Reklama
Reklama

Ďaleké cudzie neznáme pevniny

Ako len sme namyslení, že pochádzame zo starej matky Európy, rodiska umení, ktorá je dokonca kolískou civilizácie. Ako dôkladne vyučujú jej školy, od materských, ľudových, základných, až po aristokratické, elitné či dokonca kráľovské, históriu dobyvateľských, hrdinských, lúpežných vojen, ktorých korisťou sa dodnes pýšia paláce a múzeá.
Počet zobrazení: 788

Ako len sme namyslení, že pochádzame zo starej matky Európy, rodiska umení, ktorá je dokonca kolískou civilizácie. Ako dôkladne vyučujú jej školy, od materských, ľudových, základných, až po aristokratické, elitné či dokonca kráľovské, históriu dobyvateľských, hrdinských, lúpežných vojen, ktorých korisťou sa dodnes pýšia paláce a múzeá.

Keď kresťan a kupec benátsky Marco Polo prišiel kedysi z ríše Kublaj Chána a rozprával o zázračnej kultúre, o kameni, ktorý hovorí, objavoch, o akých sa Európe ani nesníva, vysmiali ho. Vyhlásili ho za blázna a deti za ním pokrikovali: „Messer Millione!“ Miliónový Marco nebol zveličením, vtedajší Orient a najmä Čína mali kultúrny predstih, nehovoriac o tradíciách, náboženstvách, myslení, remeslách a obrovskom umení krajín faraónov, Mezopotámie a Zaratustru. Zabudnime na vykrádačov hrobiek, na ničiteľov ríš Aztékov, Mayov, Inkov, na hrdých grandov Cortézov, na lordov, ktorí svoje zbierky láskavo venovali Louvru, Pradu, či Britskému múzeu. Spomeňme však zaviate stopy kultúr, ktoré nie sú len v kýpťoch Balbeku, hrobkách Samarkandu, ale aj poéziu záhrad, jazierok, tajomné pletivá vôní, mostov a mostíkov nad lúkami.

Inšpiračný model kultúry Hľa, neznáme, ďaleké, cudzie, nepoznané krajiny, vzdialené tisícročia preklenuté vojnami, živlami prírody, povodňami ľudskej nenávisti, keď dlhoročné úsilie tvoriť a stavať prehlušila snaha zabíjať a ničiť. A predsa, najničivejšia sila dejín je zabúdanie. Napodiv jej naprotiveň, nezničiteľná sila, daná človeku Stvoriteľom, sa vždy, možno máličko, možno pomaly, oneskorene, ale predsa vždy vzoprie v pude sebazáchovy kultúry a civilizácie. Tá sila sa volá ľudská pamäť. A tak aj teraz, prejdúc storočím najničivejších vojen, si Európa a jej kultúrna kolónia Amerika uvedomuje potrebu vracať sa k inšpirácii históriou, myslením, tradíciou a najmä umením iných svetadielov. Badať to v architektúre, poézii, hudbe a predovšetkým v nasledovníkoch múzy Tálie. Máloktorí z nich sa však ponorili do podstaty vzdialených svetov a ešte menej do pocitového sveta ich tvorcov. Vari len Paul Morand a najmä André Malraux dokázali byť Marco Polami moderného veku. Morand priniesol do filozofie a literatúry, prostredníctvom Budhu, nielen hĺbku myslenia, ale aj potrebu zamyslenia sa nad hodnotami večnosti. Malrauxova Nádej zachvela sa nádejou, týkajúcou sa záchrany ľudskosti a civilizácie tak zázračne, priamo na bojisku v španielskej občianskej vojne, ako i v inšpirácii „božského“ umenia Oceánie, následne potom v priamom a jedinečnom formovaní modelu kultúry 20. storočia.

Vyspelá Európa Francúzsko je vari jediná európska krajina, ktorá sa v súčasnosti, verná odkazu ministra titulovaného de Gaulleom „môj priateľ génius“, venuje aspoň ojedinelým pokusom prezentácie myšlienok a kultúr tých vzdialených, zabúdaných a pomaly neznámych svetov, z ktorých pochádza aj naša eurokolíska. Popri múzeách, osobitných výstavách, sériách publikácií i záujme historikov a vedcov, je práve oblasť umenia a v nej dominujúci film centrom neutíchajúcej pozornosti. Filmu je venovaný tradičný, dnes už 20-ročný Festival troch kontinentov v Nantes a s ním spojená osobná účasť tvorcov i prezentácia iných umení. Pravdaže defilé súčasnej tvorby zväčša schudobnených krajín Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky sa neprezentuje umeleckými vrcholcami, oslnivými lákadlami a zároveň pascami pre divákov, neservíruje rutinu, horor, či efekty. Prináša však tradície, povesti, veľké plochy citového sveta, často ozvláštnené humorom, častejšie však smútkom a nostalgiou. Každopádne je to opak tvorby predkladanej nášmu ochudobnenému kultúrnemu konzumentovi, kŕmenému seriálovými hamburgermi, náhradami kultúry v podobe bestsellerov, hororov, predstieraného sexu a ohlušujúcou reklamou. Ak sa teda obracia „vyspelá“ Európa k rozvojovým krajinám tretieho sveta, robí to nie z charitatívnej pomoci, ale preto, aby sa otrávená exhalátmi a infekciami trocha napila čistej pramenitej vody, alebo sa s ňou aspoň opláchla.

