobjavili na túto tému ponosy alebo sťažnosti. Zástupca OÚ pripomína: „Tu to nie je ako v politike, tu nijaké napätie nejestvuje.“ „Zaregistrovali občania vôbec to, že ich právo používať menšinový jazyk v úradnom styku sa oficiálne potvrdilo?“ „Myslím si, že áno, veď toho boli plné masmédiá. Okrem toho, sledovanie správ z politiky a z ekonomiky je pre nás veľmi dôležité. Ale aby sme sa vrátili k veci: nacionalizmus tu nikdy neexistoval, rovnako ani akési zatrieďovanie. Napríklad Trnava bola historicky vždy orientovaná skôr doprava, smer určovali kresťanskí demokrati. U nás vedľa seba žijú príslušníci rozličných náboženstiev a menšín, pričom tolerancia patrila a patrí k tradičným hodnotám.“
Zmiešané manželstvá, školy s dvoma jazykmi Keď si počas rozhovoru spomeniem na hory papiera a iných kancelárskych pomôcok, ktoré úradníci v samospráve a štátnej správe spotrebujú, nedá mi nespýtať sa, či sa nezvýšili náklady na administratívu. „Vysoké náklady a malé rozpočty sú asi medzinárodným problémom,“ uvažuje nahlas Juhos. „To isté mi tvrdili Rakúšania aj Nemci, že aj pri zvýšených nákladoch peniaze od štátu dostávajú ťažko.“ Pokiaľ ide o samotný zákon, prax ukáže jeho klady i nedostatky a zrejme až tie si vyžiadajú dodatočné investície. „Viete, každý jazyk musí mať svoju terminológiu, svoje pravidlá. V našej maďarčine sa používa dosť slovakizmov a germanizmov. Mám osobnú skúsenosť: Keď som si pýtal v Györi horčicu, pozerali sa na mňa a nevedeli, čo to je. My máme párky a oni majú virštle. V praxi sa takéto javy bežne vyskytujú, a preto by sme mali klásť dôraz na rýdzosť používaného jazyka.“ „Ale ľudia počas rozhovoru na ulici aj trikrát za hodinu prejdú z používania jedného jazyka do druhého,“ netajím sa tým, čo som vypozorovala. „Aj to svedčí o dobrom spolužití tunajších etník. Poznám veľa takých, čo sa sem priženili alebo vydali, existujú zmiešané manželstvá, kde napríklad deti s matkou hovoria po maďarsky a s otcom po slovensky a nerobí im to problém.“ To, v akom jazyku sa vyučuje na školách, záleží od toho, či ide o školu s vyučovacím jazykom maďarským alebo slovenským. Ale ak sa pridŕžame percentuálneho podielu občanov maďarskej národnosti, vyjde nám, že aj v slovenských triedach nájdeme okolo dve tretiny detí, ktoré majú maďarských rodičov. Cez prestávku sa vraj rozprávajú po maďarsky, počas vyučovania po slovensky. Dunajskostredský okres tvorí 63 obcí a tri mestá. Kuriozitou je, že v Macove žije dokonca 20% občanov českej národnosti. Okrem nich vyhľadávajú oblasť Žitného ostrova napríklad turisti z Česka, Rakúska či Nemecka. V okresnom sídle a v neďalekých Topoľníkoch či Veľkom Mederi sú kúpaliská, ktorých zloženie vody má vraj takú istú kvalitu ako v Piešťanoch.
Všadeprítomný problém nezamestnanosti Nechcem byť škodoradostná, no keď som pred OÚ zbadala sčasti rozkopané námestie, potešilo ma, že nielen v Bratislave sa stále čosi vŕta a opravuje. Roboníci oddychujú a obďaleč stojí skupinka Rómov. Hovoria medzi sebou po maďarsky. Odbilo desať hodín, o tomto čase bývajú ľudia v práci. K Rómom pristúpim s otázkou: „Viete, že existuje nový zákon o používaní jazykov národnostných menšín? Čo to pre vás znamená?“ „My o nijakom novom zákone nevieme.“ „No, hovorí sa v ňom, že na úrade môžete používať svoj materský jazyk,“ usilujem sa vysvetliť im podstatu. „Ale veď maďarčinu som používal aj doteraz,“ nejde to do hlavy staršiemu Rómovi. „Áno, ale teraz je to už oficiálne, lebo to schválil parlament,“ dodávam. „A načo schvaľujú také zákony? Veď sú potrebnejšie veci ako také zákony! Čo je na tom zlé, že rozprávam viacerými jazykmi?“ Samozrejme, nič. Môj rozhovor s Rómami sa ale ešte nekončí. Pýtam sa ich, či sú nezamestnaní, keď tu tak postávajú. Dvaja pokrútia hlavou, že nie, tretí sa sťažuje, že ho nikde do roboty nechcú prijať. „A prečo?“ pýtam sa, zrejme dosť naivne. „Na to sa choďte spýtať do parlamentu,“ zakričí starší pán prechádzajúci okolo. „Ja som volil SDK, ale už by som to nerobil. Načo toľko sľubovali, keď nič nemôžu splniť? Iba klamú!“ Nuž tak mi treba, keď sa toľko vypytujem. Zástupca prednostu priznáva, že nezamestnanosť tu patrí k úlohám, ktoré treba naliehavo riešiť. Registrovaný počet ľudí, čo hľadajú prácu, dosahuje okolo 11 000. „Hlavným problémom okresu je poľnohospodárstvo a poľnohospodárska výroba v nadväznosti na spracovateľský priemysel,“ vysvetľuje. „K tomu sa každoročne na Okresný úrad práce prihlásia absolventi škôl, a tak pomerne veľké percento nezamestnaných tvoria mladí ľudia. Podľa medzištátnej dohody môže v susednom Maďarsku pracovať 400 občanov Slovenska, pretože tam je nedostatok pracovných síl vyučených pre oblasť elektrotechnického priemyslu. Ale potrebujú napríklad aj šičky do závodov.“ Preto sa okres usiluje osloviť a zvýhodňovať miestnych podnikateľov, ale chce dať priestor aj nadnárodným spoločnostiam. S niektorými ešte rokujú, niekde sú dohody o spolupráci už uzavreté. Pokiaľ ide o Rómov, k tejto menšine sa oficiálne hlási 0,6% obyvateľstva. Avšak mnohí z nich sa zaregistrujú ako príslušníci maďarskej národnosti. Ich počet bude ale podľa všetkého vyšší. Cestou späť som vo vlaku stretla Rómku, ktorá rozprávala iba rómsky a maďarsky, slovenčine rozumela, ale ju neovládala. Aj také prípady sa vyskytujú a niekedy to asi nemajú jednoduché. Už aj preto, lebo so zvyškom Slovenska sa dorozumejú len ťažko. Sedemnásťročná dievčina, ktorá ani nevedela, že nejaký jazykový zákon vstúpil do platnosti, zdôrazňuje: „Mne nerobí problém rozprávať v Dunajskej Strede po maďarsky, tu mi každý rozumie. Keď idem do Bratislavy, viem, že tam môžem hovoriť iba po slovensky, lebo maďarčine nerozumejú.“ Tak by to malo byť - vzájomná tolerancia nesmie byť v medziľudských a národnostných vzťahoch vzácnosťou. Súhlasím so zhrnutím prínosu nového zákona, ako ho vidí Tibor Juhos: „Táto legislatívna norma predovšetkým legalizuje stav, ktorý už v praxi dávno existuje.“