Sme v Číne Prežívame dozvuky kultúrnej revolúcie. Sledujeme ju s odstupom tých, ktorí sa iba neprizerajú omylom, ale hľadajú východiská. Nestojíme pred veľkým historickým plátnom, žiaden globál, nijaká moralita, poučovanie, lustrovanie, žiadne múdrosti dodatočne múdrych. Iba sprevádzame mladé čínske dievča, dcéru krajčíra z obce Čang-du, na ďalekej púti do odľahlého kúta v rámci akcie „prevýchovy más“. Patrí medzi posledné zo siedmich miliónov „prevychovávaných“. Volá sa Xiu-Xiu. Rovnaký je aj názov filmu šanghajskej režisérky Joan Chen, pôvodom herečky, ktorá študovala v Kalifornii. Práve pohľad ženy do vnútra inej ženy, spojený s celou paletou pocitov, od viery v správnosť myšlienok revolúcie, pokory, poznávania skutočnosti i vzájomnej úcty drobných ľudí, až po prvú lásku, ozvláštňuje celé dielo. Vlastne psychoanalytickú štúdiu, ako by povedali odborníci, príbeh z Verony, označkovali by ho šekspírologovia, odvrátená tvár revolúcie, zvolali by historici… A diváci? Zaľúbila sa, to je všetko. Žiadna doba nevykýva s človekom, ak sa nevykýva sám. Neexistujú výhovorky na dobu, iba na človeka. Sú dobrí alebo zlí. Malé ponaučenie: je možné preniesť vysokú profesionalitu, hoci aj z „fabriky snov“, na zdanlivo skromnú pôdu vlasti a zo všedného malého príbehu urobiť veľké historické plátno, utkané z osudov obyčajných ľudí, ktorí žili a prežili svoju dobu. Sme v Číne. Feng-yang je dedinôčka v horách, kde sovy dávajú pánom bohom a šarkanom dobrú noc. Dvaja nerozluční kamaráti z detstva sa tu opätovne stretávajú, ale už nie ako rovný s rovným, ale ako predstavitelia dvoch produktov „trhového hospodárstva“. Xiao Wu bol a ostal chudákom, drobným vreckárom. Xiao Wu, názov diela fen - yangského rodáka Jia Zhang, zakladateľa skupiny mladých filmových rebelov - experimentátorov. Jeho niekdajší priateľ Xiao Yong je zbohatlíkom novej triedy. Cigarety, pašeráctvo, ženy a pod. A medzi nimi dvoma sa objaví žena. Nepoškvrnená, krásna, mladá. Sme v Číne. Uprostred haravary Hong Kongu a v motanici medziľudských, najmä mafiánskych a sexuálnych vzťahov, ako ich prezentuje tamojší rodák Stanley Kwan. Trocha americky s exotickou príchuťou v napínavom, profesionálne, no plytko urobenom filme Yue kuai le. Ale. „Dnes je síce technológia filmu rozkonárená a obdarená hŕbou možností i nemožností, priberá a udáva rytmus, tvorí kaskadérske zázraky, aj obrazce hraničiace s absurditou, ale jednako celé smerovanie umenia, verím, sa vracia ku koreňom tradície, svojskosti kultúr, prameňom nezničiteľna“, hovorí z Tchaj-wanu režisér svetového mena Hou Hsiao - hsien. Aká si, aká je teda Čína? Čínska.

Kubánci, Turci a tí druhí Kuba, si! Sme v Havane, v rokoch deväťdesiatych, uprostred tropickej noci. V nej prebieha pútavý príbeh, ktorý ako detektívku hodnú Maigreta, či Dericka rozvíja mladý absolvent politických vied v Havane, dnes režisér Daniel Diaz Torres. Ešte nedosiahol tridsiatku, má však za sebou pol tucta diel, z ktorých prenikla do sveta najmä Alica v dedinke zázrakov. Ako blízko sú si latinsko-americké krajiny, dokazuje Brazília. Walter Sallers sa síce zaúčal pod taktovkou Johna Hustona, o ktorom, ako aj o Chagallovi nakrútil dokument, ale jeho diela o osudoch chudoby, najmä detí, sú s veľkou citovosťou prerozprávané - doma v Brazílii. Takýto film, tvorený srdcom, je aj Stred Brazílie. Malá dedinka, film plný ľudských osudov v Turecku. Jej pocitový portrét podáva istambulský rodák Nuri Bilge Ceylan. Bejrútsky fantóm sa odohráva uprostred chudoby na skutočnom, permanentnom bojisku v niekdajšom Paríži východu, hlavnom meste dostrieľaného Libanonu. Tak ako sa sem z ďalekých metropol vracajú umeleckí tvorcovia, aby podali svedectvo, aj hrdina filmu Ghassana Salhaba príde domov, do doráňaného mesta premeneného na prízrak. Prichádza, aby zacítil teplo blízkych a zistil, že i veľkomestá, ako Bejrút, sú vlastne malou dedinkou. Až na druhom svete, v ríši mŕtvych, sa odohráva čudesný príbeh stretnutia živých s mŕtvymi. V dome medzi nebom a zemou, medzi spomienkami a skutočnosťou, medzi trpkým osudom a predstavou. Rodák z Tokia Kore - Eda hirokazu nakrútil, vlastne vymyslel a vysníval dielo plné ľudských snov s čudesnou odovzdanosťou, pre nás ťažko pochopiteľnou, a s ešte nepochopiteľnejšou pokorou, skromnosťou a úctou k životu a smrti. Hľa, v krajine vychádzajúceho slnka a „hospodárskeho zázraku“, ale aj bankrotov, samovrážd a prelínania sa domácich tradícií s importovanými vplyvmi Západu otriasajú vnútrom ľudí pocity smútku, zbytočnosti, beznádeje, slepej uličky života. Dielo nesie príznačný názov Po živote. Naopak o tomto svete, akokoľvek ťažko neznesiteľnom, ale predsa s nádejou, najmä o deťoch, hovorí produkcia inej ázijskej kultúrnej veľmoci, krajiny Zaratustru - Iránu. Tanec v prachu skúseného Abolfazla Jaliliho predstavuje jednoducho prerozprávaný príbeh jedenásťročného chlapca, pracujúceho v tehelni na vidieku. Humorným optimizmom priam srší Deň ako deň izraelského tvorcu Amosa Gitaiho, ktorého dej sa odohráva v jeho rodisku - na Haife. Kto by si pomyslel, že v krajine, kde vybuchujú na uliciach bomby, v krajine, ktorá prežila viaceré vojny a tvrdo bojuje o svoje právo na slnku, kde denne tečú slzy a krv, sa ktosi môže zapodievať takými taľafatkami, ako je láska, sukničkárstvo, obchodnícka šikovnosť i vynachádzavosť hlavného hrdinu, pripomínajúceho Ostapa Bendera z povestných Dvanástich stoličiek. Môže? Môže. Vynikajúci herci, hrejivá atmosféra, slnečná krajina, vlastne, pardon, „svätá zem“ posvätená smiechom, optimizmom, radosťou zo života. Tu, na tomto svätom, pomotanom, rozvíchrenom, no predsa milovanom našom svete.

Kultúrny kontinent zvaný Európa A čo my, obyvatelia kolísky civilizácie, hrdí na prednosti starého svetadielu: Sme, boli sme, budeme ešte učiteľmi, alebo učňami a či obidvoma odrazu? „Stará Európa padá do mdlôb v tiesnivom a hriešnom ovzduší. Obkolesuje nás dusný vzduch. Hmotárstvo bez veľkorysosti šliape po myšlienkach a ochromuje činnosť vlád i jednotlivcov.“ Pred koncom minulého storočia, tesne pred vstupom do tohto, čo sa teraz končí, to takto varovne vyslovil spisovateľ Roman Rolland. Možno postačí aspoň na chvíľu vystrčiť hlavu z našej európskej konzervy, rozhľadieť sa a zamyslieť, či skutočne stará mať Európa podľa slov proroka umiera na záduch vo svojom slepom a opatrnom sebectve. Aj na našom starom utrápenom kontinente je ešte stále dosť snívajúcich a nedočkavých tvorcov, hnaných nespokojnosťou, ba aj podporovaných menšinou medicejcov. Ak aj hodiny času tikajú proti nám, je načase potykať si konečne so vzdialenými príbuznými zo všetkých svetadielov, zanedbávanými i zabúdanými. Predkladali nám, sú ochotní ďalej predkladať svedectvo o sebe aj za nás. Poznáme ich poéziu, filozofiu, divadlo, dejiny, náboženstvo, smútky, dejiny, tradície? Je na čase vstať, neostať ostrovom, neostať sami. Možno raz, kdesi v najčernejšom srdci čierneho svetadielu, či na konci sveta, či ešte o kúsok ďalej, usporiadajú poučný a nostalgický festival jedného, kedysi kultúrneho kontinentu, ktorý sa volal a dúfajme ešte aj bude volať Európa. A diváci iných svetadielov, kedysi len „zaostalých krajín“a iba „tretieho sveta“ zaspomínajú, ponorení do krásy, poézie a pravdy, koľko inšpirácií im pomôže dať slávny kontinent, ktorý toto umenie splodil, aby ho raz ľudia všetkých kontinentov milovali.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama